Z prehliadky Be2Can: Ženy v réžii žien
Zuzana Goleinová 23/10/2021

Ôsmy rok prináša filmová prehliadka Be2Can výber snímok z najprestížnejších filmových festivalov v Berlíne, Benátkach a Cannes. Tentoraz je to dvanásť filmov, ktoré sa premietnu v kinách po celom Slovensku. Tohtoročné tituly, najmä tie režírované ženami, sprostredkúvajú cez silné ženské postavy signál o nevyhnutnosti zmeny. O tom, že ženské túžby a potreby sú nevypočuté a opakovane potláčané, a to nezávisle od spoločenského postavenia či materiálneho zázemia.

Príliš ľudská láska

Otvárací ceremoniál v Činohre Slovenského národného divadla predstavil hneď dve také snímky: mnohými diskutovaný Titán (Titane, 2021) francúzskej režisérky Julie Ducournau a film nemeckej režisérky a herečky Marie Schrader Miluj svojho robota (Ich bin dein Mensch, 2021).

Titán, víťaz Zlatej palmy v Cannes, prirodzene vyvoláva divácku zvedavosť, k čomu dopomáha aj šum kontroverzie, ktorý film sprevádza. Režisérka sa už vo svojom debute Raw (2016) nebála zájsť do osobitých a surových tém, od kanibalistického príbehu dospievajúceho dievčaťa sa však vo svojej druhej snímke posúva k čomusi nezvyčajnejšiemu – k vrahyni, ktorá prežíva milostné spojenie s automobilom. 

Fúzia sexu a násilia síce nie je v kontexte francúzskej tvorby ničím novým ani šokujúcim, no vraždenie bez zrejmého motívu a počatie neľudského potomka vzbudzuje svojský diskomfort. O autá nakoniec ani tak nejde, film sa neustále žánrovo prelamuje a prekonáva svoj počiatočný štítok hororovej erotiky. Kopírujúc emočný vývin hlavnej protagonistky sa i film posúva do vlažnejšieho rázu, priam poetiky sociálnej drámy, pri čom divák*čka aj pozabudne na úvod s dráždivým tancom na kapote auta či so scénami zabíjania. Ukazuje sa, že centrom tohto zvláštneho, režisérkou vybudovaného vesmíru je napokon aj tak len „obyčajný“ človek. 

Dôležitá, a výnimočná, je i schopnosť filmu odkrývať, rozkrývať, rozkladať. Mužsko-ženské napätie je len vrchnou vrstvou, pod ktorou sa črtajú zakorenené, avšak prehnité rodové štruktúry a stereotypné vymedzenia. Titán ich narúša a premiešava, zlieva do neurčitej hmoty personifikovanej v motorovom oleji. Plod je predzvesťou čohosi nového, čo sa zároveň spája s klasickým poznaním o vzájomnom pochopení a láske, ktoré sa rodia aj v absolútne nečakaných podmienkach. 

Lásku k nezvyčajnému a „neživému“ nachádzame aj v snímke Miluj svojho robota. Model hlavnej postavy nie je celkom divácky neznámy: Alma je tvrdá žena-karieristka po štyridsiatke, stále nešťastná z predošlého rozchodu a absencie manžela a rodiny. Vývoj analogický romantickej komédii s nájdením spriaznenej duše v happy-ende sa tu však modifikuje do hľadania šťastia v podobe kompromisu.  

Film humorne načrtáva nielen vážne etické otázky súvisiace s technologickým pokrokom, ale aj nedorozumenia, ktoré plynú vlastne len z toho, že sa k ženám nepristupuje ako k bytostiam s individuálnymi prianiami a potrebami. V postave ideálneho partnera, ktorého má pre Almu predstavovať humanoidný robot Tom, sa zrkadlia sploštené a zovšeobecnené predstavy o túžbach ženskej populácie. Ale aj umelá inteligencia časom zisťuje, že prázdne frázy a romantický brunch nie sú spásou modernej ženy. 

Problém „vypočutia“ sa však týka aj nás samých. Je vhodnejšie ignorovať svoje potreby alebo sa zmieriť s niekým, kto nám uspokojí len časť z nich? Okrem toho sa vynára ďalšia dilema: je správne a plnohodnotné zamilovať sa do robota? Presne uspôsobený robotický partner je skôr projekciou našich vlastných ideálov než svojbytnou osobou, do ktorej atribútov sa možno zamilovať. Film však ukazuje, že možné to je, lebo prevýšenie rozumu emóciami je slabosťou človeka.  

Ak je láska za hranicami algoritmu robota, tak neláska zas za hranicami nás.

A to platí pre oba vyššie spomenuté filmy. 

Hľadanie šťastia v pokrivených komunitách

Témy ženskej frustrácie sa zľahka dotýka i poľský film Snežiť už nikdy nebude (Śniegu już nigdy nie będzie, 2020) v réžii Małgorzaty Szumowskej a Michała Englerta. Príbeh ukrajinského maséra Žeňu, ktorý pôsobí v prostredí majetného poľského predmestia, kombinuje mystiku a kritický humor. Vyzerá to teda, akoby sa Tarkovského hrdina (na film Stalker je tu i priama referencia) dostal do zóny – avšak Zúfalých manželiek

Žeňa sa svojimi, nielen masérskymi, schopnosťami snaží preniknúť pod vedomie nežičlivého susedstva. Nad celou komunitou sa však vznáša akýsi neradostný, šedivý opar. Nešťastné sú ženy osamotené v naoko harmonických manželstvách, muži bojujúci s traumami minulosti /či strachom o budúcnosť/, ale i nepochopené deti. Každá z postavičiek mesta sa nechá silou tajomného cudzinca opantať, čo im poskytuje čiastočné východisko. Film predostiera koncepciu života ako čohosi absolútne priemerného, ak v ňom chýba osobná spiritualita a snaha dostať sa k základom, dostať sa do hĺbky trápení i túžob a vyrovnať sa s nimi. 

Ďalšie dva z prehliadkových filmov ženských režisérok sú situované do výrazne odlišných podmienok, okruh sa zužuje na vzťahy v najmenších možných bunkách. Gruzínska režisérka Dea Kulumbegašvili sa vo filme Začiatok (Dasatskisi, 2020) sústredí na Yanu, manželku miestneho vodcu komunity Jehovových svedkov, ktorých napadnú extrémisti. Tento traumatizujúci zážitok poznačí Yanino uvažovanie nad plynutím vlastného života. Film je mimoriadne vizuálne pôsobivý, formátom i spôsobom snímania izoluje postavy a odhaľuje Yanino vzďaľovanie sa od okolia; dlhé zábery nechávajú situácie doznieť až prezrieť, čím sa zhusťuje atmosféra čakania. 

Peklo je zhorieť zaživa, ozve sa vo filme. Pomalé približovanie ku koncu /i začiatku/ síce sprevádza pokoj, ale pod ním tlie krutosť. Yaninu vôľu stáť samostatne neprestajne znemožňuje silne patriarchálne nastavenie prostredia jehovistickej komunity a rodiny. Žena je automaticky ponižovaná a hanobená (aj) v kontexte sexuálnej aktivity, čo sa znásobuje jej členstvom a činnosťou v náboženskej spoločnosti. 

Začiatok je znepokojujúcou meditáciou o bezútešnom a znesvätenom svete jednej ženy, vyjadrený poetikou spojenia toho najlepšieho z kinematografie 20. storočia (Bergman, Tarkovskij, Haneke). A to až prekvapuje skutočnosťou, že ide o režisérkin debut. 

Tlak zastaralého a rodovo nevyváženého systému (i „pevnej mužskej ruky“) trápi aj predstaviteľku filmu Uvoľniť päste (Razžimaja kulaki, 2021). Ruská režisérka Kira Kovalenko sa snaží vyrozprávať príbeh skromnej Ady žijúcej v horách s otcom a bratom. S dokumentaristickým nádychom film pozoruje prežívanie v miestnej biede i rodinnej traume. Odkazom sa však film dotýka i reálnych udalosti veľkých dejín, a to beslanského masakru, ktorý mal na filmovú rodinu nielen psychický dopad.

Adin sen zoceliť sa (doslova: stať sa celou) a opustiť neúrodné mesto je potláčaný prísnou otcovskou výchovou. Jej malé a krehké priania narážajú na limity vystavené okolím, ktoré môžu odstrániť len ostatní. No napriek pocitu nezvratnosti film päste naozaj uvoľňuje. Aj z tých najneprajnejších podmienok vystáva neha z prijatia /i vlastných/ chýb a telesných obmedzení. Kovalenko ukazuje rôzne druhy lásky kladie ich do jednej roviny, i keď tá súrodenecká dostala väčší priestor vyniknúť, a to aj v širšom kontexte kinematografie. 

Po čom teda ženy túžia?

Každá po niečom inom. A všetky po tom, aby boli vypočuté. 

(V ženskej réžii sa na Be2Can predstavia ešte filmy Mainstream (2021, USA), ktorý režírovala Gia Coppola a Ľúbil som svoju ženu (A feleségem története, 2021, Maďarsko) od Ildikó Enyedi.)