Tohtoročná prehliadka dôležitých súčasných festivalových filmov z Berlína, Benátok a Cannes Be2Can uviedla aj nový titul švédskeho spisovateľa a filmára s nezameniteľným štýlom Roya Anderssona, ktorý zaň získal Strieborného leva za najlepšiu réžiu.
Novinka O nekonečnosti (Om det oändliga, 2019) dôkladne zapadá do režisérovej filmografie a presne lemuje charakteristické črty jeho tvorby. Ide teda o absurdnú, existenciálnu a esenciálnu snímku. A ako obvykle, i tentoraz platí, že síce zarytých skeptikov nepresvedčí, ale Anderssonových skalných fanúšikov okúzli, i keď zároveň ani neobvykle neprekvapí. Jeho originálny autorský rukopis je však natoľko svojrázny, že je diskutabilné, či by prílišným experimentovaním a narúšaním svojich zaužívaných postupov nestratil záujem svojej diváckej základne, alebo naopak nezaujal väčšie masy.
Andersson nevytvára konvenčnú naratívnu schému, príbeh rozpráva prostredníctvom krátkych, ale obsahovo úplných, autonómnych epizód, ktoré na seba vo väčšine prípadov nenadväzujú. Prezentuje malé kúsky každodennosti, fragmenty z bežného života protagonistov (väčšinou nehercov), zvolených do filmu akoby náhodne. Využíva pritom svoju typickú, striktne presnú až chronickú štylizáciu ako starostlivo vystavanú mizanscénu, dlhé statické zábery, absenciu detailov, starostlivo premyslené kompozície a pohyb postáv, hru s perspektívou, farebnú monochromatickosť, ale napríklad aj scudzovacie efekty, teda tzv. prelomenie štvrtej steny, keď sa postavy prihovárajú divákom priamo do kamery. Nosia pritom mŕtvolne biely mejkap a prostredníctvom niekedy takmer staticky jemnej, inokedy netrpezlivo náhlej hereckej akcie a jednoduchých dialógov vytvárajú neobyčajne absurdné situácie. Autor originálne spája zdanlivo protichodné línie, keď niečo drobné a nepatrné ukazuje ako dominantné, a niečo súkromné pretvára v čosi absolútne verejné. Anderssonov trpký humor a režijné majstrovstvo stoja tiež na motíve opakovania či duplicity (replík, situácií, pohybu postáv atď.). Dômyselne vedie aj divácku pozornosť. Nepracuje iba so zjavnými, ale i nepatrnými udalosťami odohrávajúcimi sa v pozadí. Núti tak diváka k väčšiemu sústredeniu a participácii. V titule zároveň absentujú protagonisti, ktorých by sme mohli v konvenčnom zmysle slova označiť za hlavných alebo fundamentálnych. Istú naratívnu líniu však buduje postava kňaza, ktorý v dôsledku straty viery trpí nočnými morami, depresiami a alkoholizmom. Režisér do svojich filmov obsadzuje všetky typy ľudí rôzneho veku, z odlišných spoločenských vrstiev, čím vytvára zredukovaný, no rozmanitý mikrokozmos, nekompromisne koherentný v estetickej vrstve snímky.
Nad protagonistami bdie rozprávačka, akási vševidiaca a vševediaca energia, postupne oboznamujúca divákov s tým, čo videla. Prvý termodynamický zákon hovorí, že všetko je energia, ktorú nemožno zničiť, pretože je nekonečná. Vie sa iba transformovať do iných foriem, teda premeniť na niečo nové. Tentoraz ako postava rozprávačky podáva zdanlivo večný príbeh všetkého ľudského pomocou špecifickej kompozično-štylistickej štruktúry rozprávky. Hovorí o malicherných i fatálnych zlyhaniach, o predsudkoch a zodpovednosti, smútku a letargii, strachu, únave či zmätení, ale aj o všadeprítomnej a magickej každodennosti života a radosti z nej. Otvára tiež otázky podvedomia či závažnosti histórie. Existenciálnu atmosféru šedivých lokalít dotvára tradičná viachlasná hudba s duchovným charakterom na spôsob chorálov.
O nekonečnosti je magická, do istej miery dokonca surrealistická filmová odysea, avšak jej nosná kostra je bytostne realistická. Vidíme v nej mužov, niektorí chceli dobyť svet a neuspeli, iní sa doposiaľ nezaľúbili alebo neverili bankám, a tak svoje úspory schovávali pod matrac. Vidíme tiež ženy, prosté milovníčky šampanského, i také, ktoré nepoznajú hanbu. Vidíme otca s dcérou, v hustom daždi smerujúcich na narodeninovú oslavu, ale aj porazenú armádu na ceste do zajateckých táborov. A celý čas žasneme nad výnimočne symptomatickým Anderssonovým prístupom a jeho úprimne umelým, bizarne prostým a tragikomicky všedným svetom zachyteným v sedemdesiatich šiestich minútach. Takmer osemdesiatročný režisér svoju víziu opäť pretvoril na jedinečné filmárske dielo, prostredníctvom minimalistického autorského štýlu, ktorý je zjednodušene povedané presiaknutý monotónnosťou a sterilitou. A fantastické na tom je, že paradoxne práve v tomto vedomom ustrnutí spočíva jeho novátorstvo a kreatívna genialita.