Stal som sa svedkom dobrej smrti
Májovský P. 4/11/2019

ROZHOVOR S TOMÁŠOM KRUPOM

Režisér Tomáš Krupa je autorom dokumentárneho filmu Dobrá smrť (dnes ho v skrátenej verzii odvysiela RTVS), ktorý sleduje príbeh nevyliečiteľne chorej Angličanky Janette Butlin. Tá sa rozhodla podstúpiť cestu do Švajčiarka, kde je zlegalizovaná eutanázia (z gr. eu thanatos – dobrá smrť). Otázky, ktoré som ešte mierne pretváral pred Tomášovým príchodom na naše stretnutie, som nakoniec „zmietol zo stola“. Rozhodli sme sa o tejto téme (ja pri šálke čaju, on pri šálke kávy) spolu viesť otvorený a priateľský rozhovor bez zbytočných formalít a dogmatických cieľov, ktoré by nás mohli zväzovať. Koniec koncov, po zhliadnutí Tomášovej snímky som mal pocit, že v takomto prístupe nájdeme určitú zhodu.

PM: Neviem, z ktorej strany začať, takže začnem asi niekde od stredu: Dobrá smrť sa vzhľadom na naše pomery zaoberá kontroverznou témou. Bolo tvojou ideou (a najmä ideou hlavnej protagonistky) otvoriť akúsi celospoločenskú diskusiu?

TK: Keď som stretol Angličanku Janette Butlin, jednou z prvých vecí, ktorú som s ňou chcel prebrať, bola jej motivácia, rozhodnutie vpustiť na sklonku života do svojej bezprostrednej blízkosti, resp. do svojej najintímnejšej sféry kameru. Ona odpovedala, že mala na to jeden dôležitý dôvod: uvedomuje si silu filmu ako média, ktoré môže jej osud preniesť do rôznych kútov sveta. Spoločenská diskusia je už ďalší level. Jej primárna motivácia bola teda tá, aby sa o tom ľudia začali rozprávať na úrovni rodiny, možno niekde pri pive a až potom na inštitucionálnej úrovni.

PM: Ako ste sa vlastne zoznámili? Ako to celé prebiehalo? Ty si si Janette našiel alebo ona si našla teba?

TK: Dalo by sa povedať, že ona si našla nás. Čo je však dojímavejšie, už jej zostávalo málo času, ale popritom myslela aj na iných. Najmä iných ľudí s podobnými nevyliečiteľnými chorobami. A ak bude čo i len jeden človek, ktorému ten film pomôže pri hľadaní odpovedí, tak to pre ňu celé malo zmysel. Musím povedať, že v tomto zmysle bola veľká osobnosť napriek tomu, že jej osobná skúsenosť je ťažko prenosná.

PM: Pre mnohých ľudí je smrť veľmi citlivá téma a v našej racionalistickej spoločnosti (aj keď je to nakoniec len ideál, ktorý abstrahuje od skutočnosti) je ešte stále tabu. Alebo trochu inak – smrť sa len stala akýmsi tabu. 

TK: Kritici tejto témy a konkrétne tohto filmu tvrdia, že sa rozhodla príliš skoro. Áno, možno to spravila skoro, mala 72 rokov a bola ešte fyzicky schopná a netrpela neznesiteľnými bolesťami, ale posolstvom je, že v jej krajine nie je uznaná asistovaná eutanázia. Po progresívnom záchvate by sa pre ňu táto možnosť stala ešte ťažšou. Bála sa totiž, že bude čakať príliš dlho. Musela vykonať veľa fyzickej námahy pred tým, než celú túto procedúru začala. Druhá kritika od niektorých ľudí, ako si už načal, je (aj keď je to paradox, pozn. autora), že jej rozhodnutie bolo racionálne. Avšak, v jej rodine je smrť neustále prítomná. Boli ochotní sa o tom viackrát rozprávať. Jej rozhodnutie nebolo učinené na poslednú chvíľu a nebolo ani čisto racionálne – odosobnené.

PM: Čiže, keď sa prvýkrát dozvedela o svojej diagnóze, mala v sebe ešte nádej, chuť žiť?

TK: Rozprávala nám, že mala nádej. Patrila totiž k prvej generácii ľudí, ktorí vedeli pomenovať, čo im je, takže podstúpila všetky dostupné formy liečby. Nejaký lekár jej dokonca predtým skúšal amputovať prsty na nohách, pretože v nich cítila najväčšiu bolesť. Čiže, ak to zhrnieme, rozhodnutie neučinila za rok, ale až po desiatich, možno pätnástich rokoch. Keď sme ju spoznali, mala to už v sebe dávno vyriešené. Nebol priestor ju o ničom presvedčiť, jej rozhodnutie bolo pevné.

PM: Takže rozmýšľala o smrti a mala ju stále pred sebou. Čo samovražda? Pohrávala sa aj s takou možnosťou?

TK: Vieme o tom, že sa niekoľkokrát pokúsila počas života o samovraždu. Lieky. Výfukové plyny z auta. Neúspešne. Takže teraz hľadala možnosť, ktorá by bola stopercentná a humánnejšia. A tou bola cesta do Švajčiarska.

PM: Prečo si myslíš, že naša spoločnosť to necháva zájsť až sem? Prečo podľa teba na jednej strane akceptujeme záchranu života a nekonáme proti Bohu, no na druhej strane, ak je niekto pevne rozhodnutý si vybrať možnosť medicínskej eutanázie, konáme tak proti Bohu? Ak si dobre pamätám, tak tento rozpor si nakoniec zviditeľnil aj vo svojom dokumente. 

TK: Ten rozpor sa dá zanalyzovať na jednej základnej vete: Život mi bol daný a nemám právo naň siahnuť. A toto pravidlo si ohýbame, ako sa nám hodí. Umelo zasahujeme do prirodzeného poriadku vecí, keďže to je v súlade so životom. Máme však problém vziať na seba zodpovednosť, postaviť sa aj proti tomuto poriadku a vziať život. Toto má dlhú tradíciu. Musí ubehnúť ešte dlhá doba, než zmeníme svoje myslenie. Janette a jej príbeh je kvapkou vody v mori a táto kvapka nás testuje. Núti a inšpiruje sa na to pozrieť novým spôsobom. Vnímam často aj to, že tolerancia neprebieha rôznymi kanálmi. Nepresviedčam žiadneho veriaceho, že eutanázia je jediný možný spôsob. Keď mu eutanázia nedáva odpoveď, nikto mu ju nevnucuje a môže prijať model utrpenia. Problém je, keď veriaci pretláčajú svoje názory na úkor našej slobodnej voľby. Aj náboženstvo je naša voľba. Preto neverím v Boha, ktorý mi dal život a chce ho napriek môjmu utrpeniu vlastniť.

PM: Aký je teda tvoj vzťah k viere (akejkoľvek)? 

TK: Verím, ale nie som veriaci v kresťanskom zmysle, takže sa tým necítim byť zviazaný. Ak by som to mal zjednodušiť, pravidlo, ktoré hovorí, že život nám bol daný a nemáme naň siahať, je pravidlom, ktoré spísali ľudia, nie Boh. To ostatné je len naša interpretácia akýchsi „božích zákonov“. Protirečenie však nie nevyhnutnosť. Lekárka v dokumente, ktorá vykonáva asistenciu pri eutanázii, prezentuje koexistenciu viacerých princípov. A tie princípy sú koherentné. Ak by som to mal ešte doplniť,celé to je vlastne o zodpovednosti. Máme prevzatý systém výchovy od našich rodičov, ktorý už ďalej nerozvíjame. Áno, keď sme deti, tak naši rodičia majú za nás zodpovednosť. Ale ono to pokračuje aj ďalej. Keď máme 15 rokov, dostaneme svoj občiansky preukaz, a tak si myslíme, že zodpovednosť za náš život má štát. Potom vyštudujeme a máme pocit, že nám má niekto dať automaticky prácu. Sme pasívni, nič viac. A nakoniec je vždy jednoduché prísť s tým, že zodpovednosť za naše životy má niekto vyššie, napr. Boh, a to je problém našej kultúry a nielen jej. Keď to zhrniem, tak otázka eutanázie je pre mňa zároveň aj otázkou prevzatia zodpovednosti. Našej, nie pochádzajúcej od vyššej entity. Tá je len naším vlastným alibizmom.

