Smrť Ľudovíta XIV. (La mort de Louis XIV, r. Albert Serra, Francúzsko / Španielsko / Portugalsko, 2016, 115 min)

„No ja už naveky ostanem smrťou Ľudovíta XIV.; smrťou toho, čo z neho zostalo.“[1]

Kráľ Slnko zomiera, stredobod všetkého je zoslabnutý a francúzsky kráľovský dvor osciluje pri jeho honosnom lôžku. Barokovo komponovanej scénografii dominuje posteľ, komorníci a služobníctvo sa opatrne približujú a vzďaľujú.

Neprerušované sledovanie postupu smrteľného ochorenia podmieňuje otázky o dôstojnosti zomierania, o posledných chvíľach starého a chorého človeka; tela, ktoré je napadnuté chorobou a dosluhuje: Aké bolo zomierať ako príslušník najvyššej (vládnucej) vrstvy pred troma storočiami? Ako sa pripraviť na smrť, keď jediné, čo zostáva, je čakať? Ako urobiť smrť dôstojnou? A pre koho vlastne? Zomierať ležiac na nemocničnom lôžku v oddelení intenzívnej starostlivosti alebo pod ťažkým barokovým baldachýnom v prítmí sviečok?

Jean-Pierre Léaud, energický Antoine z filmov Françoisa Truffauta, leží na posteli v obrovskej parochni, na privítanie dvorných dám si vyžiada klobúk, ktorý si – ležiac v pyžame – nasadí na hlavu kvôli teatrálnemu gestu jeho zloženia. Pre film Alberta Serru je práve gesto, resp. kontrast protokolárneho glorifikujúceho jednania s kráľom a animálnosti vyplavujúcej sa na povrch v bolestiach či biologického rozkladu ústredným motívom.

Ľudovít XIV., ktorý dal postaviť Versailles či Invalidovňu, svojím nákladným životom značne finančne oslabil francúzsku monarchiu; teraz je honosnosť obľubujúci Ľudovít XIV. v područí gangrény, pod dozorom bezradných lekárov. Medzi bolestným stonaním sebareflexívne hovorí svojmu pravnukovi: „Nenapodobujte ma v mojej láske k budovám. Ani k vojnám.“

Obmedzením pohybu kamery na pomalé švenky a statické zábery obraz tlmočí pocit uviaznutia, nemožnosti sa pohnúť; všeobecnú nenásytnú ťažobu, ktorú do miestnosti prináša od nôh sa šíriaca gangréna. Komorníci Ľudovíta XIV. si po vzore svojich otcov – taktiež komorníkov na francúzskom kráľovskom dvore – starostlivo viedli denník, zomieranie kráľa bolo vďaka tomu od drobných čiernych škvŕn až po smrť slovne zdokumentované.

Serra zobrazuje umieranie Kráľa Slnko oddramatizovane: dlhé, takmer nehybné zábery nútia pozorne vnímať kompozície, šepkané rozhovory plné obáv či ťažký dych ležiaceho panovníka. Zároveň je Serrov postoj k hlavnej postave značne pohŕdavý. Pragmatickou observáciou necháva vyniknúť kontrast medzi zoslabnutým zomierajúcim človekom/telom a pompéznosťou diania okolo neho, zúfalou snahou urobiť z nezvratného procesu čosi dôstojné. Či už telo patrí kráľovi Francúzska, alebo mužovi v žltej veste demonštrujúcom na námestí, zrádza rovnako. Úsilie strach a bolesť prekryť pátosom je iba performatívnym aktom.

Napriek ironizujúcemu pohľadu na vládnucu triedu je pozorovateľ v istej rovine nútený dýchať a cítiť v súzvuku so zomieraním, v najlepšom – krajnom – prípade sa s Ľudovítom XIV. stotožniť.

Telo je napokon v rovnako štylizovanom akte pitvy redukované na mäso: orgány – lesklé amorfné časti, v ktorých lekári post mortem hľadajú pôvod choroby.

[1] Yonca, T. The Long Goodbye: An interview with Jean-Pierre Léaud. In: Film Comment. Dostupné online <https://www.filmcomment.com/article/jean-pierre-leaud-interview-the-death-of-louis-xiv/>