Ony / Elles
r. Małgorzata Szumowska, Francúzsko / Poľsko / Nemecko, 2011, 99 min

Mnoho mojich kolegov z divadla isto nebude s nasledujúcim tvrdením súhlasiť, ale zastávam názor, že film je rovnako živé umenie ako divadlo. Vôbec samotný koncept „umenia“ je to, že je živé. Vždy jedným dychom dodávam Hamletove slová o tom, ako máme kráse ukazovať jej krásu a ošklivosti jej pravú tvár. Umelci musia žiť na pulze doby, mať oči otvorené a  poznať svet, o ktorom rozprávajú. That being said, často sa stáva, že sa objaví dielo, či už literárne, alebo filmové, ktoré svojím obsahom a formou spracovania jednoducho svojich súčasníkov nijako nezaujme, ba dokonca je zametené pod koberec. Je určite veľa takých filmov, z hlavy mi napadne podľa môjho názoru hanebne nedocenený film Zrodenie (Birth, r. Jonathan Glazer, 2004) s triumfálnym hereckým koncertom Nicole Kidman a po druhom zhliadnutí filmu Elles musím do tohto určite veľkého zoznamu pridať aj ten.

Keby sme sa zamysleli nad hodnotou „šokového faktora“ výrazových prostriedkov, ktoré filmári využívajú ako pomôcku pri rozprávaní príbehov, nemyslím si, že by sexualita zaberala v súčasnosti popredné priečky. Na sex vo filme sme si jednoducho zvykli. A to od ženy ako objektu (kult sexbomby zo 60. a 70. rokov) až po zobrazovanie sexu ako ničivej a deštruktívnej sily (80. a 90. roky + zrodenie žánru erotický triler, za všetky spomeňme Základný inštinkt (Basic Instinct, r. Paul Verhoeven, 1992!). K tomu pridajme ľahkú prístupnosť k pornografii a z bujarej sexuálnej revolúcie kultu hippies sa stáva niečo, nad čím v podstate už ani nekrútime hlavou. A vlastne je to super. Prečo tabuizovať alebo škandalizovať niečo, čo nám robí dobre, koniec koncov, všetci sme tu vďaka tomu, že dvaja ľudia mali sex, no nie? Všímam si však v poslednom čase zaujímavý filmársky trend (a rovnako aj u iných rozprávačov príbehov), a to je návrat k skúmaniu ľudskej intimity. Nebolo to tak dávno, čo sme stáli v rade na von Trierov opus magnum Nymfomanka (Nymph()maniac, 2013), alebo čo sa objavila festivalová senzácia Nedotýkaj sa ma (Nu mă atinge-mă, r. Adina Pintilie, 2018). Akoby nám filmári pripomínali dôležitosť spomalenia a vnímania intimity ľudského styku.

Anne je novinárka pracujúca pre ženský magazín ELLE, ktorý nie je neznámy ani slovenským čitateľom a čitateľkám. Príbeh začíname rozprávať deň pred tým, ako má odovzdať svoj najnovší článok, skúmajúci pozadie eskort servisu, inými slovami svet „luxusných spoločníčok“. Tak ako to už pri novinároch býva, aj Anne sa necháva svojou prácou naplno pohltiť a bez akejkoľvek diváckej predprípravy korčuľujeme v naratíve príbehu z minulosti do súčasnosti a späť. V súčasnosti sledujeme dennú rutinu privilegovanej bielej ženy z vyššej vrstvy, ktorá sa pripravuje na tú „najfrancúzskejšiu“ vec, akú si len vieme predstaviť – večeru s manželovými nadriadenými. Tú samozrejme sama pripravuje, zatiaľ čo sa snaží byť nie prísnou, ale „cool“ mamou a zároveň pozornou manželkou. V retrospektívach sa stretávame s dvomi ženami. Prvou je Charlotte, ktorá používa alias Lola. V snahe mať dostatok času na učenie sa počas skúškového obdobia rozhodla zanechať prácu vo fastfoode a varovanie detí a začala si zarábať ako spoločníčka. Alicja, druhá zo žien, je Lolin presný opak, hoci motivácie mali podobné. Lola prirovnáva svoju prácu k fajčeniu – je to zlozvyk, ktorého sa ťažko zbavujeme, pretože ako sama hovorí „Na peniaze si človek rýchlo zvykne“. Alicja si svoju prácu užíva plnými dúškami. Dojem, ktorý vyvoláva (aj vďaka sústredenému a presnému prejavu poľského zázraku menom Joanna Kulig, pamätáte si ju zo Studenej vojny) je, že jej táto práca dodáva veľké sebavedomie, ktoré je jej postavením zahraničnej študentky pošliapané. Anne si prostredníctvom rozhovorov vytvára k ženám puto, vďaka ktorému začína vnímať svoj svet inými očami.

