Joker ako vizitka spoločnosti

Keď som počas jednej z mojich depresívnych epizód spisoval scenár svojho pohrebu (because why not?), napísal som doň požiadavku, že si v nijakom prípade neželám cirkevný pohreb. Napriek tomu, že som pokrstený, jedno z predsavzatí na rok 2020 je vystúpiť z katolíckej cirkvi. Vraj sa to dá ľahko, tlačivo, vypíšete hujujú, dopíšete bujujú a fertig. K požiadavke som napísal, že s Bohom som sa vyrovnal po svojom. Ja a Boh máme veľmi zvláštny vzťah. Prirovnal by som ho k manželstvu Marianne a Johana z Bergmanovho geniálneho diela Scény z manželského života (Scener ur ett äktenskap, 1973) a k jeho pokračovaniu Sarabanda (Saraband, 2003). Napriek tomu, že sa do mňa vštepovaná katolícka viera premenila na agnosticizmus, stále rešpektujem a fandím konceptu náboženstva. Ono pokiaľ k nemu nepridáme slovo „extrémny“ alebo „radikálny“, je to v podstate neškodná ezoterická self-help literatúra, ktorá je o niečo rozprávkovejšia. Jedna vec ma neprestáva fascinovať, a tou je trend z prelomu 19. a 20. storočia, keď sme zrazu počuli to slávne: „Boh je mŕtvy. A my sme ho zabili.“ Často ľudí upozorňujem na to, že môj mozog je ako perpetuum mobile, konštantne pracuje. Najhoršie je na tom, keď má dlhú chvíľu, keď je, povedzme, nedeľa (ako dnes). Raz som uvažoval nad našou civilizáciou ako nad dieťaťom v puberte, ktoré sa búri proti systému a lomcujú ním hormóny. Napriek tomu, že napríklad kresťanská viera nám nemusí voňať, je jednoducho fakt, že 60 – 70 % výtvarného, sochárskeho a iného umenia tvorili v minulosti práve výjavy z Biblie, alebo sa mýlim? Prečo sme Boha zabili? Iný príbeh pre iný čas, jeden by mohol namietať. Ale smrť Boha je pre nasledujúci príbeh zásadná, pretože v tom istom momente, ako sme zabili Boha, vytvorili sme si nového. Celý zástup bohov. A hovoríme im superhrdinovia.

Nie je to fascinujúce, že v momente, keď sme sa rozhodli „vrátiť Bohu vstupenku do celej jeho harmónie“, vytvorili sme si koncept nadľudí, obdarených špeciálnymi schopnosťami, ktorí bojujú proti zlu? Akoby sme bez tej myšlienky, že je tu niekto „lepší“ a „morálnejší“, kto nás zachráni pred problémami, nemohli vôbec existovať. Batman má v tomto panteóne zvláštne miesto. Dokonca si myslím, že je v tej veľkej budove skôr nočným strážcom.

Batman/Bruce Wayne je postavený na celkom opačnom základe ako jeho iní „kolegovia“. Nepohryzol ho rádioaktívny hmyz, ani sa nestal obeťou svojho vlastného experimentu. Nie je ani z inej planéty. Je to človek z mäsa a kostí. Človek, ktorý v detstve zažil lúpežné prepadnutie, pri ktorom mu zastrelili rodičov. Traumu, ktorá ho poznamená na celý život, traumu, ktorú premení na svoj vlastný boj so zločinom. Bruce Wayne má jedinú superschopnosť – peniaze. Tak ako je koncept Batmana v rodine superhrdinov iný a zvláštny, musí byť iný a zvláštny aj prístup k tvorbe a budovaniu jeho protivníkov. Môžem sa mýliť, ale podľa môjho názoru príbehy temného rytiera prinášali vôbec po prvýkrát koncept vysoko inteligentných protivníkov, ktorých diabolské plány vždy skrývali akýsi morálny imperatív. Asi ste si v tejto chvíli už uvedomili, že som veľký fanúšik Batmana. Ale vážne, pozrite sa na Harveyho Denta a jeho alter ego Two-Face. Morálne nenapadnuteľný právnik, ktorý sa pod vplyvom tragédie zmení na úplný opak toho, čo kedysi znamenal. Alebo geniálny Riddler (Hádankár)? Rodičmi odmietnutý Penguin (Tučniak). Je ich celý zástup, ale Joker má medzi nimi jednoznačné prvenstvo.

