Svoje filmy považujem za svoje deti
Publikované 9/9/2018

S Marekom Kubošom sa zhováral Robo Rampáček

Koncom 90. rokov patril Marek Kuboš (MK) k najvýraznejším mladým filmárom tzv. Generácie 90. Vytvoril niekoľko zásadných dokumentárnych filmov, ktoré dodnes patria k tomu najlepšiemu z non-fiction tvorby temného obdobia (post)mečiarizmu. Potom sa na dlhých 17 rokov odmlčal. Autorské projekty mu nevychádzali a Marek sa venoval prevažne produkcii hudobných videoklipov a komerčnej televíznej tvorbe. Až doteraz. V rámci 26. ročníka Art Film Festu Marek predstavil svoj najnovší film Posledný autoportrét (2018). Film sleduje jeho dlhú filmovú odmlku, boj s témami, protagonistami či okolnosťami, ktoré produkciu dokumentárnych filmov sprevádzajú. Posledný autoportrét bol v Košiciach uvedený v súťažnej sekcii hraných filmov a z festivalu si odniesol zvláštne uznanie hlavnej poroty. V týchto dňoch sa film vďaka Projektu 100 dostáva do širšej kino distribúcie. Rozhovor s Marekom vznikol počas festivalu, ešte pred odovzdaním festivalových cien.

RR: Marek, pýtal si sa ma, prečo nenakrúcam filmy. Myslím, že nemám v sebe to vnútorné pnutie a pocit, že musím robiť filmy.

MK: Tak to si vo fáze Lisabonského príbehu, ak poznáš ten film. On mal kameru na chrbte a vravel, že najlepší záber je ten, ktorý nikto nevidel, ani autor. To je najčistejšia filmárčina. (úsmev)

RR: Tvoj film Posledný autoportrét som si pozrel aj preto, lebo sám sa zaoberám osobnými témami a hľadal som vzájomné styčné body.

MK: A našiel si?

RR: Myslím, že tam boli. Aj keď si myslím, že používaš dvojaký meter na ľudí, ktorých nakrúcaš a keď nakrúcaš sám seba.

MK: Aký dvojaký meter? Lebo jedna z premís filmu bola, že keď sa uzatvárajú ľudia pred kamerou, tak ja som ten posledný, čo sa odkryje.  Ja som skôr odkrýval samého seba.

RR: Keď si nakrúcal seba, tak si mal úplne pod kontrolou, ako bude záber vyzerať, kde bude stáť kamera, kde a čo budeš robiť. Ale keď si nakrúcal druhých, oni situáciu nemali pod kontrolou. Reagovali na tvoju prítomnosť a ty si určil čo a kedy budeš nakrúcať. Alebo tie sekvencie s tvojou mamou…

MK: …tie neboli v scenári.

RR: A podľa mňa sú najlepšie z celého filmu. Homolka to na premiére nazval “človečinou”, ale v tých scénach to funguje.

MK: Viem, prečo to funguje u Mária Homolku. Mário je strašne rodinne založený. Myslím, že každý človek, čo pozerá môj film, sa naň pozerá cez svoju prizmu. Keď Mário považuje rodinu za najväčšiu hodnotu v živote a on o tom krásne rozpráva – ľudia sa uzatvárajú preto, že si nedôverujú v rodinách.

RR: Môžeš urobiť desať filmov, ktoré si o dva mesiace nik nebude pamätať, ale keď vychováš dieťa, to pretrvá.

MK: Svoje filmy považujem za svoje deti, lebo ja som bezdetný a myslím, že moje filmy, tie politické aj nepolitické povedali určitej skupine ľudí čosi, čo budú mať v sebe celý život.

RR: Myslím, že ten film je osobný, ale nie intímny. Intimita mi tam chýbala. A zjavila sa pri tvojej mame. Teraz, keď som videl tvoj film druhýkrát, a videl som, ako pracuješ s fotkami rodiny, fotky tvojej mamy už mali pre mňa úplne iný význam. Bol to zámer?

MK: Jasné. Ja som film začal rodinou. Je tam mama, segra a som tam aj ja. Tí traja ľudia sú tam. Bol tam ešte otec, ale otec už nežije. Vieš, na tých diapozitívoch bola moja rodina – v tom autoportréte, ktorý som spravil na škole. To bolo paťminutové video v jednom zábere a ja som z toho použil určité pasáže do úvodu tohto filmu.

RR: Po projekcii si povedal, že veľa ľudí sa v tom filme vidí. Bolo to niečo, s čím si počas písania scenáru pracoval?

