V roku 2013 vykonala polícia neprimeranú a neopodstatnenú raziu v Moldave nad Bodvou. Po rokoch vyšetrovania sa poškodení stále nedočkali spravodlivosti a punková kapela RozpoR sa vydala spolu s bubnovým samba-bandom Batucada Bomba na koncertné turné do segregovaných rómskych osád na východnom Slovensku. Myšlienkou turné bolo pokúsiť sa prelomiť bariéry v spoločnosti a preukázať záujem o ľudí stojacich na jej okraji. S Edom Cichom a Dominikom Jursom, autormi krátkeho dokumentu Radikálne ľudské turné, ktorý sa bude už tento piatok premietať na festivale Punkáči deťom, sa pre Kinečko zhováral Michael Papcun.

MP: Edo, my sa poznáme ešte z chodieb VŠMU, kde by som začal aj náš rozhovor. Aké boli tvoje prvé študentské úspechy? Podľa čoho si si vyberal témy filmov? Oproti tvojej aktuálnej tvorbe pôsobia viac osobne.

EC: Pomerne pozitívne prijatie môjho filmu z konca prvého ročníka (Medzipristátie) mi vrátilo základy autorského sebavedomia, ktoré som v priebehu prvých mesiacov na škole takmer stratil. V Ateliéri dokumentárnej tvorby sme boli od začiatku vedení k tomu, aby sme mali jasný obraz o našom vzťahu k téme, ktorú sme si vybrali. Prvý rok pre mňa teda znamenal predovšetkým štúdium výberu témy. Výsledkom bolo, že som spomínaný prvý film urobil o sebe a svojom prežívaní obdobia rekonštrukcie vlastnej identity. Celý bakalársky stupeň bol jeden hlboký introspektívny ponor, ktorý bol užitočný najmä pre môj osobný psychologický vývoj. Robil som veci, ktoré boli často nezrozumiteľné, no myslím, že autentickosť môjho vzťahu k téme to nespochybnilo. A v tom spočívala ich atraktivita. Potom, čo som si v sebe tie najakútnejšie existenciálne veci upratal a zároveň si osvojil základy filmového rozprávania, som sa začal orientovať skôr navonok a na snahu robiť filmy užitočné pre iných.

MP: Dominik, ty si sa už ako študent dokumentu venoval veľmi angažovaným témam. Čo z nich je prítomné vo filme Radikálne ľudské turné? Vnímaš ho ako vyústenie svojej doterajšej tvorby?

DJ: Angažované témy v mojich školských filmoch prišli postupne sami. V prvom ročníku som sa zaujímal aj o sociálnejšie námety, ale veľmi skoro som si začal uvedomovať, že ak chcem o niečom nakrúcať a vkladať do toho energiu, bol by som rád, ak by tie filmy slúžili na otváranie diskusie. Na škole nám však veľa prizvukovali, že dobrý film je film o ľuďoch, nerobíme reportážne TV spravodajstvo. Vo filmoch často spochybňujem vlastné myšlienky, seba a aj protagonistov. Som rád, ak má film názor, ale zároveň necháva manévrovací priestor pre úvahy diváka. Niekedy je to ťažké správne namiešať. Film RĽT je iný ako väčšina mojej práce už len preto, že nemal pripravený žiadny scenár a ani poriadny námet. Išiel som do toho so zvedavosťou a mal som nachystanú jedinú otázku. Nemyslím si preto, že je to vyústenie. Celý čas som to vnímal skôr ako príjemnú slobodnú odbočku od aktuálnych projektov. Ak v niečom okrem angažovanosti nadväzuje na moje predchádzajúce práce, tak tým, že sme strávili veľa času v strižni a hľadali čo najoptimálnejšiu podobu. Nájsť ju bolo o to komplikovanejšie, že tentoraz sme neboli dvaja (režisér, strihač), ale traja (režisér, strihač, režisér). Vďaka tomu sme o každej scéne či vete veľa diskutovali, a to bola obohacujúca skúsenosť.

MP: Edo, tvoje filmy pravidelne vynikali schopnosťou kombinovať žánre a formáty – ísť z videoklipu do home videa, televízneho spravodajstva, ankety atď. Ako si sa dostal k tomuto mixu a ako sa tvoj rukopis vyvíjal, čo boli inšpiračné zdroje? 

