Pauza / Pafsi – réžia: Tonia Mishiali, Cyprus/Grécko, 2018
Film bol uvedený v programe Medzinárodného filmového festivalu Bratislava (sekcia Lexikón: Ženský pohľad)
Na malom provizórnom podstavci je umiestnené šablónovo pôsobiace zátišie. Leží tu víno, váza, hrozno, olivy, syry a toto všetko, čo niekto na podstavec nanosil, už stáročia jasne odkazuje na búrlivú, nezadržateľnú a vášnivú chuť do života. Koľko hedonizmu je ukrytého v jednej olive, vedia však najlepšie Gréci.
Vo filme Pauza je všetko na podstavci len akousi zaváraninou, ktorá síce stále pripomína to, čím kedysi bola, ale práve teraz slúži inému účelu: asi desiatka žien maľuje zátišie počas večerného kurzu. Elpida, hlavná postava tejto snímky, nežne a sústredene farbí plátno, miestnosť osvetľujú neónky, je tam ticho.
V Pauze nečakajme dramatický vývoj postavy, kde sa v žene, svojím manželom utláčanej, znevažovanej a nemilovanej, prebudí sila, preberie sa z apatického sna a vezme osud do svojich rúk. Elpida je na to príliš pokorná. A vlastne ani pokora nie je pravým dôvodom. Jednoducho tak bola vychovaná – robí presne to, čo sa na dobrú ženu a matku patrí. Nemôže prekročiť svoj stav a aj napriek miliónu kulminujúcich nápadov na zmenu odohrávajúcom sa v jej fantázii, ostáva stuhnutá a unavená v živote, ktorý jej bol pridelený. S pocitom odcudzenia sa naň díva cez záves svojich predstáv. Pauza oba tieto svety obnažuje, a preto si nemôžeme byť istí, čo Elpida naozaj robí a čo jej len skrslo v mysli. Elpida ako žena v menopauze, Elpida ako svieže dievča. Táto obrazová rozpustnosť ju mystifikuje ešte viac. Nielen jej vnútorný, ale aj objektívny svet je rozpoltený. A to, podľa čoho odhadujeme realitu, mystifikáciu alebo metaforu, je naším odrazom. Na postavu Elpidy vieme vztiahnuť len vlastný meter toho, čo nám pripadá ako prílišný únik z apatického sna a naopak, čo by sme na jej mieste boli schopní spraviť.
Vychované ženy
Na diskotéke v miestnom klube, kde ju (nasilu) vytiahne kamarátka, Elpida celá žiari, spieva karaoke a priala by som si, aby takouto krásnou a šťastnou ostala. Čo sa stalo, že znáša život s manželom, ktorý ju drží nakrátko, stále s vráskou na čele a úzkostnými dňami v rutine? Keď jej tvár spevom a šťastím omladne, oveľa ľahšie sa mi vynára pred očami ako mladé dievča, ktoré sa zamilovalo, malo dieťa a teraz zotrváva a pomaly starne do neznáma. Prečo? Výchova tejto mladej dámy je, zdá sa, v istom zmysle tradičná. Žena sa stará o oheň. Otázne je, do akej miery film reaguje na súčasné postavenie ženy v gréckej spoločnosti. Žena je bohyňa – ale netreba sa jej pýtať, čím je okrem toho? Alebo vyhlásenia ako “žena je žena” a “žena patrí do kuchyne” poznáme ako porekadlá, ktoré – keď bude najhoršie (a možno nemusí byť ani najhoršie) – možno vytiahnuť z rukáva a vyložiť na stôl ako absolútnu pravdu. Jej obsah je nedoceniteľný, už dávno mal dostať medailu za humanitárnu pomoc v boji pohlaví.
Poznám túto výchovu z domu. Keď sa dívam na Elpidu, vidím v nej moju starú mamu, krásnu a duchaplnú ženu, nanešťastie už 50 rokov s jazykom za zubami a zatrpknutým pohľadom. Jej život sa vzťahoval k bohu, pretože ako malé rusnácke dievčatko chodila do kostola. Celá rodina (otec, mama, babka a jej 7 sestier) sa každú nedeľu vystrojila do sviatočných šiat a v nich sa aj kľačalo v kostolných laviciach a modlilo. Babka je pravoslávna, ale chodievali do katolíckeho kostolíka – jediného, ktorý v malej dedine pri poľských hraniciach mali. Potom vyrástla a poslali ju slúžiť k niekomu na panstvo. Všetky sestry tak šli. Potom babka vyrástla ešte o niečo viac a išla na vysokú školu (mala šťastie). Na tancovačke stretla deda a vzala si ho. Dedo bol fešák, babka iných mužov nepoznala. Mali deti, žijú v malom meste. Nerozviedla sa s ním, pretože by to bola hanba. Pýtala som sa jej aj na boha, aj na lásku a ona mi povedala, že milovať svojho muža prestala už asi 40 rokov dozadu a k bohu sa modlí, ale do kostola uz nechodí a jej život sa k nemu nevzťahuje. Musí variť a upratovať. Stále len variť a upratovať vo svojom byte a svojej hlave, duši a myšlienkach. Dáva si pozor, aby si nikoho nepohnevala. Je veľmi slušná a zdržanlivá. Vie bieliť košele a upiecť buchty. Všetko je krásne, všetko sladko vonia.
