Z CYKLU WE LOVE 90’S
Opäť sa stretávame pri našej pravidelnej rubrike venovanej žánrovým kultom starých zlatých deväťdesiatok a tentoraz sa pozrieme na zopár hororov vyrobených v roku Pána 1992. Asi nikoho neprekvapí, že aj tento ročník priniesol množstvo béčkového a céčkového balastu, veď uznajte sami, máme tu snímky s názvami typu Nindža zombák (Ninja Zombie, r. M. Bessenger), Happy Hell Night (r. B. Owens), nevydarenú Kingovinu Sleepwalkers (r. M. Garris) a začiatok kvalitatívneho zosuvu v prípade série Hellraiser, tentoraz s veľavravným podtitulom Peklo na zemi (r. A. Hickox). Ak máte chuť na vraždiace hračky, nevynecháte bizár Demonic Toys (r. P. Manoogian), a ak dostanete slinu na nejaký ten nemecký gore, tak tu je pre vás prichystaný The Burning Moon tamojšieho „thrashera“ Olafa Ittenbacha. Ak sa pozrieme po kvalite, tak stále je čo nájsť a stále sme v situácii, keď musíme niečo v našej trojke opomenúť. Tentoraz „iba“ v úvode spomenieme Raimiho klasiku Armáda temnôt (Army of Darkness). Bruce Campbell si tu zacestuje časom, bude citovať sci-fi Deň, keď sa zastavila Zem (The Day the Earth Stood Still, r. R. Wise, 1951) a bojovať s nejakými zameniteľnými stredovekými príšerami. A vážne nejde o uzavretie trilógie Evil Dead, tento film má svoje vlastné univerzum. Čo teda zostalo? No jedna bomba za druhou: Jacksonova úchyláreň Braindead – Živí mŕtvi, Coppolov Dracula a trochu nedocenená urbánna hororová dráma Candyman.
Nr. 3.1: Braindead – Živí mŕtvi (Braindead, r. Peter Jackson, Nový Zéland, 1992)
Zombíkom sa môžete stať aj po tom, čo vás pohryzie krysia opica. Presvedčí sa o tom aj chudák Lionel. Obeťou však nie je on sám, ale jeho matka, ktorá nemá dvakrát radosť z jeho vzťahu so svojráznou Paquitou. Braindead pôsobí dojmom, akoby sa na jednom pľaci stretli George Romero (námet), Lucio Fulci (zombies a náznaky nadprirodzenej mytológie) a Jan Švankmajer (dizajn opičky a niektoré deväťdesiatkové mechanické triky) a natočili film, v ktorom neurobil nik žiaden kompromis a každý naplno popustil uzdu svojej fantázii. Skutočne chytrý je film, popri neuveriteľne vtipným vizuálnym nápadom, až svojím podtextom o „materinskej láske“ a traume z minulosti. Záver s návratom syna tam, odkiaľ vzišiel, preto nemohol byť výstižnejší. A ako bonus získate recept na skvelú rajčinovú omáčku. No a čo dodať na záver? Kto dodnes nevidel Braindead, nemôže si s pokojným svedomím hovoriť nerd, geek ani oddaný fanúšik hororu. Ja som ho videl až po tridsiatke a nechápem, prečo ho naše televízie nikdy nezaradili do programu. Takže v televíznom programe po tomto titule nepátrajte a vydajte sa pri pátraní vlastnou cestou.
Nr. 3.2: Dracula (r. Francis Ford Coppola, USA, 1992)
Adaptácií románu Brama Stokera sme tu mali za vyše storočnicu neúrekom, ale zase keď so svojou verziou príde legendárny tvorca trilógie Krstný otec (The Godfather, 1972-1990), tak musíte zbystriť pozornosť. Režisér v nej priamo odkazuje na vizuálny štýl hororov z klasického Hollywoodu tridsiatych a štyridsiatych rokov minulého storočia. „Ef Ef“ Coppola obsadil do hlavnej úlohy nemŕtveho a večne smädného rumunského pijaka krvi Garyho Oldmana s dlhými čiernymi vlasmi, obrovským klobúkom a cool slnečnými okuliarmi (teda v jednej z verzií jeho výzoru), za čo má náš večný obdiv, ale obsadenie Keanu Reevesa je dodnes považované za veľký castingový prešľap. No, chalanovi to viac sluší vo virtuálnom svete a v nezastaviteľnom autobuse, čo si budeme nahovárať. A v Matrixe má už rovnako cool slnečné okuliare ako Oldman v úlohe Draculu, ale to mu vyčítať nebudeme. Na Draculu sme už kedysi chodili do našich kín a je fajn, že sa pravidelne objavuje aj v televíznych reprízach. Niet sa čo diviť, takého Van Helsinga tu stvárnil akurát Oscarom ocenený „ľudožrút“ Anthony Hopkins a všetci boli hotoví z mladej Winony Ryder.
Nr. 3.3: Candyman (r. Bernard Rose, USA, 1992)
Povedzte päťkrát za sebou slovo Candyman… Nie, radšej ho nehovorte, ale ak ste už na moju prvú radu dali, tak vás nič nezachráni pred útokom tajomného muža z druhého sveta so zvláštnou záľubou vo včelách a v násilí a bude vás to bolieť. Študentka Virginia Madsen pátra po pôvode istej chicagskej mestskej legendy a objavuje, ako to tak už v hororoch býva, tajomné hrôzy a hriechy minulosti. Candyman je skôr artový, napoly zabudnutý film v hororovom balení plný metafor, a ak bývate v paneláku na veľkom sídlisku, tak by ste ich mohli pochopiť. Včely = obyvatelia v panelákoch = úľoch, chápete… plus rasizmus, sociálne rozdiely a tak podobne. A keď už dnes spomínam tie televízie, tak ide o podobný prípad ako Braindead, aj keď vám pôjde telka niekoľko rokov nonstop a ani nevstanete z kresla, tak na film nenarazíte. Z nejakého dôvodu sme sa dočkali aj menej ambicióznych pokračovaní a už dlhšie, vďaka korone, čakáme na remake. Možno bude lepšie sa ho vôbec nedočkať a vysloviť radšej päťkrát po sebe Candyman.