Koncept zápornej postavy, ktorá je v deji iba na to, aby „robila bordel“, nie je určite nový. Ani diabolskí klauni. Vždy, keď hovorím o Jokerovi, jedným dychom ho okamžite prirovnávam ku Goetheho Mefistofelovi. Samotná esencia zla, ktorá si robenie zla jednoducho užíva. Nijaký morálny imperatív alebo pomsta zavraždenej manželky. Joker, v interpretácii Christophera Nolana človek, ktorý chce svet vidieť v plameňoch len preto, že chce. Zlo, ktoré reprezentuje Joker, je vzrušujúce takmer erotickým spôsobom, pretože skoro nikdy sa nám nepredstavil jeho predpríbeh. Áno, správne si pamätáte – niekedy to bol stand-up komik, ktorý sa zaplietol s mafiou, niekedy mafián, ktorý spadol do kyseliny atď., ale verzia, ktorá mnohým tvorcom doposiaľ voňala najviac, bola práve tá, kde sa Joker jednoducho „objavil“.

Ako referenciu si vezmem na pomoc geniálnu scénu z Burtonovho Batmana (1989), kde tento úžasný herecký materiál zobral do rúk oscarový Jack Nicholson – v jednej scéne Burton využil zázrak mejkapu a na už zafixovaný biely klaunský mejkap aplikoval podklad v odtieni Nicholsonovej pokožky. Keď sa herec utrel servítkou, bolo vidno biele šmuhy, ktoré zakrývala telová vrstva. Akoby bola Jokerova samotná podstata jednoducho byť iba Joker. Vždy, keď vidím na plátne Jokera, som sám ako tvorca absolútne vo vytržení. Naozaj málokedy sa podarí vytvoriť postavu, ktorá by dávala hercom toľko voľnosti a zároveň vyžadovala od režiséra takú precíznu interpretáciu. Pozrime sa napríklad na predposlednú verziu Jokera v hanebnom koncepčnom paškvile Jednotka samovrahov (Suicide Squad, r. David Ayer, 2016), kde túto postavu hral fantastický herec Jared Leto. Unpopular opinion: Letov Joker nie je zlý, je len obeťou lajdáckej interpretácie. Leto síce kĺže po povrchu (čo tiež nie je úplne jeho vina, vzhľadom na to, že v celom filme sa mu dostalo na plátne zhruba 15 minút), ale ako režisér som chápal, kam s tou postavou smeroval. Duševne chorý gangster. Teraz si to porovnajme s filmom, ktorý tak trochu redefinoval žáner komiksový film – Temný rytier (The Dark Knight, 2008) Christophera Nolana. Ten film sa vám, samozrejme, nemusí páčiť, máte na to sväté právo diváka, ale rozprávať príbeh Batmana ako seriózny politický triler? To chce naozajstné gule. Nolan stavil všetko na Waynov ľudský pôvod, a presne tak sa z Temného rytiera stala jednoznačne najlepšia adaptácia netopierieho muža. Nolan nasadil v celej filmárskej tradícii Batmana latku tak vysoko, že v rámci tohto konkrétneho hrdinu sa ničoho lepšieho nedočkáme.

V čase, keď sa film začal nakrúcať, vyvolalo obsadenie Heatha Ledgera vlnu pobúrenia. Ako môže tento prvoplánový blonďavý fešák zvládnuť takú náročnú úlohu? Tak ako Nolan stavil na Batmanov „ľudský pôvod“, rovnako pri Jokerovi stavil na jeho diabolský „nepôvod“. Nolanov/Ledgerov Joker prišiel odnikiaľ. Zjavil sa. Zo všetkých superlatívov ktoré Ledgerov Joker obsahuje zavše spomeňme napríklad jeho výnimočnú prácu s hlasom, kedy zámerne dáva nelogické dôrazy na jednotlivé hlásky. Spolu s Nolanom vytvorili prototyp absolútneho zla, z ktorého mrazí vždy, keď sa objaví na plátne. Rád zo žartu hovorím, že ak by som niekedy učil réžiu, jedna zo scén, ktorú by som pustil svojim študentom ako prípadovú štúdiu, by bol určite výsluch Jokera v Temnom rytierovi. Prečo? Teraz vám nechám čas, aby ste si scénu našli na YouTube. Máte? Dobre, a teraz pozorne sledujte. Čo je na scéne výnimočné? Zimmerova hudba? Aj to. Čo ešte? Ledgerov diabolský smiech? Aj, čo ešte? Pozerajte pozorne. Vidíte, ako ho Batman mláti hlava-nehlava? Čo nás na tejto scéne desí, ale na prvý pohľad si to nevšimneme? Ani kvapka krvi. Joker v tejto scéne vôbec nekrváca a zaklincuje to v momente, keď Batmanovi so smiechom povie, že nemá nič, čím by ho mohol ohroziť. Oscar za tento fenomenálny výkon nikdy nebol oprávnenejší.

