The Chair
tvor. Amanda Peet, Annie Julia Wyman, USA, 2021, 6 x 30 min., Netflix

Netflixová séria The Chair o práci vedúcej katedry angličtiny na fiktívnej Pembroke University skúma dôverne známe fenomény súčasného akademického života – od štrukturálnych nerovností po každodenné napätia a krátkodobé výbušné kauzy. To všetko na pracovisku inštitúcie, ktorá unikátnym spôsobom reprezentuje aj konfrontuje problémy širšej spoločnosti. Čo si zo série môžeme zobrať okrem frustrácie?

Dramédia dávkovaná v šiestich epizódach harmonicky prekladá dianie súkromného života akademikov*čiek s výjavmi z prednášok, katedrových schôdzí či večierka. Peripetie a eskapády v hradbách univerzitného kampusu križujú výzvy v osobnom živote protagonistky, ktorá sa snaží zvládať výchovu dieťaťa a akademickú prácu. V mimoakademických lokáciách si séria zachováva vtip a ťah, ale práve prestrelky a žabomyšie vojny na katedre, v ktorých rozpoznávame väčšie spoločenské konflikty, sú tým, vďaka čomu The Chair stojí za mimoriadnu pozornosť.

Prvá epizóda sa začína nástupom historicky prvej ženy – protagonistky série – na pozíciu vedúcej katedry anglistiky. Atmosféra má v tento slávnostný moment ďaleko od sviežosti progresu a oslavy spravodlivejších zajtrajškov. Profesorka Ji-Yoon Kim – podľa vlastných slov „nejaká ázijská dáma, ktorá učí o Emily Dickinson” (Američania*ky ázijského pôvodu podľa rozšíreného stereotypu „patria” do odborov tvrdých vied) – sa stáva vedúcou katedry, ktorú čakajú drastické škrty a tlak na presun starších akademikov*čiek do dôchodku.

V kríze je zjavne aj odbor ako taký, jednak z hľadiska zníženej motivácie študentstva, jednak z hľadiska vlny kritických prístupov k tomu, ako sa literárnym dielam pripisuje hodnota. Nové prístupy v literárnej vede otriasajú formalizovanou analýzou textu a idealizujúcim životopisom, a odkrývajú tiež aj rôzne tabu, napríklad problematické postoje a správanie literárnych velikánov či vplyv opatrovateľskej aj intelektuálnej práce ich manželiek na spisovateľský výkon, ako sa v The Chair zdôrazňuje prostredníctvom mladej akademičky Yaz a jej kurzu „Sex and the Novel“. Aj keď v skutočnom svete nové trendy zahŕňajú tiež odmarginalizovanie postkoloniálnych literatúr, do tejto sféry sa séria nepúšťa a centrálnym intelektuálnym konfliktom na pozadí politiky katedry ostávajú nové prístupy v analýzach literárnej klasiky.

Vyžití starci?

Úpadok katedry je v sérii vysvetlený ako súčasť širšej krízy humanitných odborov z hľadiska financovania a tiež ich kultúry. Dezilúziu študentov*iek a ich hnev z rasovej a rodovej nespravodlivosti strieda všeobecný nezáujem o témy, ktoré kedysi mali exkluzívny „patent“ na vzdelanosť. Dekády neaktualizované rozbory kánonických diel a suchárska historiografia tvoria náplň kurzov starších akademikov*čiek, takzvaných „dinosaurov”, ktorí už nevedia prehovoriť k súčasnému študentstvu. Skôr nejasne tušený, hoci v niektorých replikách explicitne prítomný kontext amerických aj globálnych kríz dodáva kampusu atmosféru neustáleho spytovania životaschopnosti akademickej inštitúcie – toto ovzdušie seriálu musí pripadať veľmi povedomé akýmkoľvek študentom*kám humanitných odborov.

The Chair s takto rozdanými kartami exceluje najmä v tom, ako prekresľuje hlboké, v niečom seriózne a v niečom zase detinsky komické pnutia medzi osadenstvom katedry. Poukazuje aj na ďalekosiahle intersekcionálne nerovnosti, ktoré čiastočne predurčujú, ako ďaleko to kto kariérne dotiahne. Hoci dinosauria zložka katedry po odhalení plánu s ukončením ich úväzkov sformujú skupinu, ktorá sa vzoprie mladšej krvi a chce naspäť stoličku vedúcej pre svoju generáciu, nájdeme medzi nimi diverzitu: staršia vyučujúca Joan dlho ignoruje študentskú spätnú väzbu, kým si neprečíta katastrofické online recenzie na svoj kurz. Jedného zo študentov si vyhľadá a uštedrí mu nečakane grobiansky výklad o Canterburských poviedkach a vyhlásenie, že ak im odmieta priznať genialitu, nech vypadne z jej triedy. Tento ťah pôsobí trafene a zároveň oslobodzujúco a vyučujúcu dokonca čiastočne navráti do kategórie pedagogickej atraktívnosti.

