Stratené ilúzie: preč s ilúziami o umeleckej práci

Illusions perdues
r. Xavier Giannoli, FR, BE, 2021, 144min., Crème de la Crème (Film Europe)

Film Stratené ilúzie (2021) režiséra Xaviera Giannoliho je adaptáciou rovnomenného románu Honoré de Balzaca. Príbeh o morálnom úpadku mladého básnika prináša metakomentár o umeleckej a kritickej praxi Balzacovho Paríža. Nie je však jasné, čo môže priniesť v dnešnom kontexte..

Mladý ambiciózny Lucien (Benjamin Voisin) žije na vidieku a živí sa ako kníhtlačiar. Podporovateľkou Lucienových básní je vydatá barónka de Bargeton (Cécile de France), do ktorej sa Lucien zamiluje. Keďže na puritánskom francúzskom vidieku sa aféra pomerne rýchlo odhalí a spôsobí škandál, barónka s Lucienom odchádzajú do Paríža v nádeji, že budú môcť pokračovať v milostnom vzťahu. Po príchode do Paríža sa vzťah rozpadne pre Lucienov neurodzený pôvod a on sa sa začne živiť ako divadelný a literárny kritik.

Rozprávanie objemného deja urýchľujú početné komentáre rozprávača, tie však spôsobujú, že film je pomerne urozprávaný a na filmovú reč veľa priestoru neostáva. Pre túto formu narácie dochádza k častému prebytočnému zdvojeniu výpovedí. Príkladom je scéna, ktorá symbolizuje Lucienov odklon od literárnych ambícií smerom k dekadencii parížskej spoločnosti: Lucien má sex so svojou snúbenicou, herečkou Coralie (Salomé Dewaels), pričom kamera sleduje pohyb kníh, ktoré zhodili z postele na zem. Rozprávač tento obraz následne (kontraproduktívne) vysvetľuje: „Umelecké ambície a sláva boli zabudnuté.“

V dôsledku zvolenej formy narácie film ponecháva malý priestor na divácku interpretáciu – všetky scény sú presne vypointované, všetky postoje presne nadiktované, chýbajú miesta nedourčenosti, ktoré by stimulovali záujem alebo polemiku. Štruktúra filmu je preto v konečnom dôsledku vzhľadom na látku, ktorú tematizuje, paradoxná: pomerne rozsiahla časť filmu sa venuje problému hľadania pravdy, resp. ľahostajnosti voči kategórii pravdy v mediálnom priestore.

Je tiež zvláštne, že snímka tematizuje pravdu v oblasti divadelnej a literárnej kritiky, ktorej prvoradým predmetom záujmu je fikcia. Mikrosvet divadelnej a literárnej kritiky sa tu otvára ako sled vypočítavých kapitalistických aktivít: kritike od Luciena udáva tón výlučne perspektíva najväčšieho možného zisku. Balzacom stvárnený Paríž prvej polovice 19. storočia nepochybne poskytol autorom látku na pokus o komentár súčasného postfaktuálneho stavu médií. Je preto tiež zarážajúce, ako plocho a nekriticky sa ku kategórii pravdy stavia samotný film.

Snímka je vystavaná na základe vyhranených a uprataných binárnych opozícií. Literatúra v kontexte filmu predstavuje čistú idealistickú aktivitu, ktorá má univerzálnu a nadčasovú platnosť – kritika je, naopak, znázornená ako nenávistná, predajná a rýchlo pominuteľná forma písania. Tak, ako o nej rozpráva film Stratené ilúzie, je kritika len vyššou formou reklamy. Tento polaritný vzťah nie je naprieč filmom ani raz spochybnený. V konečnom dôsledku sa film javí ako obžaloba literárnej a divadelnej kritiky ako cynickej formy, ktorá je a priori bez akéhokoľvek vzťahu k subjektom, ktoré kritizuje.

Vyhranená binárnosť sa však prejavuje aj v ďalších aspektoch filmu: vidiek a mesto, pričom v meste sa spoločnosť delí na dekadentných liberálov a uhladených rojalistov. Lucien je rozpoltený medzi nenaplnenou láskou k barónke de Bargeton a naplnenou láskou ku Coralie, pričom obe v istom zmysle predstavujú predĺženie binárnej opozície – jedna predstavuje počiatočnú lásku k literatúre, druhá ľahkovážny svet kritiky.

Párový protiklad voči Lucienovi, ktorý podľahol vidine ziskov plynúcich z práce kritika, predstavuje Nathan (Xavier Dolan), spisovateľ úspešný vďaka svojim literárnym kvalitám – vďaka tomu, že si aj v skorumpovanej spoločnosti zachoval čistý vzťah k literatúre. Nathan spolu s konkurenčným rojalistickým médiom presvedčia Luciena, aby začal písať pre nich. Po tom, čo sa o zrade dozvie Lucienov bývalý zamestnávateľ, obe strany konšpirujú, aby zničili Lucienovu reputáciu a z nej plynúci kapitál. Lucien sa následne prepadá do chudoby. Scéna pohrebu Lucienovej snúbenice, ktorú ukladajú do spoločného hrobu, pretože Lucien už nemá peniaze na samostatný hrob, pôsobí ako hrozivý spôsob očisty od vplyvov, ktoré film reprezentuje ako nežiaduce. Nathan na pohreb príde tiež – Lucienovi tvrdí, že mu vlastne preukázal láskavosť, pretože mu zničením reputácie (a živobytia) umožnil návrat k literatúre. Literatúra je vo filme reprezentovaná ako činnosť eticky a esteticky nadradená akejkoľvek inej aktivite.

Film súčasne implikuje, že vzťah k idei literatúry je pre autora dôležitejší než vzťah k živým bytostiam. Lucien sa po pohrebe vracia na vidiek a nahý pláva v jagavom jazere, v alúzii na rituál krstu.

Azda najdráždivejším aspektom filmu Stratené ilúzie je, že ostáva verný svojej predlohe aj v ideových rovinách. Predstavy o tvorbe, ktoré v sebe film koncentruje, sa takmer vôbec nelíšia od predstáv romantizmu a v súčasnosti sú neaktuálne. Romantizovanie a deifikácia literatúry (alebo umenia celkovo) ako poslania, ktoré je dôležitejšie než zabezpečenie základnej dôstojnej životnej úrovne umelcov*kýň, v praxi často vedie k neplatenej práci v kultúrnej sfére. Táto predstava podporuje odlúčenie umenia od iných sociálnych sfér. Poskytuje ideový základ pre deifikáciu samotných autorov*iek, ktorá sa prakticky preklápa do stále aktuálnej otázky: do akej miery sme schopní alebo ochotní oddeliť dielo od autora*ky? Film Stratené ilúzie ponúka naivnú a romantizovanú tézu o povahe umeleckej tvorby, ktorá v súčasnosti paradoxne skôr prekáža než praje slobodnej tvorbe a recepcii.

Film Stratené ilúzie je súčasťou prehliadky francúzskeho filmu Crème de la Crème. Viac informácii o filmoch a programe nájdete na https://cdlc.sk/