Kvetinárstvo – réžia: Ruben Desiere, Slovensko / Belgicko, 2017

Temný a daždivý film o neľahkých osudoch migrantov, a predsa prekvapivo jeden z najpozitívnejších filmových zážitkov. Hoci v pomerne kľukatej metafore bankovej lúpeže nemusí každý pohodlne nájsť zmysel, v trojici charizmatických postáv môže byť priestor pre univerzálne stotožnenie. Prostredie, z ktorého pochádzajú, symbolizuje extrém zabudnutia slovenskej spoločnosti na svoju vlastnú rôznorodosť. V snahách ju občas nasilu akcentovať kultúrne prejavy recyklujú zjednodušenia, ktoré nie len nikomu nepripustia otvoriť dialóg medzi kultúrami, ale ani možnosť udržať kontinuitu medzi generáciami.

Pozícia hlavných hrdinov Kvetinárstva voči ich jazyku a kultúre je aplikovateľná aj na širší kontext zobrazovania Rómov u nás. Na základe kombinácie žánrovej fikcie a civilného dokumentovania vnútorného sveta postáv umožňuje dostať sa bližšie ku každodennosti neviditeľných osudov slovenských emigrantov. Vďaka filmu sme však aj schopní lepšie pochopiť, že ak budeme Rómov vnímať len cez klasické stereotypy prichádzame o scitlivenie o možnosť komunikovať podstatné veci.

Rasťo a Tomi majú kľúč od (pravdepodobne opusteného) kvetinárstva. Striedajú sa v kopaní jamy v jeho zadnej miestnosti s cieľom prekopať tunel do blízkej Belgickej národnej banky. Pripája sa k nim starý kamarát Mižu, ktorý sa po pobyte na Slovensku znovu ocitá v Bruseli. V ponurej atmosfére zanedbaných obchodných priestorov sa odohrávajú aj ich rozhovory, plynutie času, vyčkávanie. Rozprávajú sa o svojich životoch, o peniazoch, o možnostiach žiť v iných krajinách. Po dostatočne dlhom úsilí sa im plán podarí. Brodia sa v podzemí, aby našli cestu k banke a peniaze jednoducho vzali.

Mierne exotický príbeh vygraduje zapojením staršej postavy Bertiho. V úvode ho vidíme poučovať Tomiho o zodpovednosti k peniazom. V závere sa objavuje pri ohni v okultistickej atmosfére s monológom o zmysle svojej emigrácie, možnostiach nájsť si prácu a mať slušný život. O generáciu starší nahnevaný muž je predobrazom možného budúceho osudu troch hlavných hrdinov.

Zatiaľ totiž Rasťo, Tomi a Mižu ostávajú pokojnými. Oproti čudesnému príbehu vykrádania banky cez tunel sú obyčajnými ľuďmi vo veľmi civilných životných situáciách. Kopanie tunela je rutina, ktorú stereotypne dodržiavajú tak, ako čakanie na okraji jamy, jedenie, pitie. Je to asi prvý film v čerstvej pamäti, v ktorom vidieť hrať Rómov bez toho, aby boli tým „druhým“. Ich etnicita, životný štýl, či jazyk sú tematizované, ale sú to práve kategórie Čechov, skínov a gádžov, ktoré ponúkajú rámec niekoho kategorizovať ako tých druhých.

Rómsky jazyk je v tomto príbehu jednoducho jazykom, ktorým hovoria. Je to jazyk trojice mladých ľudí, ktorým máme možnosť dlho sa dívať do tváre. Jazyk, ktorým vedia hovoriť príbehy o peniazoch, o skúsenostiach s rasovou nenávisťou, o váhaní či sa vrátiť domov na Slovensko. Vo svojom jazyku však nevedia nájsť autentické slovo pre oddych. V snahe hľadať ho sa odkrýva snaha autora vykresliť ich kultúrnu identitu.

Ruben Desiere nám cez tento film navrhuje spôsob, akým možno skúsiť začať zobrazovať Rómov. V civilnej polohe sa otvára priestor pre každého diváka stotožniť sa s postavami. Kultúrne odlišnosti a špecifickosť im neodopiera, podporí ju aj cez klasické prvky ako je  pieseň, ktorú si Mižu spieva v chvíľkach samoty. Autor nám cez príbeh priblíži skúsenosť Rómov v zahraničí  k našim vlastným životom. Nepôsobia nijak exoticky, menejcenne, či rozprávkovo.

Prirodzene sa vynára potreba porovnať film s Ťažkou dušou Mareka Šulíka. Aj ten je po rómsky, aj keď pôsobí ako veľmi gádžovský pohľad na špecifický fenomén rómskej piesne. Kým Šulík ukazuje – hľa, takto sa u nich spievalo či spieva, u Desiereho pôsobí tá istá pieseň práve vďaka zasadeniu do fikčného kontextu a citlivejším nastavením kamery ako súčasť bežného prejavu človeka. Kto si v dlhej chvíli pri čakaní nezaspieva pesničku, ktorú má už dlho a opakovane v hlave? No big deal.

Ako už v predchádzajúcej recenzii odznelo, v Kvetinárstve môžeme čítať aj sociologický profil súčasného globálneho veľkomesta. Tam, kde sa kumulujú príležitosti, prichádzajú ľudia z oblastí, kde ich býva menej. Neznamená to automaticky ich spoločenský posun, iba možnosť skúsiť viac možností. Bez hodnotenia sa vo filme pozeráme na prežívanie chudoby, chladu a vlhka, pretože sú to zdieľané skúsenosti migrujúcich marginalizovaných skupín.

Výrazovými prostriedkami vo filme sa nám dostane intenzívneho prežitia telesného nepohodlia danej situácie. Kto niekedy bol v Bruseli, vie si daždivú atmosféru živo zaradiť do svojich spomienok. Cez strešné sklo udierajúci dážď lezie všetkým na nervy a unavuje. Voda zhora aj zdola núti hrdinov obetovať aj tie zvyšky pohodlia, ktoré im v chudobe zostali. V bubnovaní dažďa prebieha nekonečné množstvo času a trpezlivosti, ktorá je na dokončenie misie potrebná.

Napriek všetkému však film ukazuje asi najlepší z možných svetov, ktorý hlavné postavy môžu prežívať. Ak vylúčime spolu s nimi možnosť migrovať inam z dôvodu rasistických skúseností, pohybujeme sa v nádeji zostať na mieste, alebo vrátiť sa na Slovensko. Domov však nič konštruktívne neponúka, je označený za zbytočný a túžba vrátiť sa jedného z hrdinov pôsobí ako iracionálna voľba. Nádej tak autor pretavil do fikčného príbehu ľahkého úspechu s veľkým množstvom peňazí, a naznačuje ním nemožnosť jeho dosiahnutia.