Elles, teda „ony“, v roku 2011 distribúciou prefrčali takpovediac bez povšimnutia, ale zato s príšernými kritikami, ktoré filmu vyčítali „neuveriteľný príbeh“ a režisérkinu nerozhodnosť v tom, koho príbeh chce vlastne rozprávať – luxusných spoločníčok alebo novinárky? S dovolením mojej šéfredaktorky neustále trvám na tom, aby pod mojím menom ako autora článku bol uvádzaný fakt, že nie som ani filmový kritik a ani filmový analytik, a to, čo ponúkam je čisto môj názor z pozície „najsvätejšej“ – z pozície diváka. Tak si povedzme dve divácke pravdy: prvou je, že Elles je nepochopený film, druhou, že Elles nie je dokonalý film. Režisérka filmu zrejme s podobným naratívom pracovala prvýkrát, tak jej môžeme odpustiť začiatočnícke chyby, nemôžeme jej však uprieť francúzsky zmysel pre detail. Film sa volá Elles – ONY. Ženy, ktoré Anne spovedá, sú len zámenom, len niekým na ceste. Pravda, ktorá na ulici je, ale ktorú si nie sme ochotní pripustiť. Hovorím o tom múdro ako rádio, pretože dve moje priateľky sa eskort servisu venovali. Jedna už nie je medzi nami a druhá to prestala robiť po škole. Hrdinkou filmu Elles je privilegovaná biela žena z vyššej vrstvy spoločnosti, ktorá reaguje na príbehy Loly a Alicje presne tak, ako by reagovali mnohé matky. Je prekvapená, že nepočuje to, čo by chcela počuť (ako napríklad v scénach, keď dievčatá negatívne odpovedajú na otázku, či sa cítia zahanbene pre svoju prácu), vidí svet, ktorý predtým nevidela a o ktorom mala sama predsudky – koniec koncov ako každý jeden z nás, keď príde na tému prostitúcia. Režisérka nám nedovoľuje vytvoriť si k hrdinkám Anninho článku vzťah a dáva nám ochutnať len povrch ich príbehov. Je to z filmárskeho hľadiska prešľap? Samozrejme, a dá sa to kategorizovať ako neodpustiteľná chyba, ale zároveň v tejto chybe nám príbehy Alicje a Loly zostávajú zakorenené niekde v podvedomí a snažíme sa domýšľať si prázdne pasáže, ktoré režisérka, či už zámerne alebo nie, vynechala. Obrovská poklona za toto premýšľanie patrí jednoznačne obdivom mladým herečkám – spomínanej Joanne Kulig a Anaïs Demoustier, ktoré na malej a pre herečky často nevýhodnej ploche ťažia z modelových charakterov, čo sa dá. Juliette Binoche v úlohe Anne svojím výkonom nijako neprekvapuje – jej štandard je však posunutý dostatočne vysoko nato, aby odchádzala z výsledného filmu ako hviezda. Okrem dialógov s dievčatami sa mne osobne najviac rátali zábery, keď bola sama doma, alebo jej vystupovanie so synmi.

Elles robí dobrú prácu v otváraní témy pre mainstreamové publikum, áno, je vidno veľa zaváhaní, ale v konečnom dôsledku je výsledným produktom rozhodne nie zabudnuteľný film. Spôsob, akým režisérka zobrazuje mužskú klientelu, alebo všeobecne debata o ženskej sexualite je v akejkoľvek podobe v súčasnej dobe novej vlny feminizmu nesmierne potrebná a myslím si, že tento malý a nenápadný film si určite zaslúži vašu pozornosť.

Film Elles si teraz vďaka EYELET môžete pozrieť priamo pod týmto článkom.