Rozhovor s profesorom filozofie a pedagógom Emilom Višňovským
PM: Začnem sokratovským typom otázky: „Čo je to film?“
EV: Dnes by sme možno už filozofické otázky nemuseli klásť takto elementárne sokratovsky či analyticky, pretože buď na ne nemôžeme nájsť dobrú odpoveď, alebo môžeme mať tých odpovedí toľko, že potom musíme diskutovať ďalej o tom, ktorá z nich je správna či najsprávnejšia. Kam sa takto dostaneme? Už od Platóna vieme, že sme vizuálne bytosti, ktoré chcú skutočnosť vidieť na vlastné oči, aj keď pritom riskujú oslepnutie. Túžba uvidieť, preniknúť za zdanie k pravej skutočnosti, pod povrch vecí, za závoj Maya a potom túto skutočnosť zobraziť… Film je výrazom tejto našej ľudskej túžby po pravých, t. j. inak skrytých obrazoch skutočnosti. Hľadaním niečoho nevšedného aj vo všednej každodennosti (aspoň pokiaľ ide o tie lepšie filmy). Ale skôr by sme sa mali pýtať na súvislosti filmu a filozofie či filozofie a filmu. Tieto súvislosti sú, samozrejme, mnohoraké, mnohoznačné a pluralistické, asi tak ako sú pluralistickými aj filozofia, aj film. Táto súvislosť je fenoménom 20. storočia a jeho pokračovania v našom 21., hoci vo filozofii sa o pojmoch ako imaginácia, obraz, fikcia, príbeh atď. uvažovalo už dávno predtým. Z tohto hľadiska film nie je pre filozofiu nič nové. Nové však sú možnosti, veľmi veľké možnosti aj príležitosti, ktoré film poskytuje filozofii, ale aj filozofia filmu. V našej domácej filozofii je táto oblasť stále „pole neorané“. Niekedy sa pýtam študentov, prečo filozofi nenakrúcajú filmy (keď aspoň niektorí filmári filozofujú)?
PM: Ako sa filozof pozerá na film, resp. ako filozof vidí film?
EV: To je dobrá otázka napríklad aj v tom zmysle, „ako filozof pozerá filmy“ (ak vôbec). Čo filozof môže vo filme vidieť, čo nevidia iní? Filozofova „optika“ pri pozeraní filmu je iste ovplyvnená jeho myšlienkovými rámcami a orientáciou, podľa ktorých si vyberá, čo vôbec bude pozerať. Film sám však je pluralistický žáner, takže ho možno používať na rôzne účely: na poučenie, povznesenie, pochopenie, ale aj zhnusenie, nielen na rozptýlenie a prenesenie sa do svetov, ktoré zobrazuje. Ja osobne pozerám na film rovnako ako na filozofiu: ako na svojbytné kultúrne praktiky, ktoré majú svoje poslanie. Ak je filozofia hľadaním zmyslu všetkého, tak dnes to bez filmu nemôže celkom dobre robiť (sám už niekoľko rokov vyhľadávam filmy či videá, väčšinou dokumentárne, a využívam ich vo svojich kurzoch filozofie, ba viem si predstaviť aj také kurzy, ktoré by boli postavené na premietaní filmov a filozofickej diskusii k nim).
PM: Táto otázka možno zahŕňa predošlé – keďže film vo svojich dielach tematizovali psychoanalyticky či (neo)štrukturalisticko orientovaní myslitelia, zaujíma ma postoj filmu z (vašej) pragmatickej anglosaskej perspektívy. Bol teda film témou aj mimo kontinentálnej filozofie? Viete orientačne uviesť aspoň jedného predstaviteľa?
EV: Už som to naznačil: film aj filozofia sú svojbytné kultúrne praktiky, ktoré sa môžu a nemusia prepájať, žiadna z nich nie je nadradená tej druhej, skôr naopak, môžu (a mali by) sa dopĺňať. Spomedzi filozofov-pragmatistov to bol napríklad Stanley Cavell (1926-2018), profesor Harvardovej univerzity, kde desaťročia osobne spolupracoval na budovaní filmového archívu, ale najmä vo svojich prácach sa venoval ontológii filmu (The World Viewed, 1971) či interpretácii hollywoodskych komédií z obdobia 30. a 40. rokov minulého storočia z hľadiska koncepcie šťastia (The Pursuit of Happiness, 1981), publikoval články v časopisoch venovaných filmovej teórií (napr. Film International, Film-Philosophy) a v roku 1982 ho pozvali prednášať na American Film Institute.
PM: Keďže do sféry vášho dlhoročného záujmu patrí aj politicko-sociálna oblasť, môže podľa vás aj k nej film nejako prispieť? Napríklad v zmysle spoločenskej diskusie a jej smerovania z etickej, vizionárskej, revolučno-utopistickej stránky?
EV: To je možno zbytočná otázka — kedysi aj v niektorých našich kinách visel údajne Leninov výrok, že „film je najdôležitejšie umenie“, poukazujúci práve na jeho „revolučnú úlohu“ v komunistickej premene sveta. Skôr by som povedal, že film je najuniverzálnejšie či najvšestrannejšie umenie, ktoré už dávnejšie vážne konkuruje najmä slovesnému umeniu. Preto bude lepšie hovoriť o „moci filmu“, t. j. o moci obrazov a príbehov, o moci príbehov v obrazoch. Keď napríklad sledujeme historické filmy o reálnych udalostiach dejín a ich osobností (od Kleopatry povedzme po Dubčeka), sugeruje nám to predstavu, že „takto to naozaj bolo“, nehľadiac na to, do akej miery filmári zmixovali reálie s fikciou. Proti Platónovi by som skôr bral Rortyho koncept imaginácie ako podstatný nielen pre film, ale aj pre filozofiu, ktorým sa ruší dualizmus reality a fikcie a podľa ktorého filmové obrazy slúžia ani nie tak na „kopírovanie“ skutočnosti ako na inšpiráciu (podľa Rortyho na tento účel slúžia aj utopické vízie).
PM: Myslíte si teda, že filozofiu – filozofovanie – filozofa (keďže máte s tým sám skúsenosť, napr. relácia Večera s Havranom) nepoškodzujú médiá ako film, televízia, video/vlog? Alebo ešte inak, nemáte pocit, že sú v porovnaní s textom limitujúce? Alebo by si filozof mal byť vedomý pozitív a negatív nových médií (koniec koncov má ich aj text) a využiť ich, resp. s nimi efektívne narábať? Poprípade tomu prispôsobiť svoj prejav, pod tou podmienkou, že jeho forma nebude mať negatívny vplyv na obsah toho, čo chce komunikovať?
EV: Myslím, že by sme nemali klásť proti sebe jednotlivé formy kultúrnych praktík — filozofiu, literatúru, film atď., ale skôr naopak, usilovať o ich kooperáciu či kultúrny vplyv. A práve o ten vplyv ide — kedysi (v antike) ho mala filozofia predovšetkým ako „orálna“ disciplína, potom zasa (od osvietenstva) literatúra, teraz ho majú nové (vizuálne) médiá. Filozofia ako primárne textuálna praktika, ak nechce zostať na okraji kultúry (na ktorom sa fakticky už dávnejšie ocitla), musí hľadať nové žánre a cesty svojho pôsobenia aj v súčasnej mediálnej ére (napr. písanie scenárov ponúka filozofom jeden priestor, otvorené diskusie v médiách ďalší atď.). Zároveň to na filozofiu a filozofov kladie nové nároky, ktoré by sa mali reflektovať už aj v štúdiu filozofie.
PM: Tým, že začleňujete do svojej výučby aj audiovizuálne zložky, uznávate film, napr. krátkometrážny/experimentálny, ako plnohodnotný nástroj filozofie? Ako laboratórium filozofických myšlienok popri už spomínanom texte, prípadne ako myšlienkový experiment obohatený o estetický rozmer „zobrazeného“?
EV: Nepochybne. Viem, že napríklad na katedrách filozofie (ale, samozrejme, aj iných) v USA či Veľkej Británii už dávnejšie využívajú videa z YouTube ako legitímne študijné zdroje a materiály (pred časom ma dokonca kontaktovala jedna britská firma, ktorá takéto inštruktážne videa priamo produkuje pre základné stredné školy, a chcela odo mňa spoluprácu na tvorbe takýchto videí na filozofické a etické témy, ako napr. slobodná vôľa, vedomie, zmysel života atď., ale z časových a kapacitných dôvodov som musel túto spoluprácu ukončiť). Naozaj si predstavujem dizajn filozofického kurzu, ktorý stojí na premietaní, diskusii, analýze a interpretácii filmového materiálu na nejaké vybrané témy. Bol by to v našich podmienkach experiment, ale možno by študentov zaujal.
PM: Spomeniete si na nejakú priamu inšpiráciu, ktorú ste pri vašej filozofickej alebo pedagogickej práci prebrali z filmu?
EV: Film je z filozofického hľadiska zobrazením ľudskej situácie, teda má antropologický zmysel. Napríklad etické otázky v Spielbergovom Schindlerovom zozname (1993) alebo otázky kreativity na základe Formanovho Amadea (1984) som kedysi rozoberal so študentmi na rôznych kurzoch. Dnes sú to ďalšie filmy, najmä tie, ktoré tematizujú post- či transhumánnu budúcnosť ľudstva.
PM: Akú budúcnosť má súčasný film? Nie je jeho nedostatkom to, že divák nemôže aktívne zasiahnuť do deja? Narážam trochu na technológiu virtuálnej reality, kde sa takýto zásah predpokladá, a sám si myslím, že v budúcnosti bude film smerovať k tejto fúzii a obsahovať aj alternatívne dejové línie, mikropríbehy podliehajúce personalizácii a dialógu s divákom. Čo si o tom myslíte? Stretli ste sa už s niečím takým?
EV: Pripomenuli ste mi Kinoautomat: Člověk a jeho dům (Kino Světozor), www.kinosvetozor.cz, ktorý bol prvým takýmto interaktívnym projektom, prezentovaným československými tvorcami na Expo 1967 v Montreale. Neviem, či toto má byť budúcnosť filmu, ale nie som proti, pretože živá diskusia o tom, čo vidíme pred sebou a okolo seba, čo prežívame ako účastníci nejakého deja, je veľká výzva. Integrácia filmu a života s cieľom dopracovať sa k niečomu hodnotnému je zrejme to, čo by pomohlo aj filmu, aj životu. Predsa sledovanie filmu na jednej strane a potom pokračovanie v zaužívanom spôsobe života je čosi ako „schizma“. Ktosi povedal, že ak čítanie nevplýva na náš život a konanie, tak aký má zmysel? To isté môžeme vztiahnuť na film: ak ten nevplýva na náš život a konanie, tak aký má zmysel? Samozrejme, tým zároveň kladieme otázku zodpovednosti (etickej, ba aj politickej) filmových tvorcov.
PM: Na záver: Máte nejaké obľúbené filmy? Aké to sú? Čo by ste odporúčali?
EV: To by bol dosť dlhý zoznam, lebo patrím ku generácii, ktorá na filmoch vyrastala. V mojom detstve to neboli len „winnetuovky“ a „kovbojky“, ale aj chaplinovky a potom Lesterove beatlesácke Ťažký deň (A Hard Day´s Night, 1964) a Pomoc! (Help!, 1967). A, samozrejme, televízia a postupne aj „filmové pesničky“ a videoklipy. Bez filmu to jednoducho v mojom živote nešlo. Neskôr, od vysokoškolských štúdií môj filmový vkus formovali viaceré filmové kluby (aj ten legendárny v kine Mladosť). Preto by som mohol uviesť filmových tvorcov, ktorých diela ma zaujali a takmer nikdy nesklamali: z režisérov (pre ktorých film bol nástrojom výpovede, dokonca životnej, filozofickej) na prvom mieste I. Bergman, J.-L. Godard, v inom žánri W. Allen, potom poľská (A. Wajda, K. Kieślowski atď.) a talianska škola (B. Bertolucci, E. Scola atď.), z hercov (ktorí nikdy nehrali iba kvôli komercii) A. Quinn, D. Hoffman, M. Streep, T. Hanks atď., zo scenáristov B. Wilder, Q. Tarantino, A. Kurosawa, P. Almodóvar, z dokumentaristov W. Herzog, M. Moore, G. Reggio atď. Ak by som mal uviesť nejaký film, bol by to napríklad Wittgenstein Dereka Jarmana (1993), Howardova Čistá duša (A Beautiful Mind, 2001) či Caprov Filozofický dialóg (Mindwalk, 1990). Pokiaľ ide o sci-fi, som veľmi „pozdný“ divák v súvislosti s filozofickou problematikou umelej inteligencie a transhumanizmu, takže tu by som vyzdvihol Niccolove Gattaca (1997) a Vymedzený čas (In Time, 2011), Spielbergovu A. I. (2001) a Pfisterov režisérsky debut Transcendencia (Transcendence, 2014).
