Červená cibuľa, šalátová uhorka, cherry paradajky, olivy Kalamata, Feta syr, bazalka, oregano, čierne korenie, panenský olivový olej, vínny ocot. Takto približne znejú položky v nákupnom zozname pred prípravou známeho gréckeho šalátu. Niekto by mohol mať výhrady a k ingredienciám by pridal papriku, viac cibule, menej oregana, nedajbože cesnak. Aj o takomto jednoduchom recepte sa dá polemizovať. O niečo zložitejšie je to s osudom jednotlivca v toku gréckych dejín.
Výrečné mlčanie
Cesta na Kythéru (Taxidi sta Kythira, 1984) otvára tzv. voľnú trilógiu “Mlčania”, v ktorej sa Theodoros Angelopoulos zaoberá témou vykorenenia. Nadväzujú filmy Včelár (O Melissokomos, 1986) a Krajina v hmle (Topio stin omichli, 1988). Politický utečenec, bývalý učiteľ a deti z nekompletnej rodiny putujú nezávisle od seba a zažívajú drámy súkromných ciest. Sklamaný návrat do rodnej zeme, melancholická rekonštrukcia rodinného remesla a naivné pátranie po otcovi ideovo narážajú na vizuálne umenie veľkých poeticky ladených celkov. V nich sa vôľa po poznaní konfrontuje s gigantickými plochami rôznych farieb, ročných období, a teda emócií. Signifikantnými znakmi sú hmla, zastreté nebo, stopy po daždi alebo dážď, slabé svetlo v opotrebovaných baroch a moteloch, ľudia s prázdnym pohľadom zarezaným do neurčitých miest, studené more nevhodné na kúpanie.
Subjektívne by som nazval filmové ikony z Angelopoulosovej dekády 80. rokov nepotrební. Nechcem dehonestovať ich významovú existenciu v príbehu, ale ich precitnutie v spoločenskom kontexte, kde sú na sociálnej periférii. Nemecký spisovateľ Hermann Broch pred nástupom Hitlerovej diktatúry používa napríklad názvy nevinní, očarovaní, námesační. Literárne ilustruje reálie ideologicky podriadené nacistickému kultu. Študuje psychológiu postáv a skladá populačnú mozaiku Nemecka v období gýčových nacionalistických prejavov, ktoré podnecovali agresivitu antisemitizmu a ilúziu nadradeného národa. Grécky kinematografický postoj Angelopoulosa režijne absorbuje konflikty osudov zanikajúceho ZSSR, nestabilnej gréckej rodiny s generačnými krízami, pretrvávajúce traumy z nacistickej okupácie. Hľadá vyhnancov a snaží sa ich zachytiť v rekonštrukcii vlastnej minulosti. Tá je spätá aj s dozvukmi 2. svetovej vojny a komunizmu. Osobnostná rehabilitácia v povojnovom období vykazuje nevyrovnané postavy, naveky konfrontované s privátnymi traumami globálnych dejín.
Mlčanie je dôležitou zložkou aj v súčasných filmoch Yorgosa Lanthimosa. Tiež pracuje s traumami, uzamknutým priestorom, izoláciou. Jeho náhľad je však roztrieštenejší, identifikácia konfliktu prichádza pomalšie, spravidla po pristúpení na zásady nastavenej kinematografickej hry.
Keď postavy mlčia, vzďaľujú sa stanoveným princípom, nechajú diváka váhať a prinášajú impulzívne verzie osobnej pravdy. Pre súkromnú pravdu sa ocitá v izolácii celá komunita príbehu Kynodontas (2009), zákon deportuje nezadaných do bizarného hotela vo filme Homár (The Lobster, 2015), efekt mytológie vystavuje riziku rodinu v Zabití posvätného jeleňa (The Killing of a Sacred Deer, 2017). Zákon je poriadkom, zamyslené mlčanie legitímnou rebéliou. Často vychádza z nevedomosti a obnažuje širšie témy späté s gréckou kultúrou, hospodárstvom a dejinami. Precitnutie z mlčania je sprevádzané krvou alebo hrozbou smrti.
Účelová deformácia slov a básne
Totožnosti v režijnom remesle dvoch rozličných generácií badať aj v scenári.
Fragmenty divadelných hier v Ceste na Kythéru sú výrečným nesúhlasom k okupácii. Angelopoulos ukazuje otvorené stigmy a kľučkuje medzi nimi detským hopsavým krokom. Takto chodí protagonista Alexander v divadelnom prostredí. Rovnako chodil v časoch nacistickej okupácie, pretože bol dieťa. Nedokázal realitu vnímať kriticky. Dnes sa stavia na stranu svedkov a súdi obdobie, z ktorého sa vynára kľúčová postava Spyros. Okamžite sa stáva zdrojom inšpiratívneho materiálu pre umelecky štylizovanú históriu.
Text je v Ceste na Kythéru dôležitou surovinou. Keby o všetkom mala hovoriť hmla, hrozilo by, že kontroverzný Spyros bude pateticky spoetizovaný, bez morálnej viny. Stratený v realistickej básni o osamelosti v divokej gréckej prírode a chátrajúcom vidieku. Práve pasáže textu hovoria o vinovatom návrate domov, kde všetci medzičasom dozreli do šedín alebo vrástli do zeme. Angelopoulos relativizuje odpustenie, ani onen “chronos” nemôže byť nekonečným liečiteľom a priepustkou do každého boľavého srdca. Veď by to bol medziľudský gýč.
