Klaus (r. Sergio Pablos, Španielsko, 2019, 97 min)

Je to tu. December, zima, Vianoce a moje bezhlavé klikanie na všetko, čo má v rámci VOD označenie #christmasmovie. Zväčša ide o béčkovú produkciu, ktorá by v minulosti „išla rovno na video“, a púšťam si ju takpovediac ako kulisu, s vedomím, že film po dvadsiatich minútach pravdepodobne vypnem alebo jednoducho prestanem sledovať.

Za podobných okolností som si nedávno pustila film, ktorý Netflix uviedol ako svoj prvý celovečerný animák pod názvom Klaus. A keďže mám k súčasným animákom asi rovnakú nedôveru ako k spomínaným TV filmom, netušila som, že si novú vianočnú rozprávku pozriem až do konca. Už len samotný príbeh o pôvode Santa Clausa naznačuje, že pôjde o dosť ošúchaný motív, ktorý ma naposledy bavil v časoch Santa Clausa (The Santa Clause, r. J. Pasquin, 1994) a ktorý dnes akceptujem asi už len v pomerne bizarnej verzii v snímke Aj Santa má brata (Fred Claus, r. D. Dobkin, 2007), aj to iba preto, že tam hrá okúzľujúci Vince Vaughn. Áno, kúzlo je správne slovo. Novinka úspešnej streamingovej platformy, ktorá v súčasnosti zabezpečuje azda najpopulárnejší spôsob sledovania filmov, bola totiž pre mňa malým „zázrakom na 34. ulici“ (alebo, aby som bola presná, „zázrakom v 500 bytoch“). Dívala som sa na úchvatnú klasickú ručne kreslenú animáciu a zdalo sa mi neuveriteľné, že vznikla práve v roku 2019, keď si tvorcovia „ulietali“ na čudesnom pretváraní filmov zlatej éry Disney Renaissance. Nahradenie reálnymi hercami v Aladinovi (Aladdin, r. G. Ritchie) či ohavný gýč v ultra-super-realistickej animácii Levieho kráľa (The Lion King, r. J. Favreau) boli pre mňa zbytočné, nevkusné napodobeniny bez nápadu.

Zastaraný, ale možno o to jedinečnejší výtvarný štýl Mary Blairovej či Wolfganga Reithermana sa zo súčasných animákov vytratil rovnako ako početné muzikálové čísla s chytľavými piesňami. Obľúbené postavičky možno vidieť len na trendových tričkách v rámci nostalgického návratu Generácie Y do rokov deväťdesiatych (nanajvýš ich počuť v mojom Spotify Disney playliste). Možno aj pre ten kúsok driemajúceho dieťaťa vo mne je mi bližšia tzv. mélièsovská línia. Deti (ani dospelí) nepozerajú filmy (a už vôbec nie rozprávky) preto, aby v nich videli každodennosť, bohapustý záznam reality alebo jej „dokonale animovaný odraz“. Únik do štylizovaného sveta karikatúr, vtipných metafor a nevtieravých ponaučení má predsa len väčší šmrnc! A práve s tým nečakane prišiel španielsky animátor a scenárista Sergio Pablos, ktorý sa v deväťdesiatych rokoch podieľal (zhodou okolností?) na troch mojich „srdcovkách“: zábavnej coming-of-age road movie Goofy (A Goofy Movie, r. K. Lima, 1995), značne upravenej, no i tak temnej adaptácii Victora Huga Zvonár u Matky Božej (The Hunchback of Notre Dame, r. K. Wise, G. Trousdale, 1996) a zmeske gréckej mytológie a amerického gospelu Herkules (Hercules, r. R. Clements, J. Musker, 1997), kde Pablos dokonca spolupracoval na vydarenom záporákovi Hádovi. Z neskoršej franšízy Ja, zloduch (Despicable Me) plnej otravných žltých Mimoňov som už taká nadšená nebola, no Pablos si tento prešľap svojím režijným debutom u mňa rozhodne „vyžehlil“.

Na začiatku pripomína Klaus podhodnotenú Vladárovu novú tvár (The Emperor’s New Groove, r. M. Dindal, 2000), kde sa mladý kráľ Kuzco premení na lamu a vo zvieracej podobe mení svoj dovtedy samoľúby pohľad na svet. Príučka neminie ani sebeckého Jespera (Jason Schwartzman), syna riaditeľa Royal Postal Academy. Rodinný biznis je pre neho zárukou spokojného a bezstarostného života, kým sa nenechá vyhodiť zo školy a neskončí „na koberčeku“ u vlastného otca. Ten zámerne vyhodnotí Jespera ako profesionálneho poštára a pošle ho pracovať na vzdialené, bezútešné, bohom zabudnuté miesto.