EC: Prevažná väčšina tých filmov vznikala bez jasnejšej formálnej vízie. Mal som skôr ten vzťah k téme, predstavu o zamýšľanom účinku filmu. Forma sa priebežne odvíjala od týchto vecí. Iba v jednom filme (Utečenci – 3. ročník) som sa cielene pokúšal o striedanie módov rozprávania a formálnych prvkov tak, aby to vyvolávalo dojem prepínania medzi dimenziami. Prijatie tejto metódy bolo skôr rozpačité. Dramaturgicky to asi nefungovalo. Mojím orientačným princípom je utilitarizmus. Účel diktuje formu.

MP: Vo filme Radikálne ľudské turné prechádzate naprieč rómskymi osadami. Aká je genéza tohto projektu, ako ste sa k nemu dostali?

EC: Oslovili ma členovia kapely, s ktorými som bol už v kontakte predtým, povedali mi o chystanom projekte s návrhom, aby som turné nakrútil. Nevedel som si presne predstaviť, čo z toho bude, ale krása jednoduchosti tej myšlienky ma spolu so zvedavosťou hneď presvedčili, že pôjdem do toho. Zároveň s RozpoRom sa spolupracuje vždy dobre. Dominik sa o tom dozvedel nezávisle odo mňa, prejavil záujem projekt nakrútiť a napokon sme to dali dokopy.

DJ: Áno, sedel som s kamarátom Filipom Fleischerom na pive a on mi medzi rečou povedal, že niečo takéto sa bude diať. Hneď ma to zaujalo. Keďže viem celkom obstojne pracovať s kamerou a mám aj vlastnú techniku, povedal som mu: „Veď to musíme ísť nakrútiť!“. Zavolali sme RozpoRákom, dozvedeli sme sa, že Edo už na tom robí a dali to dokopy.

MP: Vychádza film aj z rockumentu, snažili ste sa pracovať s odkazmi na tento žáner? 

EC: Tento film sme nakrúcali v podstate bez koncepcie, len observačne. Až v strižni sme z toho krvopotne vysekávali nejaký zmysluplný tvar. Vplyv nejakého žánru som pri tom však necítil. Pred postprodukčnou fázou som sa skôr snažil bližšie zoznámiť s kultúrou tanca a hudby v rómskych komunitách, najmä prostredníctvom etnomuzikologických záznamov Jany Belišovej a Mareka Šulíka.

DJ: Nesnažili sme sa to nijako škatuľkovať a dodržiavať žánrové klišé. Myslím, že nikomu z nás nešlo ani tak o rock, fascinovala nás skôr možnosť fúzie jeho sveta so svetom osád.

MP: Aké bolo nakrúcanie v osadách a komunikácia s tamojšími obyvateľmi? V čom boli jej najväčšie špecifická? 

EC: Divoké. A v tom to bolo super. Osady, ako aj ľudia v nich, sa dokážu navzájom výrazne líšiť. Takže ťažko hovoriť o nejakých všeobecne zdieľaných vlastnostiach. Nie s každým bolo možné sa dorozumieť, no všade sme sa stretávali s priateľským prístupom, pohostinnosťou, úprimným záujmom nás spoznať. Deti mali tendenciu nám všemožne pomáhať. V jednej osade som mal celý čas niečo ako asistenta kamery – chlapec mi brázdil cestu v dave a podobne. Potom si slušne vypýtal nejaké drobné. Tieto romantické aspekty sa v tom prostredí však miešali s obrovskou biedou a všetkým, čo je s ňou spojené. Ľudia však nenariekali.

MP: Dominik, ty si sa rómskej tematike venoval už vo svojom krátkom filme Požiar rómskeho pôvodu. V čom sa líši tvoja vtedajšia a aktuálna skúsenosť z nakrúcania?

DJ: Toto bolo moje tretie nakrúcanie v osadách. Líšilo sa v tom, že pokiaľ pri vstupe do osady pri nakrúcaní Požiaru rómskeho pôvodu sme pre obyvateľov boli potenciálni nepriatelia (nevedeli, či nie s Kotlebom), pri tomto filme sme boli okamžite vítaní ako superhviezdy. Neviem, či má zmysel to vôbec porovnávať, osada od osady sa môže veľmi líšiť. Tentoraz ma však zaujalo to obrovské množstvo detí hneď v Chminianskych Jakubovanoch, ktoré sme navštívili ako prvú osadu. Išla z nich absolútna krásna autenticita radosti z prostého záujmu, že sa o nich a o ich osadu niekto zaujíma, že niekto prišiel.

