Voľný pád na ruský spôsob 
ZUZANA TOČÍKOVÁ VOJTEKOVÁ 12/8/2019

Fabrika (Zavod, r. Jurij Bykov, Rusko / Arménsko / Francúzsko, 2018, 109 min)

Triler alebo sociálna dráma? Nový film ruského režiséra Jurija Bykova Fabrika má v sebe žánrové napätie aj kritiku sociálnych pomerov postkomunistického Ruska.

Vďaka privatizácii v 90. rokoch v Rusku, podobne ako u nás, zbohatli na štátnom majetku rôzni „šikovní“ podnikatelia, a tak pád komunizmu nakoniec priniesol obyčajným ľuďom iba nové obdobie neistoty. Nepriateľom aj nástrojom spravodlivosti sa stali peniaze. Príbeh podnikateľa prepojeného na mafiu, políciu, prokuratúru či štátnu moc je dnes stále aktuálny a pre jednoznačnú paralelu nemusíme ani cestovať na východ.

V starej fabrike za mestom v bližšie nešpecifikovanej časti Ruska oligarcha Kalugin oznámi svojim zamestnancom, že sa koncom mesiaca továreň zatvára. Robotníci žijúci už v aj tak biednych sociálnych pomeroch prichádzajú aj o posledný zdroj živobytia a v bezútešnej situácii pristúpia na plán rozhodného Alexeja. Bývalý vojak, introvert so znetvorenou tvárou, nahovorí partiu robotníkov, aby spolu s ním uniesli Kalugina a od jeho mafiánskych kumpánov zinkasovali výkupné. Situácia sa však začne komplikovať a spočiatku jasný plán sa s príchodom policajných zložiek začne rúcať. Z lúpeže sa tak stáva zápas o spravodlivosť, v ktorom len ťažko hľadať víťaza.

Do čiernobieleho boja dobra a zla sa postupným odhaľovaním motívov hlavného hrdinu vkráda šedivý opar a prináša sériu nepredvídaných dejových zvratov. S výnimkou expozície postáv a úvodnej akcie sa celý dramatický dej rozohráva počas jednej noci v temnom priestore továrne. Chladný industriálny priestor využívajú autori naplno vo vizuálne efektívnej jednoliatej atmosfére pripomínajúcej film noir. Výrazná hudobná zložka narúša komornosť príbehu a posúva ho smerom k populárnejšiemu žánru.

Nekonkrétnosť miesta, kde sa dej Bykovovho filmu odohráva, podporuje jeho metaforickosť.  Ak sa na Fabriku pozrieme ako na analógiu súčasného Ruska, elegantný charizmatický Kalugin, za ktorého špinavú prácu robia jeho mafiánski kumpáni, by bol v tomto prípade (čo môže naznačovať aj fyzická podoba) obrazom Putina. Podobne ako filmový oligarcha, aj on si dláždil cestu k moci umlčaním svojich odporcov. Zlá životná úroveň, bieda a nezamestnanosť naznačené v príbehoch robotníkov nútených pracovať za pár rubľov v drsných podmienkach, zase predstavujú 22 miliónov Rusov žijúcich v súčasnosti pod hranicou chudoby. Sociálna kritika explicitne vyslovená prostredníctvom dialógov trojice hlavných aktérov príbehu však zostáva skôr na povrchu a režisér dáva väčší priestor akčnému žánru. Hierarchia moci, kde aj ten zdanlivo silnejší je často len bábkou v rukách niekoho vplyvnejšieho, sociálna nespravodlivosť či zúfalá snaha o jej nápravu nie sú motívy niečím nové. V tomto prípade fungujú však viac ako podklad pre vytvorenie dramatického konfliktu než psychologickej či sociálnej sondy do charakteru postáv. Snaha o hlbší presah je zjavná v monológoch hlavných postáv, no práve tie v kontexte vypätej situácie môžu pôsobiť miestami až príliš vykonštruovane.

Z obsahového hľadiska možno Fabrika veľa nového neprináša, formálne však ide od začiatku do konca o kvalitatívne vyvážený triler i drámu s presným dávkovaním napätia. A hoci sa ruský režisér tentoraz vybral cestou obľúbeného amerického žánru, ani náhodou sa neocitáme v Hollywoode.