PM: Jedným z najstarších… Ak sa však vrátime k samotnej smrti, nie len v kontexte eutanázie, tak to nie je len dôsledok jedného špecifického náboženstva a jeho súhrnu predstáv, ale aj modernej kultúry, pokojne aj ateizmu, ktorý implicitne pracuje s dualizmom – smrť ako protiklad života. Potom je ľahké ju vytesniť kdesi na okraj.

TK: Neviem, čím to je. Možno tým, že sme takmer odjakživa rozlišovali medzi zlom a dobrom. Ale určite vnímať smrť ako protiklad života, je omyl.

PM: Ateistický omyl.

TK: Ja tvrdím, že náboženstvo má svoj veľký význam v spoločnosti. Smrť teda začala byť simultánne vytláčaná s ústupom viery. Stratil sa komunikačný kanál. Ale nie úplne. Ľudstvo si akoby vymedzilo tri méty: vyriešiť hladomor, vojny a epidémie. Keď sme toto do veľkej miery vyriešili, tak prichádzajú nové problémy. Čo budú nové problémy? Jedným z nich je poraziť smrť. Opäť sa o nej začneme rozprávať. Možno z úplne inej perspektívy. Smrť začne byť pre ľudí len technický problém, tým pádom do nášho života radikálne vstúpia najnovšie technológie, ako je napr. nanotechnológia atď. Ďalším problémom bude otázka šťastia. A nakoniec treťou inštanciou, ktorá bude formulovať naše postoje, bude spojená s výzvou stať sa Bohmi na Zemi. A s tým je spojených množstvo ďalších otázok. Množstvo…

PM: Videl si film Mr. Nobody od Jaca van Dormaela? Posledný smrteľník bude atrakcia.

TK: Videl. Asi to tak bude. Veď dnes uvažujeme aj o nahratí vedomia do iného hardvéru. Som presvedčený, že v budúcnosti prekonáme smrť, a tým pádom aj otázku eutanázie, ale to sme si už trochu uleteli.

PM: Tak to trochu uzemním. Budeš ešte sledovať osud Janettinho syna Simona, keďže tiež trpí tou istou diagnózou a je tiež rozhodnutý podstúpiť eutanáziu? 

TK: Nie, nemám v pláne ďalej sledovať Simonov osud. Ak mám byť úprimný, téma eutanázie ku mne prišla náhodou. O smrti môžeme len hovoriť, mňa vždy zaujímala otázka dobrého života a s tým je nevyhnutne spojená téma slobody, a tým pádom aj osudu, či záleží na našich rozhodnutiach, voľbách… Vlastníme svoj život, alebo vlastní on nás?

PM: Alebo ho vlastní štát. 

TK: Alebo. Eutanázia tieto veci zahŕňa a skúma ich z inej perspektívy.

PM: Sám poznám tvorivý proces a viem, že na konci svojho diela, ale aj počas jeho tvorby dochádza k akejsi inverzii vzťahu. Dielo pretvára mňa. Dochádza k posunu. Menia sa určité postoje, preto mi to nedá a musím sa aj teba opýtať: Čo tvoj vlastný postoj k eutanázii? Bol nejasný a kryštalizoval až počas tvorby filmu?

