Tlmočníka zradili vedľajšie postavy

Tlmočník – réžia: Martin Šulík, Slovensko / Česko / Rakúsko, 2018

Na úvod otázky. „Akú máme zodpovednosť za to, čo sa u nás dialo cez vojnu? Boli sme len obete fašistickej agresie alebo sme tiež vraždili? Ako to vnímame dnes? Zaujíma nás to vôbec? Prečo akceptujeme neofašistické tendencie v spoločnosti? Stratili sme pamäť?“[1] Martin Šulík po dlhšej odmlke (naposledy Cigán, 2011) uvádza do kín očakávaného Tlmočníka (2018) s Jiřím Menzelom a Petrom Simonischekom v hlavných úlohách.

Expozícia je známa už z traileru: Ali Ungár (Jiří Menzel) vchádza do secesnej viedenskej budovy s pištoľou vo vrecku. Hľadá bývalého dôstojníka SS, ktorý dal pred mnohými rokmi popraviť jeho rodičov. Miesto neho však v byte nachádza jeho syna Georga Graubnera (Peter Simonischek). Po tom, ako si vzájomne vynadajú do antisemitských prasiat a sionistických nadčlovekov, vyberú sa spolu naprieč krajinou po stopách Kurta Graubnera. Syn vraha a syn obete, charakterové protipóly. Film rozpráva o tom, aké náročné je vysporiadať sa s rodinnou históriou.

Úvodné otázky reflektujú nepochybne ušľachtilé ciele tvorcov – aktuálne spoločenské nálady dokazujú, že národná sebareflexia je viac ako dôležitá. A aj jej tlmočenie súčasnej generácii. Spolu s výrazným režisérskym menom, známym hereckým obsadením (Simonischek nedávno vyhral Európsku filmovú cenu za úlohu Toniho Erdmanna) a svetovou premiérou na festivale Berlinale, tak film spĺňa všetky predpoklady pre silný domáci aj medzinárodný distribučný potenciál.

Problém však vyvstáva pri otázke, či Tlmočník na svoj dobrý úmysel dostatočne využíva možnosti filmovej reči. Na ilustráciu: trochu ťažkopádne sa javí zakomponovanie Godárovho hudobného motívu, verne sprevádzajúceho každý dronový záber na červený mercedes putujúci naprieč slovenskou pahorkatinou. Keď sa to isté schematické použitie zrecykluje tretíkrát, je to ešte úsmevné. Keď sa zrecykluje piatykrát, už to nie je vtipné, len sa obnaží nedostatok vynaliezavosti v strižni. Podobných zaváhaní je vo filme viacero, čo v konečnom dôsledku odvádza pozornosť od podstaty a oslabuje silu výpovede.

Zvolený žáner road-movie sa na poli práce s charaktermi ukazuje ako dvojsečná zbraň. Chémia medzi hlavnými postavami funguje prirodzene a nenútene, rovnako tak genéza ich vzťahu, no problematická je konfrontácia s okolím. Epizódne postavy, ktoré Ali s Georgom na ceste stretávajú, sú ploché, dvojrozmerné, repliky odriekajúce. Pečnerova (Karol Šimon) dramatická odmlka na zapálenie cigarety, pracovník archívu v Banskej Bystrici, ktorý svojím niekoľkosekundovým výkonom evokuje skôr agenta FBI, matka so synom zlodejom, obaja tak nepresvedčiví, až pôsobia ako z miestneho ochotníckeho divadla, odvšadiaľ dokonalá artikulácia, dokonalá intonácia, sústredený herecký prejav. A dramatické pauzy v replikách, veľa dramatických páuz (Pečnerová/Judita Hansmann, Kysel/Attila Mokos), ktoré nútia uškrnúť sa v momentoch naozaj nepatričných. Chýba dôraz na drobné gestá, ktoré by medzi obrazy vniesli nenútenosť. Tie sa síce na určitých miestach podaria (improvizovaný moment s Veronikiným (Réka Derzsi) zložením náušníc na bare alebo dialóg okolo Kyselovej (Igor Hrabinský) DIY lampy z plechoviek od coca-coly), no je ich málo. Výrazne pozitívne vytŕča aj prejav Zuzany Mauréry v roli Aliho dcéry Edity a Igora Hrabinského, starého Kysela, na povznesenie celého diela to však nestačí.

V kontexte práce s vedľajšími postavami sa vzhľadom na tému a žáner ponúka porovnanie s výborným This must be the Place / Tu to musí byť (2011) Paola Sorrentina. Scheyenne sa z Írska vydáva na cestu po USA, aby vypátral bývalého šéfa gestapa, ktorý v koncentračnom tábore ponížil jeho otca. Road-movie je žánrom, kde putujúce postavy obvykle podstupujú duchovnú premenu práve pod vplyvom epizódnych postáv, ktoré stretnú, a udalostí, ktoré sa im spolu odohrajú. V zapadnutom bare natrafíte na vynálezcu koliesok na kufor. V ďalšom na potetovaného muža s piskľavým hlasom. Stretnutia (ani tie filmové) nemusia nevyhnutne skĺznuť do pomenúvania hlbokých právd. Nedá sa ubrániť pocitu, že Ali a Georg sú napísaní sami pre seba a z tých, ktorých stretnú, cítiť závan papiera a rýchle poslúženie účelu. Akoby sa autori scenára (Marek Leščák, Martin Šulík) a dramaturgovia (Daniel Majling, Dušan Dušek) sústredili len na perfekcionistické motivovanie konaní hlavných postáv, no zabudli pritom na film, komplexné dielo, v ktorom sa objavuje ďalších 500 komparzistov a disponuje širokým diapazónom možností zobrazení. Sorrentinov príspevok si v tomto zmysle počína omnoho obratnejšie – nenástojí toľko, no o to viac sa mu prirodzene darí byť nástojčivejším. Je škoda, že úprimnej hravosti, pre Šulíka (kedysi) príznačnej, je v Tlmočníkovi tak málo.

 

[1] Martin Šulík, presskit