„Pravidlo“ nechať Jokera ako postavu bez akejkoľvek histórie prvýkrát naplno porušil Alan Moore, autor kultového komiksu Batman: The Killing Joke z roku 1988 (v češtine vyšiel ako Batman: Kameňák a další příběhy, 2013), často označovaného za jeden z najlepších batmanovských príbehov. Ak aj nie ste fanúšik komiksov, tento by vám rozhodne nemal uniknúť. Paralelne s klasickou zápletkou Jokera na úteku z blázinca nám autor rozpráva príbeh neúspešného stand-up komika, ktorý sa snaží uživiť svoju tehotnú ženu. S vidinou peňazí pomôže skupine gangstrov dostať sa do jeho bývalého zamestnania. V deň, keď sa zločin má odohrať, však jeho žena tragicky zomrie. Napriek tomu, že sa od dohody snaží odstúpiť, kriminálnici ho donútia dodržať slovo. Nič však nejde podľa plánu, kriminálnici narazia na Batmana a náš hrdina v snahe pred ním utiecť padá do odtoku s toxickým odpadom. The rest is history. Tento silný ľudský aspekt Jokerovho predpríbehu z neho zrazu vytvoril postavu z mäsa a kostí – niečo, čo, aj keď si to ťažko priznávame, nás núti súcitiť s ním. The Killing Joke obsahuje aj klaunov legendárny a často citovaný monológ, kde hovorí, že rozdiel medzi ním a bežným smrteľníkom je len „jeden zlý deň“. Žiaden autor nedal tejto postave taký silný kontext ako práve Alan Moore. Preto všetci komiksoví nerdi, vrátane mňa, išli vyskočiť z kože, keď režisér Todd Phillips oznámil, že scenár chystaného filmu Joker bude úzko vychádzať práve z neho. A úplnú zástavu srdca nám spôsobila správa, že legendárnu postavu, ktorá v tomto príbehu bude mať meno Arthur Fleck, stvárni fenomenálny herec Joaquin Phoenix.

Ako tvorcovi mi je veľmi sympatické, pokiaľ sa ten-onen režisér/herec/scenárista, ktorý má pracovať s látkou s mimoriadne bohatou filmárskou tradíciou (a obzvlášť, pokiaľ ide o franšízu, na ktorej v minulosti pracovali naozaj tí najlepší), snaží nájsť svoj vlastný prístup a nesnaží sa púšťať tú istú platňu na novom prehrávači. Phillips sa už v úvode Jokera  zábermi na špinavé ulice otvorene priznáva k inšpirácii Scorsesem (ktorý sa istý čas v projekte aktívne angažoval). Veľmi jasne nastaví atmosféru, veľmi jasne nastaví pravidlá hry a drží sa ich až do konca záverečných titulkov. Prvý záber na desivo vychudnutého Arthura Flecka funguje ako puška Antona Pavloviča Čechova. V zábere je všetko. Človek, snažiaci sa neúspešne zapadnúť. Slza, ktorá mu je po naťahovaní úst do úsmevu predzvesťou Fleckovho nevyhnutného pádu do šialenstva.

Is it just me, or is it getting crazier out there? Predstavujem si, ako by tú repliku interpretoval Fleckov „duchovný otec“ Travis Bickle. Dvaja dnes už ikonickí antihrdinovia majú veľa spoločného. Na ulici by sme si ich nevšimli, ale zároveň by sme si uvedomili, že sú to osoby, ktoré začínajú byť pre svoje okolie nebezpečné. Phillips v Jokerovi ponúka vo svojej podstate veľmi tradičnú, dalo by sa povedať až mainstreamovú modelovú situáciu. Čím je teda jeho film taký výnimočný? Prečo sme prahli po reinterpretácii príbehu Travisa Bickla a v čom bol jeho príbeh relevantný v dobe jeho vzniku? Domnievam sa, že De Nirova postava k nám prehovárala v kontexte celospoločenskej frustrácie. Vidíme človeka, ktorý pozoruje úpadok spoločnosti. Detská prostitúcia, neschopnosť oprieť sa o politický systém. Nezabudnime ani na to, že Scorseseho Taxikár vychádza v roku 1976, pred koncom „leta lásky“, keď ľudia začínajú umierať na predávkovanie drogami, ktoré istý čas znamenali únik pred realitou. Prečo je pre nás tento príbeh relevantný? Je to tým, že v každom bode civilizácie sa ako jej obyvatelia dostávame do situácie, keď si kladieme otázku, či je naše smerovanie správne, či je naša cesta za niečím, čo vnímame ako morálny imperatív, skutočne tá nespochybniteľná a či nás privedie k „pokániu“? Zásadný rozdiel je v hereckej interpretácii – zatiaľ čo Robert De Niro vytvára svojím spôsobom veľmi sympatického čudáka, z Arthura Flecka sa stáva osoba, s ktorou nechceme a nesmieme byť zavretí v jednej miestnosti. Pretože prečo? Je divný. Smeje sa ako psychopat. Je chorý. Prečo sa bojíme duševne chorých ľudí?