MK: V príprave sa film volal To sa už u nás nedá, čo bol aj pôvodný názov filmu. Ta téma sa dostala aj do výsledného filmu, keď som chodil so svojimi študentskými filmami po západe (New York, Oslo atď.). Keď som dokončil ten film, tí ľudia zo západu chodili za mnou a vraveli “to sa už u nás nedá”. Tú istú vetu mi povedali aj v Nemecku, aj v Amerike. Ja som tomu nerozumel. Po pár rokoch som zistil, že ten problém, čo v sebe nosili – to, že sa to u nich už nedá, sa nedá už ani na Slovensku. Ale až potom, v záverečnej fáze strihu, my Tomáš Kaminský (producent filmu) povedal, nech sa to tak nevolá. A ja som s tým bol uzrozumený, áno ten film sa preklopil zo všeobecnej roviny na film o mne. Takto sa preklopil ten názov na Posledný autoportrét. Ja svoje filmy, keď ich dokončím, považujem za veľmi zlé, chcem ich spáliť a nepáčia sa mi. Zo 100 percent, čo som tam chcel dostať, som tam chcel dostať veľa motívov, aj tú tvoju intimitu, ale nedokážem to. Dostanem tam 35 percent, s ktorými som spokojný.

RR: S čím si vo filme naozaj spokojný?

MK: Ja som sa na základe tohto filmu naozaj zmenil. Napríklad, to s tým dokumentárnym filmom – naozaj som chcel úplne skončiť. Až počas nakrúcania ma tí dokumentaristi, čo o mne a mojích filmoch rozprávali, presvedčili, že by som mal v nejakej forme pri dokumentárnom filme ostať. Druhá vec bola moja samota a konštalácie. Tie papieriky ti ukážu pravdu o sebe, ktorú nevieš alebo si ju nepripúšťaš, ale keď ju pomenuješ, úplne sa to zmení. Nevedel som, že som tak naviazaný na mamu. A to samotné priznanie mojej mame pri bedmintone úplne prevrátilo moje vnútro. My sme ho hrali, aj desať minút som jej nevedel položiť otázku, ale potom som sa zlomil a povedal som jej o tých konštaláciach, že som na ňu naviazaný, ona na to povedala, že “hm, tak sa odpútaj”. A to odpútanie sa je veľký zlom v živote pre nás oboch.

RR: A nechcel si tú tému vo filme viac rozviesť?

MK: Mne to stačilo. Čo by som tam mal viacej povedať?

RR: Myslím ten prerod, to, čo mi teraz hovoríš.

MK: Ten motív bol dopovedaný v tom, že uvedomil som si, že som samotár, s mamou sme si to vyriešili a hľadám z toho cestu. Ďalšie pokračovanie osobnej linky by mohla byť iba svadba, dieťa.

RR: Nie je nenaplnenie tvojich filmárskych ambícií len dôsledok nenaplnenia tvojho osobného života?

MK: Veď práve preto tam sú obidve tie roviny. Nie náhodou som spojil svoju samotu s tým mojim filmárskym životom.

RR: Ale prečo si sám, to tam nie je.

MK: Možno jediná veta, ktorá tam neodznela, je, že keď robím nejaký film, tak naozaj na baby nemyslím. A keď som robil dôchodcov a osem rokov som sa zamotal vlastným filmom, ktorý vznikol, ale nie je dobrý, ja som bol úplne odpojený od báb. S poslednou frajerkou som sa rozišiel, lebo som jej povedal, že sa jej nemôžem venovať, lebo nakrúcam film o dôchodcoch. V tom som absolútne divný, ale nedokážem to.

RR: Čo sa stalo s tvojím filmom o dôchodcoch? Prečo nie je dobrý?

MK: Film o dôchodcoch som robil osem rokov, takže osem rokov som bol v jame, kde nebolo svetlo, nič, len tápanie v tme. Nakoniec sa našiel človek, čo ma z tej jamy dostal, našiel kľúč k zostrihu materiálu. Film sa dokončil a začal žiť svojím životom. Ten film je fajn, nie je to hanba, ale mám stále túžbu v srdci zostrihať, už pod svojím kľúčom, ten film nanovo. Teraz, keď som z jamy von a vidím tú tému i nakrútený materiál viacej vo svetle.

RR: Kto bol ten človek?

MK: Ján Boleslav Kladivo, ktorému nesmierne vďačím, že ma z jamy dostal. Keby nebolo jeho, som asi stále tam a autoportrét by nevznikol.

RR: Dokument si išiel študovať, lebo v ten rok neotvárali hranú réžiu, nechcel si potom prestúpiť?

