ROZHOVOR Z CYKLU INÉ VÍZIE SK

Súťažná prehliadka pohyblivých obrazov Iné vízie SK už čoskoro spozná tretieho víťaza a opäť sa stane súčasťou slovenských galérií, festivalov a iných kultúrnych podujatí. Ešte predtým však Kinečko prináša posledný z cyklu rozhovorov s finalistami druhého ročníka. O svojej tvorbe, “female gaze” a kritickom postoji k prehliadaným problémom spoločnosti porozpravála vizuálna umelkyňa Jana Kapelová (JK).

PS: Vo svojich videoinštaláciach a performanciách sa venujete najmä inštitucionálnej kritike či rozličným výskumom podrývania stanovených spoločenských noriem a konvencií. Spomínate si na moment, kedy sa “obyčajná” potreba tvoriť obrátila vo formu aktivizmu?

JK: Domnievam sa, že každý z mojich projektov sa zaoberá do istej miery subverziou, predovšetkým skúmaním jej foriem v spoločnosti a následne narušením sveta toho, kto sa na dielo pozerá. Pri poslednom projekte Paradox akvária pre pražskú galériu ETC som si uvedomila, čo je skutočným východiskom a spoločným menovateľom mojich projektov – sú to mémy, nie tie virtuálne, zdieľané obecné skúsenosti a emócie vyjadrené formou obrázku a vtipného komentáru, ale mémy chápané v širšom zmysle ako kultúrne návyky či spôsoby myslenia, voľne sa replikujúce z osoby na osobu, z generácie na generáciu. Vo svojich projektoch tak reagujem na zacyklenosť inštitúcií, či stereotypných prístupov k práci, voľnému času, vzdelávaniu. Neprehodnocujeme a nemeníme naše mémy – myšlienkové technológie, ako o nich hovorí americký psychológ Barry Schwarz, na rozdiel od neefektívnych výrobných technológií, ktoré sa nahrádzajú funkčnými. Prečo nie sme schopní zmeniť napríklad vzdelávací systém, zavedený ešte Máriou Teréziou pred 240 rokmi, či naše vnímanie práce, nastavené v tom istom období priemyselnou revolúciou? Sme si vedomí toho, že náš prístup nie je správny, no nemáme odvahu ho zmeniť. Mojou snahou už od prvých projektov na škole je tento prístup aspoň naštrbiť.

PS: Jedným z vašich výraznejších úspechov je videoinštalácia Čakanie na materiál (2014), za ktorú ste obdržali Cenu Oskára Čepana. Ide o portrét vášho otca Jána Kapela nachádzajúceho tvorivú sebarealizáciu v limitovanom priestore. Dielo pritom možno vnímať aj z hľadiska sociálno-politického presahu či definície umenia ako takého. Ako vznikol nápad obohatiť osobný rodinný námet práve takýmto spôsobom?

JK: V tom období som sa intenzívne zaoberala témou sebarealizácie, narúšaním znormalizovaného života. Príbehy z mojich projektov sú často zástupné. Takého istého “Jána Kapela” by ste našli v Čechách, Poľsku, Maďarsku, Ukrajine… Môj otec je “otec stredoeurópskeho regiónu”, ktorý vo svojom videoprofile metaforicky hovorí o tom, ako narušil vnútornosti radovej zástavby. Videla som v tom akúsi vnútornú vzburu, snahu o odlíšenie sa od väčšiny. I keď navonok sa javí zakúpený projekt rodinného domu “komokocky” normálne, vnútorná dispozícia je celá zmenená, vybudovaná z materiálov, na ktoré sa čakalo (buď boli nestrážené, pohodené, darované, zakúpené v inej krajine, vzdialenom meste alebo nájdené pri kontajneroch). Zaujal ma otcov prístup k domu, ako k nikdy nedokončenému dielu. Každý zásah, v podobe osadenia zrkadla, poličiek, dreveného obkladu, vybetónovanej podlahy, signoval a datoval. Presne ako umelec. Otec počas života vystriedal niekoľko zamestnaní, vnímal ich ako nutné zlo, ktoré treba vykonávať kvôli príjmu, ale dom pre neho symbolizuje osobné naplnenie, dlhé hodiny strávené premýšľaním a zdokonaľovaním jeho celoživotného projektu. 

