SPRAVODLIVOSŤ?
Tomáš Straka 21/6/2021

V karpatskom regióne bola identita vždy niečím zvláštne nejednoznačným, a to hlavne vďaka multikulturalizmu, ktorý bol základom Rakúsko-Uhorska. Vymedzenie hraníc Československa malo priniesť čiastočné oslobodenie z tohto „žalára“ národov, no ako sa nám vo viacerých prípadoch, ukazuje spôsobilo len ďalší chaos. Zvlášť v republike, ktorá bola podľa ústavy štátom Čechov, Slovákov a Rusínov, no nemecká „menšina“ početne prevyšovala dva z troch štátotvorných národov.

Pár československých miest sa uspokojilo s tým, že na otázku kto sme? odpovedalo jednoducho Európania. V hladových dolinách na biednom vidieku to však bolo ťažšie. Zvlášť, ak na ne republika buď zabudla, alebo sa im za svoju ani nie 20-ročnú existenciu z objektívnych príčin venovať „nestihla“. Mestské obyvateľstvo sa dalo opantať fašistickou modernistickou víziou nového sveta, to vidiecke veľmi často len za kus salámy alebo s víziou lepšieho života pre svoju rodinu a statok. Je ľahké súdiť ľudí z pozície nášho pohľadu na priebeh druhej svetovej vojny. Je ľahké súdiť ľudí pri našej informovanosti.

Ťažším sa to stane, keď si uvedomíme, že títo ľudia mali v dedine často len jeden telefón a možno dve rádiá, na ktorých chytali zväčša nacistické propagandistické stanice. Je ťažké súdiť ľudí s pár triedami meštianskej školy za to, že uverili nacistickej propagande a identite, ktorá sa spájala s jazykom, ktorým sa bežne hovorilo v obchode, na ulici či v kostole, zvlášť ak nacizmu podľahli i obrovské mysle dvadsiateho storočia akými boli Martin Heidegger či Ezra Pound. Súdiť… Toto sloveso je ústrednou témou filmu Krajina ve stínu, v ktorom Bohdan Sláma jasne a bez prikrášľovania vykresľuje nielen tragédiu vojny, ale, čo je dôležitejšie, tragédiu povojnovú.

Dobrí, zlí a škaredí?

Krajina je v podstate demýtizačným filmom. Ukazuje nám temný, ale pravdivý obraz české vesnice. Žiadny Ladov romantizmus sa tu nekoná, rovnako sa tu nekoná ani žiadne smutno-krásne finále z filmu Musíme si pomáhať (r. Jan Hřebejk, 2000).

Sláma v podstate prevracia na hlavu všetko, čo Lada považoval za krásne. Nehovorí príbeh o idylickom vidieku, kde sa deti naháňajú v červených čiapkach, bucľatý mäsiar porciuje s úsmevom ešte bucľatejšieho brava a usmieva sa i pes, ktorý spí „ve stínu“. Sláma sa rozhodol svoje postavy i príbeh zobraziť realisticky, takmer dokumentárne. Herci často pôsobia ako neherci a dej filmu sa nám ukazuje v útržkoch, symboloch, prvoplánovom zobrazení rôznych časových období. Podobne funguje i film Havel (r. Slávek Horák, 2020). V Krajine je však symbolika a zbytočné neobjasňovanie funkčnejšie, keďže nejde o postavy undergroundu, ale o symboliku režimov či politických skupín.

V tomto zmysle tu veľmi dobre funguje i kasting. Česko-slovenský film začína mať tradíciu, v ktorej obsadzuje rovnakých hercov do rovnakých či podobných rolí (Martin Huba – Masaryk, Adrian Jastraban – Dubček). To sa v Krajine ukazuje hneď dvakrát. U Stanislava Majera, ktorý hrá v podstate rovnako rezignovanú a drsne sa tváriacu postavu ako v seriáli 1890 (r. Peter Begányi, 2017), či u Csongora Kassaia ktorý sa z žida, ktorý prežil koncentrák, mení sa na „bieleho žida“, ktorý prežil koncentrák. Pri Kassaiovej postave však nastane zásadná zmena, a to v druhej polovici a na konci filmu.

Nečaká nás totiž naivné vítanie mieru ani skromný strach. Čaká nás zatrpknutosť a túžba po pomste. Csongorovi Kassaiovi v stvárnení roly veľmi pomohla i jeho biedna čeština. Neurčitý, ambiciózny, zmätený vo svojom boji za spravodlivosť sa ako Josef Pachl stáva neúmyselným katom, ktorý sa vráti z pekla a stane sa najdôležitejším človekom v meste. Postava Pachla pritom vychádza z reality. Ľudia, ktorí prežili koncentrák, sa pre Spojencov stali „preklepnutými osobami“, teda jedincami, ktorí určite nesympatizovali s fašizmom. Títo potom v Československu (mnohí na veľmi krátky čas) zastávali bez ohľadu na ich fyzický a psychický stav tie najvyššie kontrolné funkcie. Pachla vedie pomsta a byrokratická možnosť pomstiť sa, na kom, to už je jedno.

Rozdeľuje chalupy, ničí životy, určuje, kto je a kto nie je zradca. To všetko pod prísnym dozorom partizánskej skupiny, ktorá chce koniec koncov len vystrieľať nejakých náckov a posunúť sa ďalej. Otázka je, či v tomto prípade skutočne cítime spravodlivosť alebo len znechutenie podobne ako pri scéne so „živým masovým hrobom“ z Balady o Narajame (r. Shōhei Imamuru, 1983).

Výnimočné na filme je vyrovnávanie sa s komunizmom a fašizmom, ktoré možno po prvýkrát nie je (paradoxne) čiernobiele. Vo filme nenachádzame boj dobra proti zlu. Hrdinov ani zlosynov, hriešnikov ani svätcov. To, čo tu vidíme, je kafkovský boj jednotlivca a byrokracie. „Bojoval v legiích, tak jsme hold Češi, ale ono to máš stejnĕ jedno.“ je nádherná veta Zuzany Kronerovej, ktorá situáciu rámcuje z jednej strany, „Vždyť už jsme ve třetím státě a pořád třeme stejnou bídu.“ zas veta, ktorá situáciu rámcuje zo strany druhej. Byť Čechoslovákom už nie je také hrdinské ako v Masarykovi (r. Július Ševčík, 2016).

Byť fašistom zas nie je také démonické ako v Schindlerovom zozname (r. Stephen Spielberg, 1993). Ide o strohé prežitie, o to, kto mi dá salámu, kto vymaľuje dedinu, kto zavedie rádio. Jediný náznak „trestu“ za Pachlovu zbabelosť a neschopnosť nezabiť príde zo strany komunistickej inšpekcie.

Byť komunistom, teda zo začiatku, znamená byť členom odboja, na konci zas stať sa súčasťou absurdnej mašinérie. Demýtizačným faktorom je tu i používanie československej vlajky a insígnií československej armády. Tie najväčšie zverstvá sa vo vesničke Schwarzwald napáchajú pod práporom československým, nie pod červenou hviezdou či hákovým krížom.

Krajna ve stínu reinkarnovala kolektívneho hrdinu. I keď titulky i záver filmu sú koncipované tak, že sledujeme hlavne osud statočnej Marie (Magdaléna Borová), jazyk filmu tomu nenapovedá. Sledujeme totiž osudy vesnice ako celku. Sláma sa však rozhodol (KONEČNE!!!) dej uchopiť nekarmicky. Niekoho za dobro popravia, niekoho odmenia, niekoho zas odmenia za zlo, sexuálny násilník sa stáva policajtom, člen odboja katom nevinných, pobehlica trúchliacou vdovou a na tom všetkom sa smeje blázon ako vystrihnutý z Jakubiskovho nesmrteľného filmu, ktorý sa prispôsobí každej dobe a veselo všetkým oznamuje: „Na svete už nie sú žiadne jasné správy!“

Ostro sledované Korzo

Krajina sa v nás snaží evokovať pocit svojich predchodcov, a to hlavne Obchodu na korze (r. Ján Kadár, Elmar Klos, 1965) a Ostro sledovaných vlakov (r. Jiří Menzel, 1966). Režisér sa dokonca rozhodol natočiť snímku na čiernobiely filmový pás miesto digitálnej kamery. Na Vlaky Krajina dokonca odkazuje v scénach, v ktorých sa na steny miestneho úradu maľuje a následne premaľováva falošná tapeta s hákovými krížmi. V pozadí počujeme najprv nemeckú a potom českú verziu love songu populárneho počas druhej svetovej vojny s názvom Hm, hm, ach ty jsi úžasná. Tento česko-nemecký fenomén kreatívneho tandemu Korbař-Moravec je leitmotívom Vlakov a jeho použitie v kontexte je krásnym easter eggom pre každého, kto má rád nielen históriu kinematografie, ale aj hudby. Pieseň však nezaznieva v kontexte sexuálnom, ale politickom, čím mení spôsob, akým česká kinematografia zvykne rozprávať svoje príbehy. Teda z intimity sa presúvame do politiky.