TK: Samozrejme, že skúsenosť je skúsenosť, ale od začiatku som do tejto témy vstupoval s tým názorom, že vlastním svoj život a môžem o ňom rozhodovať. Môj názor sa teda nezmenil, ale skôr utvrdil – keďže som sa stal svedkom dobrej smrti. Ale, samozrejme, mala táto skúsenosť na mňa dopad, a to tým, že som stratil akékoľvek obavy.

PM: Súhlasil by si teda s výrokom Janette: „Zomriem, kedy ja chcem, a spôsobom, ktorý si sama zvolím. Nebude to nič hrozné. Ani bolestivé. Ani stresujúce. Tak vyzerá dobrá smrť.“

TK: Áno, ale to nie je jediná forma dobrej smrti. Toto je forma smrti pre nevyliečiteľne chorých, ktorí prežívajú fyzickú, ale aj psychickú bolesť. Tú druhú nevieme tak ľahko odstrániť. Keď si niekto myslí, že ak vyrieši prvý problém (fyzický, pozn. autora), a tým automaticky aj druhý (psychický), nie je to celkom pravda. V konečnom dôsledku je to skôr arogantné, nie empatické. Zároveň si myslíme, že dobrá smrť je, keď umierame obklopení svojimi blízkymi, vo svojej posteli, alebo ešte lepšie, v spánku. Toto eutanázia vlastne činí, toto je pre Janette dobrá smrť. Pre mňa je dobrá smrť prirodzená, čiže nechcem riešiť otázku eutanázie, ale musí ostať ako možná voľba, keby sa niečo pokazilo.

PM: Film v sebe zahŕňa dve roviny. Jedna je meditatívna a pokojná, najmä keď sama Janette hovorí o eutanázii, no druhá, keď ju podstupuje pod dohľadom kamier (nie len tvojej), na mňa pôsobí dosť stresujúco. Je to teda kvalitatívny skok od pokojnej atmosféry po stresujúcu.

TK: Ako vravíš, prítomnosť kamier nie je príjemná, ale lekári, ktorí asistujú pri eutanázii musia mať videodokumentáciu, pretože pokiaľ nepríde ďalšia autorita a nevyhlási, že smrť nastala v súlade s právnymi zákonmi, tak je to stále vražda. Až súdny patológ a polícia musí potvrdiť platnosť eutanázie, takže celý prípad musia dopodrobna zanalyzovať, či spĺňa všetky zákonné kritériá. Lekári sú tak stále jednou nohou v base napriek tomu, že je to legálne. Každý lekár má svoje práva a nikto ho nemôže donútiť vykonávať eutanáziu. V Kanade majú platný zákon, ktorý legalizuje eutanáziu, no napriek tomu tam majú problém ju vykonávať, pretože nie sú lekári. Keby sme mi prijali takýto zákon, tak je to len začiatok. Nájsť lekárov môže byť technický problém.

PM: Ideálne by asi bolo, keby sme už dosiahli takú úroveň vedomia, že do našej najintímnejšej sféry by nemuseli vstupovať odosobnené inštitúcie. Ale to je asi v nedohľadne. Inak mnohí ľudia, ktorí sa k tejto téme naoko stavajú „skepticky“, hovoria, že bude dochádzať k zneužívaniu eutanázie. Čo si o tom myslíš?

TK: Bol som na celosvetovej konferencii o eutanázii a pýtal som sa lekárov, či sú nejaké prípady, keď by bola lekárom odobratá licencia alebo skončili v base. Nevie sa o žiadnom takomto prípade, že by eutanázia bola zneužívaná. Skôr naopak. Prísne nastavené kritériá, ako sme už spomenuli, jej môžu zabraňovať. Ten, kto sa o tom vyjadruje z tejto pozície, tak o tom vie málo.                                                                                                            


Film Dobrá smrť je sprístupnený online exkluzívne len pre Slovensko.