Zatvorení v štúdiu s matkou blues
Andrea Bandiková 24/4/2021

Ma Rainey – matka blues / Ma Rainey’s Black Bottom
r. George C. Wolfe, USA, 2020, 94 min

Dramatik August Wilson v Pittsburskom cykle podáva správu o afroamerickej skúsenosti 20. storočia. Desať hier, takmer každá zasadená do inej dekády vo Wilsonovom rodnom Pittsburghu. Jedine Ma Rainey’s Black Bottom sa začína na americkom Juhu a s postavami sa presúva do severnejšieho Chicaga. Práva na sfilmovanie Wilsonovho cyklu získal Denzel Washington a v roku 2016 produkoval, režíroval a aj si zahral v adaptácii hry Ploty. Vo vedľajšej úlohe sa predstavila Viola Davis, ktorá za výkon získala Oscara. Spolu s hereckým kolegom Chadwickom Bosemanom je na cenu nominovaná i v tomto roku. Herecké obsadenie, ako i režisér George C. Wolfe majú silnú väzbu k divadlu. Filmová adaptácia Ma Rainey – matka blues pravdepodobne nezaujme nekonvenčným režijným prístupom, spracovanie sa drží originálu, téma i herecké výkony hlavných predstaviteľov však stoja za pozornosť.

Príbeh zasadený do obdobia veľkej migrácie v 20. rokoch minulého storočia je inšpirovaný osobnosťou bluesovej speváčky Gertrudy Ma Rainey. Vďaka talentu a odvahe získala spoločenské postavenie, aké Afroameričanky tých čias nepoznali. Wilson sa pohral s predstavou, akú cenu za jeho udržanie musela platiť.

Na pozadí dusného letného dňa v Chicagu sa v hudobnom štúdiu stretáva kapela, aby nahrala platňu, dej je sústredený okolo skúšania a nahrávania piesne Black Bottom. Štúdio vlastnia predstavitelia ekonomickej a spoločenskej moci – bieli muži, a černošská hudba sa pre nich stáva výhodnou obchodovateľnou komoditou. Ma Rainey je napriek statusu divy stále členkou znevýhodnenej komunity v rasovo segregovanej spoločnosti. Viola Davis verne stvárnila silu i fyzickú vyčerpanosť speváčky, ktorá si nesmie dovoliť robiť chyby. Unáhlený súhlas s podmienkami producenta by mohol znamenať stratu privilégií. Komunikácia s Ma Rainey je pre okolie bojom, a kto nepristúpi na jej podmienky, skončil.

Ekonomické vykorisťovanie afroamerického obyvateľstva zmenilo podobu, prenieslo sa z roviny fyzickej do intelektuálnej a duševnej. Spoločenský tlak na čiernych hudobníkov a hudobníčky ich núti byť obozretnými a sledovať vlastné ambície. Obracia ich proti sebe. Spoločenská situácia je katalyzátorom konfliktov v kapele. Proti Ma Rainey stojí fiktívna postava ambiciózneho trubkára Leveeho. Neuvedomuje si nebezpečenstvo, keď prichádza s novým hudobným aranžmán a zvádza speváčkinu milenku. Zneistiť Ma si len tak niekto nedovolí. Chadwick Boseman hrá Leveeho s energiou neriadenej sily, plného ideálov a viery v seba. Akoby bola dôsledkom a jediným východiskom, akoby chcela „zaplniť prázdne miesto po neprítomnosti Boha“ v živote afroamerickej menšiny. Levee sa spolieha iba na seba a v podaní Bosemana sa monológy o detstve či viere stávajú magnetickými. O to tragickejším je náraz ideálov na realitu hudobného biznisu v Amerike 20. rokov.

Početné dialógové scény film nespomaľujú, scenárista Ruben Santiago-Hudson zachoval rytmus Wilsonovej predlohy, a tým aj dynamiku. Sú prerušované hudobnými číslami, ktoré vnášajú do chicagskeho dusna trochu vzduchu. Ma Rainey v jednej zo scén hovorí, že „človek nespieva, aby mu bolo lepšie. Spieva, lebo tak sa mu darí chápať život“. George C. Wolfe nám svojou adaptáciou pomáha pochopiť Wilsonovu Ameriku a ja sa teším na jej ďalšie podoby.