Hranice
Hranice. Hranice okresov sú čiary, hranicami tiel je pokožka a oči, hranicou pravdy a fantázie je často monitor, hranicou divadla – viera diváka.
Hranice – veľmi tenké ostrie horského hrebeňa či pomyselná čiara súhvezdí, deliaca známe od neznámeho, cudzie od intímneho, priateľské od nepriateľského.
Hranice – abstraktný pojem, ktorý sa ničí a znovu utvára práve vo vojnových časoch. Ak by sme dostali 20 centov vždy, keď započujeme, že pandémia je najkritickejšou globálnou udalosťou od druhej svetovej vojny, nepotrebovali by sme umelecké štipendiá. Práve tieto pseudo-vojnové časy nás tak, ako všetky časy vojny, nútia búrať hranice. No tak, ako za devastáciu priemyslu či podnikania nemôžu tanky ale nariadenia, ani my neničíme hranice štátov či miest, ale hranice tvorby.
Heideggerova Doba obrazu sa zaľúbila do orwellowského monitoru a náš svet sa často scvrkol do otvoru s pomerom strán 16:9, a to nie kvôli propagande ale pandémii. Pandémii, ktorá obľubuje hlavne kultúru a do kostola či lyžovať sa jej akosi nechce. „Prežijú len tí najsilnejší,“ povedal istý nemecký pán s hustými fúzami… „Prežijú len tí najviac adaptabilní,“ doplnil ho britský kolega s dôstojnou bradou.
Orbis Pic(t)us
Jednými z tých, ktorí sa adaptovali boli aj divadelníci súboru GAFFA. Veľmi príjemnej hypermodernej „avantgardy“, ktorá sa so svojím pestrým zastúpením umelcov z celého Slovenska usídlila v Bratislave.
GAFFA sa po svojich prvých online vystúpeniach Eva a negatív_eGOtrip, ktoré boli ešte klasickým online divadlom s pár dosť divnými, ale za to nápaditými efektami typu Skicár či Windows Movie Maker spamätala, a ako jedno z mála zoskupení v ČSR pochopila, že video ich kreativitu nemusí okliešťovať – práve naopak. Neviditeľný hosť je veľmi funkčnou ukážkou toho, ako sa dá z h*vna upliesť bič a ešte nim aj plieskať. Statickú kameru bez strihu, tak ako sme na ňu zvyknutý zo streamov, strieda solídny video art a matoha so strihačom Dominikom Jankovským nám prinášajú kaleidoskopické defilé obrazu. Koláž, juxtapon, gopro, mobilový záznam, experimentálny film, horror, tragi-komédia, making off, satira, striedanie žánrov spolu so striedaním techník zobrazovania v nás spúšťa vír asociácií.
Hodoň konečne pochopil, že hypermoderna nie je o tom vyslovenom ale o tom, čo si divák sám domyslí. To divák je neviditeľným hosťom tohto predstavenia, divák je svedkom útržkovitých narážok, to divák je spolutvorcom diela, divák, ktorý si vďaka pandémii berie „divadlo“ do intímneho priestoru vlastného súkromia.
Okrem kamery je vo filmohre veľmi dôležitým faktorom i ambientná hudba využívajúca klasické motívy, ktorá je ako vystrihnutá z legendárneho porna Pin-Ups 2 (r. Andrew Blake, 1992). Pocit zabrzdenej pornografie, svedectva niečoho nepatričného a koketovania s násilím v nás ostane počas celého diela. Prvá časť filmohry veľmi silne komunikuje s adaptáciou románu Kramerová versus Kramer, ktorú pod názvom Amor Fati uviedlo Prešovské národné divadlo (r. Júlia Rázusová, 2020), a to nielen totožným motívom nefunkčného vzťahu a odchodu matky, ale aj hravým zapojením smartfónov a sebazachytávania sa nimi.