PS: Presuňme sa na zvyšok nášho rozhovoru k téme “female gaze”, ktorá momentálne dominuje Kinečku. Diskutuje sa o postavení žien v kinematografii, často spojenom s neveľkým množstvom pracovných príležitostí, nižšími honorármi (oproti mužským kolegom) či dokonca sexuálnym obťažovaním. Aký je váš (ženský) pohľad na túto problematiku?

JK: Úprimne, môj pohľad je plný frustrácie, pocitu paralýzy a ochromenia myšlienkových pochodov. Tento rok som sa podobnými problémami zaoberala na VŠVU a reflektovala ich v prednáškovom formáte Konzekvencie edukácie v školskej Galérii MEDIUM. Východiskový bod pre zmenu je podľa mňa vzdelávací systém, v ktorom aj na vysokých školách absentujú rodové štúdie, kritické písanie a študijná poradkyňa/poradca pre pocity neistoty, objasnenie nedorozumení či sexuálneho obťažovania. Neexistujú kurzy pre pedagogičky a pedagógov, ktoré by sa zaoberali rešpektujúcou komunikáciou, uvedomovaním si zneužívania moci, manipuláciou, hranicami. O etickom kódexe inštitúcie nehovoriac. Je zvláštne pozorovať ako dokážeme byť rozpoltení – kreatívni a otvorení v tvorbe a obmedzení v kreovaní inštitúcie alebo seba samých. Neschopní zastať sa obetí, zľahčovať, marginalizovať ich výpovede a tolerovať agresorov medzi nami. Neakceptujem tiché tolerovanie takéhoto správania kvôli akémukoľvek dôvodu. Vedenie inštitúcie by malo prevziať zodpovednosť za nepatričné správanie svojich zamestnancov a vyvodiť dôsledky. Neprenáša sa naša skúsenosť s takýmto správaním, tieto zaužívané technológie myšlienok a návykov, ako som o nich hovorila v úvode, aj ďalej do našich životov?

PS: S “female gaze” súvisí aj vaše dielo Nylonové súvislosti (2017), kde prostredníctvom žien z oblasti kultúry komentujete prostredie, v ktorom sama roky pôsobíte. Viedla vás k tejto kolektívnej performancii osobná skúsenosť alebo ste sa skôr pokúšali odraziť svet iných žien s permanentným pocitom pracovnej nestability, neistoty?

JK: Moje diela odrážajú témy, ktorými si osobne prechádzam, s ktorými sa snažím momentálne vysporiadať. Určite ste počuli nespočetne frustrovaných rozhovorov o zlých pracovných podmienkach, možnostiach, o slabo ohodnotenej práci, vyhorení, s konštatovaním “nemáme na výber”, “čo už len my s tým môžeme spraviť”… Nie je v tom niečo zo základnej školy? Akýsi návyk správať sa podľa určených pravidiel a radšej sa neozývať, nenarúšať, aby sme neboli potrestaní? Považovala som za dôležité začať o tejto téme hovoriť verejne, aby sme si uvedomili, že prekariát sa dotýka každého z nás a naše pocity sú správne. Niečo nie je v poriadku. Tie isté výpovede z galérií počujeme v zdravotníctve, vo vede, v školstve… Veď ide o altruistickú prácu, odmenou je vám osobné naplnenie. Jedna z aktérok performance konštatuje: “Sme taká kultúra za 500”. A druhá vzápätí vymenováva poplatky, ktoré z mesačných 500 musí uhradiť, pričom jej zostane suma 85€, z ktorej musí vyžiť. Názov Nylonové súvislosti hovorí o neviditeľných dopadoch na kvalitu nášho života, na kvalitu našej práce, na náš dôchodok a našu starobu. Súčasne má projekt snahu byť akýmsi odrazovým bodom v úvahách, ako z tejto mizérie.