MP: RozpoR je punková kapela. Vnímate punk ako formu angažovaného svetonázoru, ktorý dokáže meniť svet okolo nás?

EC: O punku nechcem príliš mudrovať, žil som primárne hip hopom, takže to nemám až tak precítené. No najvýraznejšie pre mňa z pojmu punk vyžarujú hodnoty DIY a individuálnej húževnatosti voči nátlaku tradície. Neviem, či punk, no tieto konkrétne hodnoty, ktoré sa mi s ním spájajú, okolitý svet meniť jednoznačne dokážu a najlepším domácim príkladom tohto tvrdenia je práve príbeh kapely RozpoR.

DJ: Tiež som nevyrastal s punkom. V poslednej dobe som mal možnosť spoznať veľa ľudí z tohto prostredia aj vďaka iným projektom. Často rozmýšľam nad tým, čo to vlastne je, ale to už rozmýšľalo veľmi veľa ľudí a neviem, či to nakoniec vlastne k niečomu viedlo. Punkové kapely, ktoré ma oslovujú, ma dokážu zaujať niečím hlbším ako povrchnou (ne)estetikou. Akákoľvek hudba je dobrým nosičom či médiom pre svetonázor, ak ju tak chcú jej autori využiť. Som rád, že RozpoR to robí. Vážim si, že dokáže ísť aj proti názorom časti komunity (Napríklad výzva ísť voliť. Veľa punkáčov voľby ignoruje, lebo neveria, že môžu niečo zmeniť.), že sleduje spoločenské dianie, aktívne naň reaguje a popri tom všetkom z chalanov cítiť pokoru.

MP: V posledných rokoch vzniklo na Slovensku viacero hudobných dokumentov – Richard Müller: Nepoznaný, Varga, Hrana – 4 filmy o Marekovi Brezovskom, Para nad riekou alebo Ťažká duša o rómskej kultúre. Vedeli by ste medzi tieto filmy zasadiť Radikálne ľudské turné?

EC: Náš film o Radikálne ľudskom turné je v porovnaní s týmito filmami asi „len“ reportážou. My len kĺžeme po povrchu a ako najcennejšie hodnoty podľa mňa prinášame pripomenutie kauzy razie v Moldave nad Bodvou a zábery, v ktorých môžete vidieť krásu úprimného priateľského kontaktu medzi zdanlivo cudzími a vzdialenými ľuďmi. Vidieť na chvíľu zmiznúť priepasť a možno si predstaviť, aké by to mohlo byť.

MP: Aký máte názor na pokrytie témy života Rómov v slovenskom filme a filmovej vede? Zuzana Mojžišová napísala knihu Premýšľanie o filmových Rómoch, vo svojich filmoch sa im venujú Marek a Martin Šulíkovci, nezaostáva ani vlna sociálnej drámy atď. Aký je váš názor na jednotlivé reprezentácie a ich výsledný obraz, najmä ak ich porovnáte s vlastnou skúsenosťou z nakrúcania?

EC: Najbližšie sú mi obrazy z filmov Mareka Šulíka. A tie aj zodpovedajú mojej skúsenosti. Reprezentáciu Rómov v kultúre si netrúfam hodnotiť, lebo nemám dostatočný prehľad. No myslím, že v domácej tvorbe máme dobré veci, len sa im nepodarilo rozšíriť natoľko, aby sa adekvátne zužitkoval ich potenciál. Sociológ Michal Vašečka mi raz povedal, že film Cigán od Martina Šulíka obsahuje všetko podstatné k téme sociálneho vylúčenia, čo by oni pracne opisovali na desiatkach strán odborného textu, ktorý by si prečítali akurát tak s kolegami navzájom.

DJ: Myslím, že tých filmov je dosť a veľa z nich je dobrých. Tiež mám rád tie od Mareka Šulíka. Menej mám rád filmy, ktoré sa zameriavajú na akúsi rómsku exotiku. Zobrazovať týchto ľudí ako niečo nám veľmi vzdialené a ešte viac to nafukovať, aby sme do kina pritiahli viac divákov, mi pripadá pre spoločnosť kontraproduktívne.

MP: Edo, tvoj dokumentárny film Základná umelecká škola Petra Breinera o kauze ZUŠ Humenné, ako aj Radikálne ľudské turné museli byť produkčne mimoriadne náročné projekty. Ako si látky svojich filmov vyberáš a s akými pocitmi a plánmi do nich ideš? Oba projekty si totiž, myslím, vyžadovali enormnú dávku odhodlania a vytrvalosti. 

EC: Spätne to vnímam tak, že sa obe tieto témy ponúkli samé a od začiatku ma nadchli, pretože sú do veľkej miery v súlade s tým, čo chcem robiť. V oboch prípadoch pre mňa išlo o prácu s novým žánrom. Veľa som sa učil za pochodu, najmä v roli reportéra pri filme o ZUŠ v Humennom. Tam som v istých momentoch aj pochyboval o vlastnej odbornej spôsobilosti. Bolo toho na nás so strihačom Máté Csuportom hrozne veľa, ale akonáhle som nadobudol dostatočnú mieru presvedčenia, že viem, o čom hovorím, lebo som sa štúdiom témy poctivo predral, tak mi moje odhodlanie stačilo.

MP: Obaja ste spolupracovali na dokumentárnom cykle Expremiéri (Vladimír Mečiar očami Dominika Jursu, Iveta Radičová očami Eda Cichu). Spojil vás tento projekt nejakým spôsobom dokopy? Ako sa naň dívate z dnešného pohľadu? 

EC: Nemyslím, že by nás tento projekt nejak významne zblížil, každý sme viac-menej pracovali na svojom filme. No už sme sa poznali natoľko, že som nebol skeptický ísť do spolupráce pri Radikálne ľudskom turné. Filmy tvoriace sériu Expremiéri boli pre mňa okrem iného dobrým kurzom modernej histórie Slovenska. Práca na filme o Ivete Radičovej bola pre mňa obrovskou skúškou, ako urobiť film na tému, ktorá mi bola v podstate pridelená bez toho, aby som k nej mal nejaký zaujímavý predchádzajúci vzťah. Musel som si ho teda vytvoriť, respektíve ho nájsť.

DJ: Nemal nás veľmi ako spojiť. Pri týchto dokucykloch pracuje každý sám na svojej časti a stretneme sa prakticky iba na začiatku a na konci celej cesty. Eda som intenzívne vnímal na škole, hoci bol dva ročníky podo mnou. Vedel som, že je to človek pevných zásad a má jasné názory podporené argumentami a odvahu ísť do konfrontácie. To si na ňom veľmi vážim. Expremiéri bol pre mňa osobne veľmi náročný projekt. Dlho som hľadal koncept. Ako ešte novo uchopiť Mečiara, o ktorom vznikol nedávno celovečerák a o ktorom sa už toľko popísalo? Som skôr introvert, a preto som sa trochu bránil riešeniu ísť pred kameru, ale nakoniec sa to ukázalo ako jediné riešenie, ktoré pre mňa prinášalo akúsi vnútornú atraktivitu, ktorú pri tvorbe potrebujem cítiť. Poňal som to teda ako road movie do duše mečiarovoliča. Ohlasy boli rôzne, ku mne sa dostali prevažne pozitívne, ale chápem, že divákov, ktorí čakali klasický TV medailónik o politikovi, to mohlo sklamať.

MP: Poslednou otázkou by som trochu odbočil do sféry hranej tvorby. Myslím, že nie je mylné označiť vás za angažovaných tvorcov alebo tvorcov zaujímajúcich sa aktívne o celospoločenské témy. Aký je z tejto vašej pozície pohľad na projekty ako Za sklom (posledná séria sa bude venovať aj vražde Jána Kuciaka), televízne seriály, ktoré sa taktiež snažia o akúsi spoločenskú kritiku? 

EC: Prepáč, ale vôbec netuším, čo je Za sklom. (smiech) Vo všeobecnosti však vítam, že sa politika a spoločenské témy z novín miešajú stále viac s popkultúrou. Príklady nešťastného spracovania by sme nemuseli hľadať dlho, ale my potrebujeme pre nadobudnutie väčšej miery občianskeho vedomia, aby sa populárne formáty nevyhýbali kontroverzným témam v snahe o akúsi alibistickú apolitickosť.

DJ: Súhlasím a tento trend považujem za veľmi pozitívny a prospešný. Kvalita spracovania pôjde časom hore, myslím, že v tomto sme na dobrej ceste. Filmy ako Ostrým nožom alebo Únos nie sú filmársky perfektné, ale ich potenciál je silný už len kvôli väčšej popularite hraného filmu oproti dokumentu. U seriálov je to podobné a dúfam, že aj okolnosti (napr. v RTVS) budú priať ich vznikaniu.