MK: Nie. Mňa ten dokument úplne pohltil. Predtým, ako som prišiel na školu, ma dokument vôbec nezaujímal. Vypínal som pri ňom televízor. Ale akonáhle ma zobrali na školu, tak ma to úplne pohltilo. Denne som pozeral dokumenty. Úplne ma to dostalo a som strašne šťastný. Ten dokument je nádherná vec. Toľko ľudí nespoznáš. Možno sociológ alebo psychoanalytik, ale pri dokumente máš výhodu, že ty chodíš za ľuďmi. A ja som ešte typ, ktorý málo rozpráva a ľudia sa vtedy ešte viac otvárajú. Ľudia mi povedia veci, ktoré možno ostatným nepovedia. V tom mám takú danosť.

RR: A kedy si zistil, že si morálne nevhodný na dokument?

MK: Už pri Hlase 98 som trpel. Mal som takú naivnú predstavu, že budeme ľuďom volať, ale po prvom dni sme sa im spätne neozývali, že to je hra. Po prvom dni zvukového nakrúcania som nespal. Ani ja, ani ten človek, čo telefonoval ľuďom. Ráno som potom vstal s tým, že takto to nejde, že my ľuďom musíme hovoriť, že je to hra. Tak som si potom pozval svojich kamarátov, ktorí volali zase svojím kamarátom. Keď skončil telefonát, zavolali im naspäť, že to je hra a oni im buď vynadali alebo boli spokojní s tým, čo povedali . Ale už tam som riešil, že sú veci, ktoré sa nemajú robiť.

RR: Potom si spravil takú malú propagandu.

MK: Ja som ten film strihal s malou dušičkou a vravel som si, že keď ma Jožo (Jozef Brezovský – hlavný hrdina filmu) pošle do prdele, tak to bude taká súkromná projekcia ako s Hlasom 98 a  nepôjde to nikde. Ale Jožo to videl a okrem jednej veci mi povedal, som hviezda. Doteraz som mu vďačný. Lebo Fedor Blaščák ten film nazval “Evanjelium podľa Jozefa”.  Jozef povedal niečo, čo volí možno každý politik, chuť po moci, manipulácia. Ja som ten film strihal tak, akoby som cez Jožka chcel odhaliť aj vnútro Mečiara.

RR: V Poslednom autoportréte je scéna, kde spomínaš na sen, vďaka ktorému si išiel študovať film, bol to sen o filme. Pamätáš si na ten film?

MK: Pamätám si sekvenciu, bol to taký nadhľad, jedno podlažie paneláku, ktorý nemal stropy a kamera išla, dvaja ľudia sa rozprávali, vošiel som do ďalšieho bytu, tam sa niekto rozprával alebo tam bolo ticho. Bol to taký formálny prvok a normálne som bol z toho duševne nabudený, keď som sa ráno zobudil. Bolo to čiernobiele, kamera išla ponad bezplafonové byty a odhalili sa tam pekné situácie. Taký film som doteraz nevidel.

RR: Nemáš problém udržiavať vzťah s protagonistami svojich filmov? Nie je to tak, že po skončení nakrúcania končí aj tvoj vzťah s nimi?

MK: U mňa nie. So všetkými respondentmi som kamarát. Je to taká dôverná sféra, že keď sa mi už otvorili, ja som im vďačný a nedokážem byť ich nekamarát.

RR: Vychádzaš z kolektívu ľudí, generácie filmárov, ktorá je veľmi plodná. Nebolo to pre teba deprimujúce?    

MK: V niečom áno, ale riešil som sám seba. Som rád, keď vznikne každý film. O to viac, ak ho spraví človek, ktorého poznám. Ja som dlho autorsky mlčal hlavne preto, lebo som nevypľul nič,  s čím by som bol spokojný. Aj tie Kraľovany (Žel. st. 2. tr. Kraľovany – školský film, 1998) boli predznamenaním, aj dôchodcovia. Kraľovany vznikali dva roky, ja som rok a pol tápal. Nakrútil som iba naturálne scény, nič emočné. Potom som to prekopal, ale kvôli Kraľovanom som opakoval ročník. Keď nedokážem dokončiť film, uzavriem sa a v hlave mám divné stavy.

RR: Pracuješ na filme, ale už nie dokumentárnom. Nebojíš sa, že v hranom filme prídeš o možnosť reagovať na situácie tak pružne ako v dokumente?

MK: Uvidím. Chcem si to vyskúšať aj v hranej réžii, aby to žilo. Keď budem cítiť, že to nežije, tak sa na to vykašlem.

Marek Kuboš (úplne napravo) v kruhu priateľov, slovenských filmárov / foto: Ctibor Bachratý