Sila Phillipsovej výpovede spočíva v absolútne presnom zobrazovaní toho, ako spoločnosť zaobchádza s duševne chorými pacientmi. Arthur je šikanovaný v práci, na pracovisku, na ulici. Psychiatrička, ktorú navštevuje, je štátna a v momente, keď im štát stopne dotácie, prichádza Arthur aj o akú-takú odbornú pomoc, ktorá mu aspoň zaručovala prísun potrebných medikamentov. Nie som psychoanalytik, o Arthurovej diagnóze sa môžem len domnievať, ale brať kombináciu siedmych rozličných liekov potvrdzuje závažný problém. Arthur po vysadení liekov začína blúzniť, halucinovať, až napokon praskne a dostáva sa na cestu, z ktorej niet návratu. Arthur Fleck sa nestáva Jokerom, pretože bojuje proti spoločnosti, Arthur Fleck sa stáva Jokerom, pretože sa mu spoločnosť otočila chrbtom. You get what you fucking deserve! 

Phillips ponúkol Phoenixovi úžasný materiál. Tým, že do komplexnej postavy Arthura Flecka obsadil jedného z najlepších hercov svojej generácie, znamenalo polovicu úspechu. Naposledy som bol takýmto spôsobom unesený hereckým výkonom Marion Cotillard na premiére životopisného filmu La Vie en Rose (Edith Piaf, r. Olivier Dahan, 2007). Phoenix žmýka potenciál svojej postavy až do špiku kostí. Jeho zraniteľnosť, neistota, ktorá následne prerastá do niečoho patologického a desivého, je miestami až hrôzostrašne uveriteľná. Je presný v pointovaní situácií a ešte presnejší v momentoch, keď doslova vypína mimiku a len koná. Phoenix zvolil veľmi správny prístup – vo filme stvárňuje dve postavy. Arthura Flecka a Jokera. Tým je jeho charakterový oblúk to najlepšie, čo ste tento rok v hereckej práci videli a, dovolím si tvrdiť, najbližších desať rokov uvidíte. Či je to jeho naivné, takmer chlapčenské vystupovanie v jednej z jeho halucinácií, kde si predstavuje, že je hosťom vo večernej talk show, alebo chladnokrvný pokoj, keď sa naposledy stretáva so svojou matkou. Hercovi oprávnene patria všetky ceny, ktoré za tento výkon dostane.

Stretol som sa so zaujímavým názorom, že Phoenixov Joker nie je dobrý, pretože postava bez kontextu „kontext ani nemá dostať“. Vynikajúca téma na debatu. Má Joker ostať postavou „mefistofelovského“ charakteru? Diablom, ktorý sa len zjaví? Iste, je to vzrušujúca interpretácia a často stávka na istotu. Čo ma na tomto Jokerovi odrovnalo bol však práve fakt, že ma autor obviňuje z toho, že som toto zlo vytvoril. V čom je Arthur Fleck iný od povedzme od Andersa Breivika? Pozor, nesnažím sa ospravedlniť Jokerovo besnenie duševnou chorobu, vôbec nie. Ale žijeme v časoch, keď konšpirácie, hoaxy, fake news vytvárajú falošných hrdinov, falošných prorokov. Keď predsudky vytvárajú nepriateľov, čo neexistujú. Phillips udrel na jeden z najtabuizovanejších predsudkov našich čias – ľudia s duševnou chorobou.

Phillipsov Joker nie je len výnimočne urobený film, je to zásadná výpoveď o stave našej spoločnosti, či ani nie výpoveď, ale skôr nekompromisná rana na solár. Svojím spôsobom Joker pripomína Hanekeho majstrovské dielo Funny Games (2007). Haneke po premiére vyhlásil, že pokiaľ jeho film bude mať úspech, tak ho ľudia nepochopili. Zrejme viete, že práve tento film bol jeho komerčne najúspešnejším. Dnes je rovnako jasné, že Joker je kasovo najúspešnejším „mládeži neprístupným“ filmom všetkých čias. Čo je na príbehu Arthura Flecka také zásadné, že od neho nevieme odtrhnúť oči? Prečo Phoenixovmu Jokerovi rozumieme? Prečo sa smejeme jeho vtipu? Zrejme sme ho nepochopili.

Autor je divadelný režisér a performer, nie je ani filmový kritik, ani analytik, tento článok vznikol ako jeho fanúšikovská reakcia na film Joker.