Niečo naviac – Palo Kadlečík, Martin Šenc (Slovensko, 2018)
„To som ja. Volám sa Dorka Vlčková, mám 13 rokov a budem herečkou, dúfam.“
Nový slovenský dokument, ktorý mal festivalovú premiéru na MFF Cinematik v Piešťanoch, prichádza do slovenských kín a ponúka divákom skutočne niečo naviac.
Downov syndróm je najčastejším vrodeným syndrómom. Nie je to choroba, ale zdravotné postihnutie. Vďaka prenatálnym testom sa dá dnes zistiť, či dieťa DS má, už počas tehotenstva, takže budúce mamičky dostávajú možnosť voľby. V súčasnosti sa takmer v 50% prípadov rozhodnú pre interrupciu. V niektorých európskych krajinách lekári rodičom dokonca odporúčajú ukončenie tehotenstva a existujú aj takí, ktorí ju považujú za morálnu povinnosť a odsudzujú tak ľudí s Downovým syndrómom na smrť.
„Vaše dieťa bude pravdepodobne mongoloidné. A čo to pre nás znamená? Mentálny vek tak 3 až 6 rokov, možno sa nenaučí chodiť, možno sa nenaučí rozprávať a keď chcete, tak my to zariadime.“ Počúvame vyjadrenie lekárky interpretované mamou a v obraze vidíme jej 13 ročnú dcéru, ako si zapisuje do zošita, číta noviny, pracuje s počítačom či pomáha pri varení. Kontrast medzi tým, čo počujeme a vidíme, predznačuje dôležitosť autorskej výpovede filmu Niečo naviac.
Dezinformácie, mýty a predsudky sú v našej spoločnosti stále prítomné nielen v súvislosti s downovým syndrómom. Prinášajú so sebou neporozumenie, neschopnosť vzájomnej tolerancie či polarizáciu spoločnosti, ktorá môže mať fatálne následky. Dokumentárny film Niečo naviac mýty vyvracia a prostredníctvom autentického, prekvapivo optimistického príbehu rozpráva o tom, že akceptácia inakosti obohacuje náš život a život celej spoločnosti.
Dej dokumentárneho filmu je rámcovaný prípravou divadelného predstavenia divadla Dúhadlo, kde dramatoterapeuti spolupracujú aj s deťmi s downovým syndrómom. V predstavení s názvom Žiadosť o prijatie pracujú s témou integrácie, no obracajú jej tradičné ponímanie. Nejde v nej totiž o prijatie detí s downovým syndrómom medzi zdravé deti, ale práve naopak. Tento zaujímavý princíp je zároveň aj akýmsi kľúčom alebo novou optikou, ako sa dá na celú situáciu nazerať. Ľudia s downovým syndrómom majú o jeden chromozóm naviac. Prečo by sme práve my mali byť tí „normálni“?
Pôvodným zámerom projektu bolo vytvoriť pre divadlo Dúhadlo krátky klip, no nakoniec sa autori rozhodli nakrútiť celovečerný film, kde sa hlavnou postavou stáva jedna z jeho herečiek – Dorotka. Zábery z nácviku predstavenia harmonicky striedajú obrazy zo života Dorotky a jej rodiny. Nevidíme v nich “hovoriace hlavy“, ale výpovede rodičov a dramatoterapeutov počujeme iba ako voice over, ktorý je buď podporený obrazom alebo spolu s ním prináša nový význam. Táto forma sa strieda s observačnými zábermi, kde je stredobodom práve hlavná hrdinka. Až na malú výnimku je jedinou postavou hovoriacou priamo na kameru, čo pôsobí ako príjemné podčiarknutie myšlienky, že aj ľudia s downovým syndrómom majú čo povedať – majú svoj hlas.
Komponovaná hudba Ľubice Čekovskej zásadným a hravým spôsobom dotvára už spomenutú optimistickú atmosféru. Práve vďaka hravosti nepôsobí prvoplánovo na city napriek tomu, že film svoje dojímavé miesta bezpochyby má. To, čo môže niekto považovať za negatívum a čo som aj ja ako divák spočiatku podobne vnímala, je zdanlivá absencia negatívnych stránok života s Downovým syndrómom. Tie zostávajú iba v náznakoch. O rôznych problémoch z minulosti sa dozvedáme z rozhovorov s lekármi a tušíme ich za slovami rodičov. Vo filme však vidíme dievča, ktoré sa narodilo do harmonickej milujúcej rodiny, do extrémne podnetného prostredia, vidíme dramatoterapeutov nadšených pre svoju prácu. Počujeme silné slová o tom, čo všetko vám takéto dieťa dokáže odovzdať a čím hlbšie sa ponárame do príbehu, zisťujeme, že to zďaleka nie sú len bezobsažné frázy. No ale kde je tá odvrátená strana?
Myslím si, že takáto otázka v tomto prípade nie je na mieste. Autorským zámerom filmu bolo sprostredkovať zážitok, pocit, aký zažili aj oni sami, keď sa stali súčasťou tohto „elitného klubu.“ Tak totiž rodičia detí s downovým syndrómom často popisujú zmenu vo svojom živote. Ak vraj nepoznáte niekoho s Downovým syndrómom, o „niečo“ prichádzate.“ A presne takýto pocit zostáva po doznení záverečných titulkov.
Dokumentárny film Pala Kadlečíka a Martina Šenca má potenciál nielen otvoriť diskusiu o tejto dôležitej téme, ale myslím si, že v sebe nesie aj odkaz, ktorý ju presahuje. Ukazuje nám, že predsudkami či strachom z nepoznaného sa často sami oberáme o možnosť objaviť aj vo svojom živote niečo naviac.