Severný pól, známy veselou a pokojnou atmosférou, v ktorej milí škriatkovia usilovne pracujú na výrobe hračiek, predstavuje Pablos ako zanedbaný, sivý, absurdný ostrov Smeerensburg. Obýva ho sarkastický prievozník Mogens (Norm Macdonald), frustrovaná predavačka rýb Alva (Rashida Jones) a dva večne súperiace klany, Krumovci a Ellingboeovci, pričom ani jedna strana netuší, prečo navzájom bojujú. Zrejme len tak, zo zvyku. V mieri tu žijú azda len domorodí Saamovia, no tým nikto nerozumie. Domy chátrajú vrátane školy, kde kedysi učila Alva. Deti sú prehliadané, dospelí si skáču po krku. A poštový úrad? V tom sa uhniezdili sliepky, s ktorými je uzimený Jesper nútený spolunažívať a za rok doručiť šesťtisíc listov. Inak zostane od svojho pohodlia a bohatstva odrezaný naveky. Pre zúfalého poštára je táto podmienka realite vzdialená asi tak, ako luxusný domov od pochmúrneho Smeerensburgu. Tam, kde sa nerobí nič, neodosielajú sa ani listy.

Nádej vzíde až zo stretnutia so samotárskym lesníkom Klausom (J. K. Simmons), zďaleka nie šťastným Santom, ale „chlapom ako hora“, zarmúteným vdovcom s dlhou šedivou bradou a mohutnou postavou. Desivým vzhľadom a nevrlým správaním pripomína zviera, zakliateho mladého princa v Kráske a zvierati (Beauty and the Beast, r. G. Trousdale, K. Wise, 1991). Ako Jesper muža spoznáva, zisťuje, že pod maskou zatrpknutosti sa schováva dobrosrdečnosť. Keď po prvom náhodnom liste obdaruje Klaus dieťa z klanu Krumovcov hračkou zo svojej dielne, Jesper dostane nápad: Presvedčí deti zo Smeerensburgu, aby napísali Klausovi a on im obratom pošle jednu zo starých hračiek, na ktoré v dielni sadá prach.

Počet odoslaných listov stúpa a príbeh sa začína točiť okolo objasňovaní, ale aj vyvracaní vianočných mýtov. Santa má zoznam dobrých a zlých detí, Santa používa ako dopravný prostriedok sane, sane letia, sane poháňa sobí záprah, Santa lezie dolu komínom, zlé deti dostanú uhlie… Dalo by sa pokračovať. Originálne spracovanie vianočného klišé, ktoré však udržiava dejovo konvenčný rytmus, je navyše obohatené o moderný slovník, frázy a hudbu (oproti pôvodnej piesni Invisible od Zary Larsson do kontextu filmu omnoho viac zapadá How You Like Me Now od The Heavy). Napokon, ani vizuál nepôsobí tak celkom klasicky. Sivú krajinu, kolážovité pozadie a nevábne zelené interiéry dopĺňajú dlhé tiene expresionizmu, v ktorých sa zmietajú groteskné postavy. Animácia bola v Klausovi vytvorená špeciálnou technikou vrstvenia svetla a tieňa na 2D animované plochy, čím sa následne dosiahol takmer objemový vzhľad.

Klaus možno nie je len jednorazovým, či dokonca posledným návratom k tradícii ručnej animácie, ale snáď aj predznamenaním, že techniky, ktoré sú dlho považované za zastarané, ešte úplne nevymreli a budú sa naďalej využívať. Zatiaľ čo čiastočná „old school“ forma a nadčasový príbeh posúvajú najmladšie publikum o poznanie ďalej, to staršie prinavracajú do detských čias. A keď už hovorím o animácii, deťoch a nadčasovosti, len predvčerom som sa vrátila z olomouckej Přehlídky filmové animace a současného umění, kde bolo pre mňa jedným z najkrajších mimofilmových zážitkov malé dieťa (zhodou okolností?) vo vianočnom svetri. Zrejme po prvýkrát v živote videlo na plátne akési filmové experimenty a úprimne zhodnotilo: „To je jiná pohádka!“