AŽ DOZRIEME
Celkove môžeme chápať Neviditeľného hosťa ako selfie našej generácie Y. Filmohra pôsobí nedokončene, často neschopne dotiahnuť načrtnuté motívy, vzťahy sú vykresľované násilne a zmätene bez hlbšej snahy o rozuzlenie či pointu, arogantná satira je často samoúčelná a v divákovi ostane zmes pocitov, ktoré paradoxne oscilujú medzi vyprázdnenosťou a zahltením. Je treba podotknúť že všetko uvedené vyššie považujem za klady.
GAFFA sa vymanila so štepkovho sveta, kde je „na človeku hlava a v človekovi srdco“ či z Rúfusových demagogických modlitbičiek. Nič z toho sme nezažili! Odkazuje tu prvá demokratická generácia, ktorá sa pamätá, ako ich obľúbenú detskú telku obsadil Kočner s ruskou mafiou, či pevne vníma, ako to skutočne národné a kresťanské dobro reprezentuje Kuffa s Kotlebom. Neviditeľný hosť kričí, kričí ale z morálnej pozície nikoho, nesnaží sa priniesť morálku, o ktorej veľmi dobre vie, že je vnútorným rozhodnutím jednotlivca a nie ideologickým prikázaním. Neviditeľný hosť je malé dieťa stojace pred klietkou chorého šimpanza a cez mreže ho bodá do všetkých prašivín. Toto je zle! Aj toto je zle! Aj toto je zle!
K metafore opičinca ale treba dodať, že do klietky sa tento šimpanz zavrel sám, resp. to, že je veľmi otázne, na ktorej strane mreží deti z GAFFY stoja.
Satirický a násilný humor, za ktorý by sa nehanbili ani Trey Parker a Matt Stone, je tu na mieste. Na mieste je aj otázka: KTO NAHRADÍ MICHALA?!, pred ktorou sa mileniáli stále viac ocitajú. Reálnym socializmom privilegovaná generácia supercelebrít východného bloku (Gott, Dočolomanský, Hammel, Peteraj, L+S, Ráž, Kňažko atď. ) pomaly vykape a nastáva otázka, či ju má prvá demokratická generácia ako nahradiť. Zákerná otázka, či sa liberálna demokracia úrovňou svojho školstva a kultúry vyrovná totalite, je bolestivá. Bolestivá, pálčivá a aktuálna a treba sa ju pýtať. Ostrý kontrast scény, v ktorej moderátorka Mária Ševčíková mení kostýmy a hovorí o Dočolomanského smrti v „rôznych médiách“ od lyžiarskeho časopisu po ženský magazín so scénou, v ktorej na seba vezme ťarchu režiséra a skutočne hľadá náhradu sa pýta práve túto bolestivú otázku.
Zobrazenie „náhrady“ Petrom Tilajčíkom je pritom geniálne svojou brutálnosťou. Nietzsche vo svojej publikácii Súmrak modiel alebo ako sa filozofuje kladivom ponúka metódu, pri ktorej je treba kopnúť do každého idolu, ktorý nájdeme, aby sme zistili, či ostane stáť.
Myslím si, že pamiatka na znárodneného umelca trochu srandy prežije. Zobraziť však Jánošíka ako homosexuála, ktorý fajčí penisy idolom socializmu a hovorí plynule maďarsky, je niečo, čo každého národovca zabolí a zamrzí. Zamrzí o to viac, že toto drsné, vulgárne a dehonestujúce zobrazenie je pravdivé. Remake videa kotlebovcov, ktorý sa „vyliečili“ z bisexuality, iróniu ešte podtrháva. Podtrháva pokrytectvo sveta, ktorý tvrdí, že na našom území vždy žili heterosexuálni pravoverní katolíci, teda ako povedal istý predseda SNS, sme slováci z rodu Kristovho. Človeku sa až zachce polemizovať, či aj skutočný Jánošík náhodou nebol buzerant a Maďar.
Na vyvrhnuté zviera pekný pohľad nebýva, ale bez vyvrhnutia nikdy nezistíme, čo skrýva vo vnútri, bez vyvrhnutia sa nedá skonzumovať, či použiť na zahriatie, alebo ako trofej. Človek odpradávna komunikuje s lesom sekerou a so zvieratami nožom.
Samozrejme, toto kopanie a pľutie je veľmi nezrelé a detinské. Snáď sa zmení až dozrieme. Ja sa pýtam: „Až dozrieme do čoho? Aký stav je ten skutočne správny, slovenský a vyzretý? Prosím odpovedzte nám pán Rúfus!“
Hora sa po japonsky povie Jama
Jeden z Botticelliho nápadov pri ilustrovaní Božskej komédie bol, že Satan do pekla nespadol, ale Peklo je práve dierou po jeho páde. Preliačina, ktorú tento pád vytvoril, sa stala horou – očistcom, na ktorého vrchole je biblický raj, miesto, na ktorom sa dá komunikovať priamo s anjelmi a Bohom a zároveň miestom, pod ktorého povrchom číha Satan. To, čo kresťania volajú plnosťou, zas naopak budhisti nazývajú vyprázdnením. Symbolika jamy a hory vyprázdnenia a hromadenia balastu je práve tým, čím filmohra končí. Dve hlavné postavy, ona _ mŕtva a on _ mŕtvy, tu skladajú úplne bazálne pohlavné znaky, vaginálny a falický symbol.
Vagína vzniká nahromadením rozbitého nábytku okolo ničoho, penis zas postavením babylonskej veže zo zjavne špinavého prádla. Každý deň počet úmrtí, počet nakazených, počet dní zostávajúcich do konca núdzového stavu, počet percent, ktoré vláda snáď preplatí, počet špeciálnych grantových výziev, počet „našich ľudí“ zadržaných NAKA, počet voliteľov v USA, počet účastníkov protestov v SR. Každý deň balast, po ktorom paradoxne zostáva prázdnota. Čím sme plnší, tým sme prázdnejší a „5 farieb odrazu oslepí ľudské oko,“ ako vraví Lao ‘C.
Neviditeľný hosť je sondou. Sondou do tvorby divadelného diela, sondou do vzťahov a psychiky, sondou do spoločnosti, sondou, ktorá ide do známa. Jeden z posledných záberov filmohry je záber na vypnutý neón osvetlený baterkou. Nie, GAFFA sa nerozhodla skúmať tajuplné a skryté, ale ukazuje nám zjavné. Svieti na lampu, pod ktorou je najväčšia tma a hovorí len: „Toto je lampa“. Podobným spôsobom, ako keď sa vás aplikácia Duolingo snaží naučiť čím viac podstatných mien v cudzom jazyku, aj filmohra jednoducho poukazuje: „Toto je rasizmus, toto je fašizmus, toto je smútok, toto duševná choroba, toto je násilie, toto je zmätok, toto sú stoličky, toto uhorky, toto je demokratická generácia hľadajúca si identitu v ponovembrovom zmätku“.
Opakovanie záberov i hudby v slučkách, gradácia, ktorá takmer nikdy nedokončí svoj naratív, miešanie žánrov, to všetko len poukazuje, nepríjemne svieti do očí, otvorom Platónovej jaskyne. História sa opakuje, hystéria sa opakuje, hypotéza sa opakuje.
Hypotéza, ktorá znie: „Bude konečne avantgardné umenie na niečo dobré? Alebo sa len naše vnúčence dočítajú v učebniciach VŠMU vetu ‘Na kritický stav v spoločnosti upozorňovalo už online predstavenie kolektívu GAFFA… ‘“
I. časť dvojrecenzie na „filmohru“ Neviditeľný hosť od zoskupenia GAFFA. Recenzie vychádzajú simultánne v časopise kød.
Martin Hodoň: Neviditeľný hosť
koncept a réžia: M. Hodoň dramaturgia R. Švarc sound design D. Suchý scéna M. Hrvol strih D. Janovský účinkujú M. Ševčíková, P. Tilajčík
premiéra 27. december 2020, GAFFA, online
