Toľko rúk uvidíme iba s Bressonom
Tereza Dodoková 26/11/2020

Kniha obrazov (Le Livre d’image, 2018) je zložená z piatich čiastočne odlišných segmentov (5 prstov = ruka), úvodný obraz filmu na plátne indikuje epilóg, maľba svätého Jána Krstiteľa je považovaná za posledné dielo renesančného maliara Leonarda da Vinciho. Man’s true condition: to think with hands. Pre nesynchronizovaný zvuk, rýchlosť montáže, neustále meniaci sa pomer strán a blikajúce políčka filmu odporúčame epileptikom zvoliť iný film z programovej ponuky festivalu Be2Can.

Film nadväzuje na Godardovu neskorú tvorbu, recykluje postupy, obrazy, opäť sa venuje histórii kinematografie a neschopnosti rozpoznať beštiálnosť 20. a 21. storočia. Fabrice Aragno, ktorý s Godardom spolupracuje sedemnásť rokov a podieľal sa aj na predchádzajúcich experimentálnych filmoch Zbohom jazyku (Adieu au langage, 2014) a Socializmus (Film Socialisme, 2010), uviedol, že JLG ručne strihal analógové pasáže a zanechal po sebe „chyby“, ako napríklad zámerné medzery medzi obrázkami alebo náhle zmeny pomerov strán. Každé políčko materiálu v Knihe obrazov teda nesie pár Godardových stareckých rúk, ktoré neskôr do digitálnej podoby prevádza práve Aragno s kreditom kameramana, spolustrihača a spoluproducenta Knihy obrazov. Jeho ruky teda treba pripočítať.

Netrénované oko bude unavené.

Kniha obrazov predstavuje interpretačnú výzvu plnú skeptickej rekapitulácie neúspešných revolúcií a cyklického násilia.

Trénované oko bude unavené.

Film svojho času dezorientoval kritickú obec, hoci na festivale v Cannes porota udelila snímke prvýkrát v histórií špeciálnu Zlatú palmu a Cahiers du Cinéma ho v roku 2019 označila za najlepší film. Montáž je spojená s JLG známymi motívmi konca civilizácie, nezmyselnosti jazyka, kritiky kapitalizmu. Rapsodického diela sa netreba báť. Kniha obrazov v sebe nesie asociačnú príležitosť, túlanie v pamäti a hoci nám v jednom zábere Maya Deren na dlani ponúka kľúč, naše ruky ostávajú prázdne. Film však možno vnímať ako nepokojnú meditáciu, pohľad na zvuk, text, deformatívne maľby. Odvahu! V úvode Pohŕdania (Le Mépris, 1963) Godard umiestnil výrok od Andrého Bazina, ktorým by som naše trápenie uzavrela: