Viac ako spomienka na traumu jednej generácie

Ostrým nožom (r. Teodor Kuhn, Slovensko, 2019, 89 min)

Autor textu: Daniel Kurta

Začnem dôvodmi, prečo ma téma filmu Ostrým nožom zaujíma a prečo som sa naň šiel pozrieť nielen ja, ale aj mnoho ďalších ľudí z antifašistického prostredia, v ktorom sa aktívne pohybujem. Vražda Daniela Tupého bola prvá kauza, ktorú som mal možnosť sledovať takpovediac v priamom prenose. Mal som vtedy 13 rokov. Dozvedel som sa o nej po príchode zo školy, keď som počul rozhovor svojich rodičov. Mama si myslela, že ohlásenie vraždy sa týkalo syna jej známej. Aj on bol zabitý, (pretože) mal dlhé vlasy a nosil gitaru. Neskôr však vyšlo najavo, že ide o študenta zo Žiliny. V spoločnosti začali prvýkrát nahlas odznievať odsúdenia útokov a prejavy nenávisti. Uvedomili sme si, že máme naozaj problém s neonacizmom.

V Ostrým nožom som postrehol niekoľko drobných dobových chýb… Prvá slovenská SuperStar sa skončila v apríli 2005, film sa odohráva v októbri tohto istého roku. Ako chybičku vnímam, že vo filme sú použité ukážky z prvého finálového kola súťaže, ktoré bolo asi niekedy v januári 2005, pričom v kamerovom zázname útoku sa objavuje dátum z októbra. Ak by Teodor Kuhn použil len pesničku Kým vieš snívať, bolo by to v poriadku. Scénu so záberom na otca Daniela Tupého (Roman Luknár) považujem za veľmi vydarenú. Pri tragickej udalosti je gýčová skladba asi to posledné, čo potrebuje človek počuť… Mimochodom, text piesne napísal Tupého niekdajší učiteľ Daniel Hevier.

Priznám sa, že ma vyrušila scéna na policajnej stanici, kde bolo zreteľne počuť, ako policajt výpoveď rodičov ťuká do klávesnice. Pochybujem, že by Ministerstvo vnútra zakúpilo v roku 2005 na policajnú stanicu počítače – aj preto, že v detstve sa mi na jednu podarilo dostať s mojím otcom, ktorého okradli v obchodnom dome.

Zaujali ma tiež scény, kde otec alebo dcéra prišli domov s nákupom v upletenej dierkovanej taške. Autentickejšie by bolo, keby ho doniesli v igelitke, keďže Slovensko bolo v tej dobe, čo sa separácie odpadu týka, v úplných plienkach.

“Každá generácia má svoju obeť.” Film Ostrým nožom sa bude porovnávať s filmom Únos (2017, r. Mariana Čengel Solčanská) už len pre túto vetu. Deväťdesiate roky majú Remiáša, nulté roky majú Tupého, dnes máme Kuciaka. Po filme Únos sa po občianskom tlaku podarilo zatlačiť na politické špičky a zrušiť Mečiarove amnestie. Ak si niekto myslí, že Ostrým nožom pomôže objasniť Tupého vraždu, mýli sa. Ani zrušenie amnestií nebol ľahký krok, no bolo to určite menej náročné ako vyšetriť vraždu. Mimochodom, vražda Remiáša stále nie je vyriešená, ale zrušením amnestií sa potenciálnym vyšetrovateľom rozviazali ruky.

Film Únos bol pripomenutím istej doby pre ľudí, ktorí ju zažili alebo o nej aspoň počuli. Problém je, že sa mu nepodarilo vtiahnuť diváka do deja, herecké výkony (až na výnimky) boli slabé a postavy nemali charakter. Nikto napríklad nevedel, prečo sa tam novinárka rozhodla robiť kritičku súčasnej vlády. Naopak, v Ostrým nožom účinkovali postavy, ktoré mali svoj charakter. Ak som Romanovi Luknárovi uveril postavu zroneného otca, čo sám bojuje proti byrokracii a korupcii, dokazuje to, že svoju úlohu zvládol na výbornú. Viac nadšený som bol asi už len z detskej herečky (Ela Štefunková), ktorá ma dokázala vrátiť na prvý stupeň základnej školy. Sklamaný som však z výkonu Ely Lehotskej v úlohe matky, ktorá miestami pôsobila, akoby sa nezmierovala s vraždou syna, ale domáceho zvieraťa.

Ostrým nožom nie je politický film, ale skôr rodinná dráma. Toto je podľa mňa dôvod, prečo budú niektorí ľudia z môjho prostredia (rozumej ľudia s antifašistickým postojom) k filmu kritickí. Absolútne to chápem, zrejme čakali niečo viac z prípadu Tupý, ale ako povedal režisér Teodor Kuhn, z veľkej časti ide o fikciu aj kvôli tomu, že v čase prípravy filmu nebolo možné zverejniť niektoré informácie zo súdnych spisov. To, že film nie je len o boji jednotlivca, ale aj otca, ktorý navždy stratí syna a pochopí, že musí otvoriť vzťah s dcérou, aby nestratil celú rodinu, filmu podľa mňa pridáva. Rovnako ako skvelá titulná pieseň. Vypočul som si ju celú pri záverečných titulkoch a doma som si ju púšťal stále dokola. Už dávno som nemal zo slovenskej skladby taký silný zážitok ako z piesne Dunaj Jany Kirschner.

Keďže sa scenár napísal dávno predtým ako bol Henry Acorda zabitý, môžem povedať, že podobnosť záveru filmu s prípadom momentálnej obhajoby vraha Henryho je náhodná. A mne táto podobnosť nevadí, myslím, že Kuhn ňou predbehol dobu. Každý, kto sleduje prípad Henryho a pozrie si Ostrým nožom, vie, o čom hovorím. A práve ten záver nás vedie k otázkam práva. K otázkam, či by obhajcovia – aj keď sú platení obvinenými klientmi – nemali viac brániť spravodlivosť. Obeťou nie sú oni, ale zavraždená osoba a jej rodina.

Ak odchádzame z kina (či už z rodinnej drámy, alebo politického filmu) a máme  podobné otázky o spoločnosti, je to len dobré, pretože takýto film nie je len hranou dokumentáciou smutnej traumatizujúcej spomienky.