Na druhej strane Joanin súčasník Elliot, ktorý vyučuje groteskne neatraktívny kurz „Prehľad amerických písmen od 1850 do 1918“, odmieta prijať realitu svojej opotrebovanosti. Naopak, cíti sa povolaným stať sa ďalším vedúcim katedry po Ji-Yoon. Spomínaná Joan si až príliš neskoro uvedomí, že počas celej kariéry bola ako ženská akademička znevýhodňovaná nižším platom a automatickou zodpovednosťou za prípravu katedrových večierkov a ďalších mimokurzových aktivít len preto, že je žena. Taktiež neskoro pochopí, že jej spojenkyňami (by) mali byť mladé ne-belošské akademičky, ktoré sa vyznačujú citlivosťou k nespravodlivostiam v akadémii, a nie jej súčasníci ako obstarožný beloch Elliot, ktorý mal bezchybnú kariérnu trajektóriu, pretože nečelil žiadnym rodovým a rasovým znevýhodneniam, a v dôsledku toho sa správa ako vrchná entita celého odboru.

Striktná mládež

O konfliktných stretoch ideologických kmeňov študentstva na amerických kampusoch, ktoré sa rozmohli v posledných rokoch, sa toho popísalo a virálne kolovalo veľa. Napríklad virálne video, v ktorom sa dvaja belošskí študenti usalašili v priestoroch multikultúrneho centra na Arizona State University a provokovali so stickerom Police Lifes Matter na laptope, vyvolalo širokú diskusiu o zázemí a bezpečí pre ne-belošskú študentskú komunitu v priestoroch kampusu. Séria The Chair nemá (možno predsa len nadbytočnú) ambíciu pustiť sa do takýchto zradných vôd, a ak to urobí, tak len náznakom – ukáže jedného študenta vyslovujúceho podporu „slobode prejavu“ v prípade smoliara Billa, ktorý pre necitlivé správanie prišiel o prácu. Všeobecne sa však séria vyznačuje väčším odhodlaním skúmať učiteľskú generáciu než študentskú vrstvu svojho fikčného univerza. Jej zobrazenie študentstva frustrovaného rasovou nespravodlivosťou v The Chair je síce empatické, ale pri celkovom zhodnotení nie je až tak intuitívne presné, ako je to „v tíme” vyučujúcich. Niekedy sa dokonca zdá, že pri študenti*ky, ktorí*é už nechcú pozorovať podceňovanie nebelošských akademikov*čiek a rozličné necitlivosti zo strany vyučujúcich, predstavujú ideológiou napustené roboty, ktoré číhajú na prešľapy v politickej korektnosti.

Za pozornosť však stojí vynikajúca scéna, v ktorej študenti*ky konfrontujú Billa – profesora, ktorý sa počas vyučovania dopustil hanlivého vtipu s hajlovaním. Bill chybne predpokladal, že na hasenie osobnej aj fakultnej PR katastrofy si vystačí sám. Rozpravu so študentmi*kami, ktorú sám zvolá, na pár minút uhrá, ale nakoniec ho prevalcuje vlastná neschopnosť imaginácie – motiváciu protestujúcich študentov*iek nepochopí do hĺbky a nedokáže sa za prešľap adekvátne ospravedlniť.

No rozprávanie série neponúka alternatívny návod, ako lepšie kultivovať a pretvárať spoločnú diskusiu so študentskou komunitou. Ostáva zaujatá generáciou vyučujúcich, z ktorých perspektívy pozoruje študentský aktivizmus a snaží sa pochopiť, čo sa študenti*ky usilujú v akadémii budovať. Prepojenie oboch svetov do jedného sa nezdá byť úplne v horizonte možného – v sérii nevidíme žiadne úspešné a harmonické vzťahy študentsko-vyučujúcich dvojíc. Doktorandka Lila, ktorá pre Billovu kauzu prichádza o školiteľa a obáva sa dôsledkov študentského dlhu, je generačne na pomedzí, a jej skúsenosť nedostáva v sérii takmer žiadny priestor. Dôjde aspoň na moment solidarity, keď vedúca katedry sprostredkuje Lile novú vedúcu dizertačnej práce, na čo Lila skonštatuje, že ju práve usadila na záchranný čln.

Nikde nie je medzera medzi študentstvom a generáciou akademických pedagógov bizarnejšie výrazná ako medzi Billom a študentkou, ktorá sa ho snaží zaujať rôznymi pozornosťami a lichôtkami, aby sa nakoniec ukázalo, že jej nejde o románik, ale o redakciu rukopisu knihy a odporučenie vydavateľstvu, v ktorom má Bill kontakty. To, že Bill neodhalí tento motív a predpokladá u študentky iný záujem, ukazuje na jeho nedostatočné poznanie súčasnej študentskej generácie, ktorá je emancipovaná aj vo sfére znalosti mocenských rozmerov intímnych vzťahov a netrpí víziou sebanaplnenia v romantickom opare aférky s charizmatickým profesorom.