Angelopoulos vytvára v Ceste na Kythéru retrospektívu miznúceho života na obmedzenej ploche interného ostrova, kam môžu len verní. A tých je málo.
Generačne mladší film Kynodontas alternuje tému izolácie a ostrova jazykom fenoménu Greek Weird Wave (grécka divná vlna). Ostrov netvorí len fyzické územie v mori, psychologicky sa definuje v slovách. Absurdne poprekrúcané slová sú manipulatívnym prostriedkom pre izoláciu dospelých detí od vonkajšieho sveta. Vyrástli v ilúzii a nepoznajú podoby skutočnej reality. Memorovanie deformovaných slov spevňuje múry domova a znemožňuje inštinktívne úvahy o slobode – „karabína je krásny biely vták”.
Interným prostriedkom slobody je v komunite rodinných potomkov hra. Pri nej sa vyplavuje potrebná energia, regulujú kulminované emócie. Vety sú prísne kontrolovaným nástrojom na vzájomnú interakciu. Ich medziľudská účinnosť je pod mentorským dohľadom diktátorského otca. Morálnou separáciou docielil v bunkách rodiny formálne súrodenecké putá, uzamknuté v audiovizuálnych dokladoch vlastných spomienok. Otec zaznamenáva komunitné fungovanie na VHS, pridáva stretnutia s falošnými priateľmi. Chce vytvoriť ilúziu, že absolútno je uzamknuté vo vyčlenenom rodinnom kruhu, všetko vyššie tvoria zaznamenané spomienky. Chudobu intelektuálneho poznania demaskuje náhodné vyznanie snov. Tie sú obmedzené na strach z nevyspytateľných živlov. Bazén nie je len murovanou nádobou na vodu, kde sa dá relaxovať a posilňovať svaly, ale symbolizuje tiež prázdno, má moc nad životom – stačí malé pochybenie či zlyhanie, v ktorom sa môže ocitnúť otec alebo matka. V podtexte vyvstáva aj otázka smrti, pretože mladí s koncom života nie sú oboznámení, telesná zraniteľnosť je zakrytá trestom za akékoľvek ublíženie. Spontánny útok nožom je nebezpečenstvom, bolestivým a ohrozujúcim aktom naoko nevinnej hry. Pocit konca je zašifrovaný v rodičoch strácajúcich fyzické a psychické zdatnosti na reguláciu dospievajúcich názorov svojich detí. Význam radikálnych konaní zostáva nemenný a bez výraznejších náznakov pochybenia zo strany otca.
Vzťahy fungujú na báze vlastných iluzívnych symbolov, zvrátenej mytológii a poverách. Narušenie umelo vytvorených hraníc je otvorene trestané. Patologická harmónia ako výsledok subjektívnych predstáv transformuje sexuálne inštinkty a uzamyká ich do incestných pút. Práca s nevedomím vytvára hlboký pocit skľučujúcich predstáv o vlastných verziách voľnosti. Náplavy vášne sa kontrolujú obtiažne, dajú sa verbálne potláčať, dá sa im vštepiť náboženský kánon, hormonálne sa však nedajú popierať. Tu rodičovstvo začína zlyhávať a prísne kontroluje všetky záchytné body, ktoré nebezpečne spájajú ideály slobody a vášne.
Osamelosť je výraznou a korenistou esenciou psychológie postáv u Angelopoulosa aj Lanthimosa. Pokrivený pohľad na interakciu má potlačiť interpersonálnu rebéliu smerujúcu k oslobodzujúcemu útoku. Autonómne pocity inklinujúce k uvoľňovanej pravde potláča nastavená mytológia – adaptovaný a prekrútený zákon. Angelopoulosov je poetickejší, spriaznený s piesňou o jablkách, Lanthimos je opatrnejší a skromnejší na ideovú komparáciu so skutočným svetom.
Jazyk Egejského mora
Spájajúcimi prostriedkami Lonthimosovej a Angelopoulosovej kinematografie v reflektovaných dielach sú polohy jazyka vo vzťahu k vonkajšiemu svetu. Zatiaľ čo Angelopoulos zastiera Spyrov hlas hanbou vydedenca, Lonthimos si tragikomicky uťahuje z napadnuteľnosti všetkých fráz a zákonných definícií v uzamknutom komunitnom prostredí štátu a rodiny. Cesta na Kythéru vytvára podoby kolektívne vytvorenej krivdy, Kynodontas pokúša absurdnosť nastavenej hry.
Tam, kde u Angelopoulosa úradujú poetické lamentácie nad vykoreneným osudom, tam sa v Lonthimosovom filme experimentuje s naratívom. Scenár je v oboch filmoch umeleckým prostriedkom pre interpretáciu geopolitických vzťahov. Rozvrátený svet politických zmien a deformácia generácie v dôsledku hospodárskej krízy určujú názorovú identitu dvoch režisérskych postojov voči vlastnej dobe.