PS: Kým v projekte Kunsthalle – súhrnná správa o stave ustanovizne (2011-2012) vedú inscenovaný dialóg na tému bratislavskej Kunsthalle protagonisti z Ministerstva kultúry SR, výtvarníci a teoretici v site-specific projekcii, v Nylonových súvislostiach prebiehajú výpovede umelkýň, historičiek umenia a kurátoriek anonymne. Prečo ste sa v tomto prípade rozhodli ísť cestou, kde identita obetí prekarizácie zostáva ukrytá?

JK: Pri Kunsthalle som zaznamenávala výpovede aktérok a aktérov, ktorí sa verejne zasadzovali o zriadenie tejto ustanovizne. Fiktívny multilóg ukazuje výrazné postavy tohto príbehu, ktoré sa so všetkou sebavážnosťou až groteskne snažia rekonštruovať 20-ročný proces. Myslím, že pri niektorých výpovediach bola veľmi dôležitá možnosť povedať ako sa veci diali a manipulovali na kameru, verejne sa očistiť. Nylonové súvislosti sú svojou podstatou samozrejme odlišné, osobné. Záležalo mi viac na autenticite výpovede, anonymita potláča autocenzúru. S možnosťou neuviesť svoje meno boli autorky viac úprimné a odvážne vo formulovaní pocitov a úvah o svojom pracovnom živote. Výstupom je performance, kde tieto výpovede čítajú generačne mladšie ženy anonymne, s tvárou prekrytou čítaným textom. V pražskej galérii tranzit som robila skupinové čítanie Nylonových súvislostí s českými umelkyňami, kurátorkami a teoretičkami. Dve z nich odišli veľmi rozrušené. Uvedomili si svoj prekarizovaný stav. Identifikovali sa s príbehom, nie s tvárou či menom.

PS: Nie je tajomstvom, že Nylonové súvislosti sa dostali do užšieho výberu pri rozhodovaní o víťazovi druhého ročníka Iných vízií SK. Pri viacerých nasledujúcich projekciách som postrehla, že táto video performancia spomedzi ostatných diel prehliadky vyčnievala minimálne témou, ktorá dokázala zaujať aj takpovediac menej náročné publikum a ženy z oblasti kultúry sa v nej doslova našli. Myslíte, že aj vďaka vašim dielam by mohli získať doposiaľ obchádzané súvislosti väčšiu pozornosť? Máte do budúcnosti v rámci tejto iniciatívy ďalšie plány?

JK: Práve možnosť väčšieho publika, teda širšieho dosahu, ma motivovala k prihláseniu sa do Iných vízií SK. Do galérií chodí to isté publikum, ktoré v mojej videoperformance vypovedá. Zvažovala som, akým spôsobom dostať túto problematiku do širšieho povedomia. Jednou z možností je televízia…

PS: Od roku 2017 vediete Galériu MEDIUM, ktorá je súčasťou Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave. Aké sú vaše preferencie pri schvaľovaní a realizácii výstavných projektov? Z pripravovaných expozícií na nasledujúci rok ma osobne zaujala napríklad feministicky ladená výstava Lucie Dovičákovej Hold your horses / Diamanty…

JK: Galerijná rada, ktorej som súčasťou, vyberá v štyroch okruhoch – študentské projekty, výstavy etablovaných autoriek a autorov, kurátorské projekty a katedrové výstavy. Ide o školskú galériu, kde je väčší nápor na dramaturgiu, ale súčasne si uvedomuje, že výberom výstav ovplyvňujeme študentky a študentov VŠVU. Projekty posudzujeme na základe ich kvality, aktuálnosti a závažnosti tém, ktorým sa venujú. Feminizmus je jednoznačne jednou z týchto tém, preto v auguste 2019 plánujeme výstavy dvoch výrazných autoriek – Lucie Dovičákovej (Hold your horses / Diamanty) a Katy Mach (I am an armchair anarchist, I believe in soft power of art).

Projekt INÉ VÍZIE SK podporili: