Vo vlnách nepokoja: Film Stratená dcéra ukazuje, aké je byť matkou
Andrea Bandiková 9/2/2022

Posledný deň minulého roka bol v online premiére na Netflixe uvedený film Stratená dcéra (The Lost Daughter). Možno práve rozhodnutie uviesť film v závere roka, keď sa mnohí oddávame odpočinku či oslavám, vytvorilo určité očakávania. Možno sú za ne zodpovedné pozitívne recenzie zo zahraničných médií alebo slávne meno autorky literárnej predlohy. A možno je za nimi skutočnosť, že ide o režijný debut talentovanej herečky Maggie Gyllenhaal a (moje) prianie, aby sa film podaril.

Film je rámcovaný tmavou nočnou scénou. Hlavná postava Leda Caruso v podaní oscarovej Olivie Colman zmätene kráča, akoby pred niečím utekala, akoby prechádzala tunelom… domýšľam si pri pozeraní úvodu. Ocitne sa na brehu pláže a vidíme, ako padne. Žije alebo zomrela?

snímka z filmu The Lost Daughter (r. M. Gyllenhaal, 2021)

Leda prichádza na dovolenku do Grécka, aby mohla nerušene pracovať na novom texte. Zdá sa, že samota jej vyhovuje, užíva si ju, kúpe sa v nej. Poskytuje jej tvorivý priestor, miesto na oddych. Jej predstava sa postupne rozplýva, keď sa namiesto sústredenej práce musí pustiť do boja s rušivými faktormi vo svojom apartmáne, na pláži či v miestnom kine.

Navonok pokojné prostredie prímorskej krajiny sa stáva bojiskom. Kladie Lede prekážky a zraňuje ju telesne aj citovo. Leda si drží odstup od ostatných, pre ktorých je zaujímavá a chceli by ju spoznať. Až pri stretnutí s temperamentnou rodinou na pláži prestáva pracovať. Zaujme ju mladá matka Nina s dcérkou Elenou. Leda sleduje Eleninu hru s bábikou, vyčerpanie Niny a postupne sa otvára vlastným nespracovaným pocitom.

V úvode filmu dostávame informáciu, že Leda prichádza na pracovnú dovolenku, no nevieme, prečo je sama a prečo si vybrala práve toto miesto. Prostredie ostáva zahalené tajomstvom, snové, ako aj postavy, ktoré v ňom vystupujú. Éterická Nina, tvrdá Calli aj malá Elena v určitom zmysle zrkadlia Ledinu skúsenosť s materstvom. Akoby to boli jej alter egá, odrazy na hladine, do ktorej sa pozerá, a nie svojbytné osobnosti.

Maggie Gyllenhaal sa v režijnom debute zaoberá témou rodičovstva z pozície matky. Ukazuje tienisté stránky materstva a komplikovanosť životných situácií, ktoré z neho vyplývajú. Rola matky v rodine a starostlivosti o dieťa sa spoločensky nespochybňuje. O náročných rozhodnutiach sa takmer nehovorí. Mnoho vecí, ktoré matky trápia, ostáva sa zatvorenými dverami, ich problémy sú tabu. V rozhovore pre The Washington Post Maggie Gyllenhaal spomína: „Bolo nám povedané, že len málo vecí je skutočne akceptovateľných, pokiaľ ide o naše pocity týkajúce sa rodičovstva, napriek tomu si myslím, že rodičovstvo je tá najkomplikovanejšia, najneuveriteľnejšia a najväčšia výzva, aká existuje. Z toho vyplýva obrovské spektrum pocitov.“

snímka z filmu The Lost Daughter (r. M. Gyllenhaal, 2021)

Mužské postavy, ako správca domu Lyle alebo Ninin manžel Toni, sú príkladom toho, že muži majú vždy na výber, či si zvolia život s rodinou alebo bez nej. Žene spoločnosť takúto možnosť nedáva. Vie, že ak by si ju vybrala, bola by vnímaná ako sebecká a bezohľadná. Samotná existencia negatívnych pocitov z materstva môže vyvolávať výčitky. A potom je tu Leda, ktorá si negatívne pocity uvedomovala a keď dostala príležitosť naplniť svoje profesionálne a emocionálne potreby, urobila to. Režisérka ukazuje dôsledky rozhodnutia, ktoré nebýva časté a predsa je reálnou možnosťou.

Film je adaptáciou rovnomenného románu Eleny Ferrante. Meno hlavnej postavy odkazuje na grécky mýtus v spracovaní írskeho básnika W. B. Yeatsa Léda a labuť. V ňom sa boh Zeus premenil na labuť, aby zviedol a znásilnil Lédu. Porodila niekoľko Diových detí. Léda je v sonete postavou zahnanou do úzkych: „…jej zátylok uväznený v jeho zobáku.“ Stáva sa matkou detí, ktoré nechcela. Film odkazuje na Yeatsa na viacerých miestach. Napríklad, keď sa filmová Leda pomýli a odcituje verš „…Všetko sa rozpadá, stred sa zvnútra zrúti“[1]  z Yeatsovej básne Druhý príchod. Akoby jej vety podsúvalo vlastné podvedomie. Matka ako stred rodiny sa pod tlakom môže zrútiť.

Za Lediným úsmevom cítiť napätie, je zatvorená do seba a do svojho sveta. Režisérka sa sústredí na ňu a necháva nás sledovať jej cestu v úzkom zábere. Prostredie tým zbavuje identity. O tom, že sme v Grécku, vieme iba z dialógov. Leda je oddelená od okolitého prostredia. Nepúšťa ho k sebe a nechce doň patriť. Malé konflikty, ktoré sa odohrajú medzi Ledou a jej okolím, však postupne narúšajú jej obranný štít. Vracajú sa jej spomienky na minulosť.

snímka z filmu The Lost Daughter (r. M. Gyllenhaal, 2021)

V druhej časovej rovine sa mladá matka Leda, ktorú skvele stvárnila Jessie Buckley, snaží zvládnuť výchovu dvoch malých dcér a zároveň si budovať kariéru. Dáva priestor manželovi, ktorý často odchádza na pracovné cesty a necháva ju s deťmi samu: „Dusím sa,“ hovorí mu. Obrazy z minulosti sú farebné a živé, plné emócií.

Maggie Gyllenhaal vo filmovom spracovaní románu ukazuje ambivalenciu pocitov matky, ktorá je ženou s mnohými túžbami. Adaptáciu možno žánrovo zaradiť k psychologickým drámam. Vo filme sa však nájdu motívy, ktorých spracovanie bolo pre mňa ťažšie uchopiteľné. Elenina bábika spúšťa v Lede sériu spomienok na vlastnú bábiku, ktorú kedysi darovala dcére. Keď vidí, ako Elena bábike ubližuje, ukradne jej ju. Snaží sa zachrániť Elenu, Ninu či seba? Pocity viny z opustenia dcér po rokoch spracúva osamelá na cudzom mieste. Aj blízkosť, ktorá vzniká medzi Ledou a Ninou, sa končí útokom. Napokon však rovnako ako my prichádza k záveru, že život ide ďalej. Neurčitý koniec filmu na mňa pôsobí ako režijne nedotiahnutý. Napriek niekoľkým nedostatkom je však Stratená dcéra dôležitým filmom, ktorý narúša stereotypy a otvára podstatnú spoločenskú diskusiu.

[1] podľa prekladu Martina Hilského