Rasa a kríza

V humanitných odboroch západných univerzít sa v súčasnosti odohráva veľký transformačný projekt, ktorý by sa dal pomenovať rôznorodo a týka sa aj spomenutých trendov v literárnej vede. Jednou z variant názvu by mohlo byť prehodnocovanie perspektív, z ktorých produkujeme svoje poznanie, a skúmanie ich mocenského pozadia. Toto hnutie v rôznych podobách dorazilo aj do nášho regiónu: za všetky iniciatívy je vhodné spomenúť aspoň Manifest dekolonizace, ktorý vyšiel z Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej. Prehodnocovanie pôvodu našich kurikúl znamená čeliť realite násilných vplyvov, ktoré spoluformovali umelecké aj filozofické kánony posledných storočí. Znamená to aj nové napätia a obranné reflexy starých poriadkov.

V The Chair zastupuje energiu nových perspektív mladá afroamerická akademička Yaz, v ktorej Ji-Yoon vidí zdroj prestíže pre katedru – jej články publikujú významné periodiká, študenti*ky ju zbožňujú a na Twitteri má tisícky sledovateľov. Yaz napriek očakávaniam nevyberú na výročnú prednášku a namiesto nej čudesne padne voľba na herca Davida Duchovného, ktorý má v show cameo. Duchovny nemá ani len titul PhD a na svoju prednášku plánuje prispôsobiť kapitolu z nikdy nedokončenej dizertácie z 80. rokov (ktorú herec naozaj v skutočnom svete písal a nedokončil). Snaha fakulty prinavrátiť relevanciu literárnej vede ide úplne opačným smerom – ignoruje hviezdnu Yaz, a opäť siaha po menej kompetentnom (a karikatúrne samoľúbom) bielom mužovi.

Už počas prvej epizódy sa ukazuje, že ani voľba Ji-Yoon do vedenia katedry nebola príznakom osvietenstva, ale fenoménom, ktorý popisuje pri debate o The Chair na portáli NPR akademicky činná sociologička Nancy Wang Yuen. Tento jav predstavuje dosadzovanie žien a ľudí z rasových minorít na vedúce pozície v časoch krízy, ktorým musia okamžite čeliť a sebou riadené celky zázračne zachrániť. Takýto scenár ich podľa Yuen predurčí na pád do priepasti. Ide teda o ďalší z rozličných mäkkých spôsobov, ktorých prostredníctvom sa konzervujú rasové a rodové nerovnosti.

Čo s nami

V poslednej epizóde série vidíme sekvenciu, v ktorej sa Ji-Yoon sa blažene rozplýva na seminári venovanom analýze poézie. Bill, ktorý pre škandál prišiel o pozíciu na katedre, na konci epizódy hľadá cestu, ako sa vrátiť späť, hoci by tak prišiel o štedré odstupné.

Prečo stále ostávame v akadémii, keď čelíme prekarizácii, nerovnostiam, fragmentovaniu debaty a nedostatkom ocenenia verejnosti? The Chair ponúka celkom predvídateľnú, ale zrejme autentickú odpoveď, ktorá stojí na pozadí našich vzťahov k humanitným vedám a kariér v nich: jednoducho nás osudovo priťahujú zážitky, ktoré nám dáva akademický svet. Ťahá nás to ku kráse literatúry, k dobrodružstvu analýzy, a k intenzite vzťahov s tými, ktorí sa venujú čomusi podobne bizarne okrajovému a úzko špecializovanému, aj keď často ani nežijeme na rovnakých svetadieloch. O to viac si to možno uvedomujeme vtedy, keď sa za oknami pomaly rozpadajú štruktúry, ktoré ešte donedávna tvarovali víziu kultúrnej, demokratickej a aj akademickej celistvosti.

Hoci nám súčasnosť ponúka už len fragmentovanú množinu náhľadov na to, čo je hodné pojmu vzdelanosť, čo je spoločensky dôležité, a čo je hodnotené ako krásne, protagonistom*kám The Chair akademické bádanie stále vychádza ako činnosť, ktorej stojí za to obetovať jej profesijný a čiastočne aj súkromný život. V tomto zmysle je séria užitočným sprievodcom akademickým životom pre tých, ktorí sa ho snažia pochopiť zvonka. Zároveň môže spätne akademickému spoločenstvu pripomenúť, aké túžby jeho členov*ky pripútali a stále pútajú k akademickej práci a v čom spočíva jej podivné poslanie.