Prostredie filmu sa však viac ponáša na svoj druhý inšpiračný zdroj, teda Obchod na Korze – vykreslenie biedy pohraničnej dediny, absencia ideálov, naivná vypočítavosť obyvateľov. Ale na rozdiel od Tóna Brtka (Jozef Kroner) postavy Krajiny vo svojom vnútri neskrývajú vidiecke dobro a čisté srdce. Kalkulujú chladnejšie a krutejšie, znásilňujú, bojujú o prežitie. Zmena v jazyku je zmenou v ideáloch, zmenou pohľadu, zmenou paradigmy.

„Hlavnou“ hrdinkou filmu je žena a dej (aspoň v druhej časti) je konečne upriamený na utrpenie miliónov žien, ktoré počas druhej svetovej vojny a po nej zostali doma samé. Žien, ktoré často museli zvládať i mužské práce a zastupovať v rodine i na statku obe roly. Film sa nekončí happy endom, a to v žiadnom zmysle. Žiadny snový tanček hlavných postáv ani vybuchnutie nacistického vlaku. Žiadna nádej, ani v nebi, ani v mieri, ani v partnerstve, len tiché obyčajné vyvezenie celej rodiny z etnických príčin. Pocit bezmocnosti. Pocit nenávisti. Korene komunistického zla. Ostro sledované Korzo, hlavná ulica Schwarzwaldu sa mení stále k horšiemu a skepticizmus postáv nám napovedá, že tu v pohraničí dobre ani nebolo.

Kríž a šijací stroj

Najtrvácnejšími symbolmi, ktoré v Krajine môžeme vidieť, sú šijací stroj značky Singer a krucifix. V príbehu vydržia oveľa dlhšie než hákový kríž, červená hviezda, československá vlajka či biely pás RG na rukávoch „dočasnej polície“. Kríž a šijací stroj sa refrénujú v mnohých významoch z obyčajnosti do posvätnosti a späť. Práve príbeh singerky, ktorá sa zo svadobného daru mení na nástroj nacistickej propagandy až nakoniec skončí ako vtákmi obsratý kus tupého majetku v humne, je lakmusovým papierikom deja a manifestáciou duše rodiny Majerovcov.

Kríž je na strane druhej symbolom odchodu starého sveta. Je obyčajným výrazom zbožnosti vesnickej rodiny. Zbytočnosťou v prachu, ktorú sa neoplatí ukradnúť nacistom ani Rusom, a nakoniec jediným označením hrobu neprávom popravených. Kríž je symbolom pretvorenia „tradičného“ starého sveta na modernu a postmodernu. Kristus miesto pokojného domu chráni byrokraticky nariadenú smrť.

Sláma dostal vo svojom filme neľahkú úlohu, a to napchať do 135 minút pocit a atmosféru troch desaťročí. Film funguje takmer dokumentárne. Sláma sa nebojí explicitných obrazov znásilnenia, vraždy ani násilia. Nebojí sa hovoriť zle o vlastnom národe a soliť rany, ktoré ešte stále nie sú zahojené. Film má mnoho problémov: prkenné herecké výkony, nie veľmi inovatívnu kameru, skratkovitosť, ktorá je v niektorých prípadoch násilná a nedovolí divákovi rozvíjať v sebe emočnú odozvu. Oveľa lepšie by fungoval ako 2000-stranový román, ale to by sa určite nedostal k takému veľkému publiku. Problematika Benešových dekrétov, povojnového bezprávia, nástupu komunizmu či pohraničných dvojjazyčných oblastí je v Česko-Slovensku tabu. Čechom sa nehodí do vízie demokratického raja, nám je zas jedno, či sme tých Maďarov, cigáňov a bohviekoho ešte vystrieľali alebo nie. Je preto významné, že sa Sláma pustil do tohto diela a že vzniklo!

Že niekto mal odvahu pochcať Ladove obrazy a ukázať nám, že kafkovská byrokracie, kde je štempeľ viac ako život, nie je literárny výmysel, ale súčasť našej identity. Sláma nám pľuje do očí a nakladá údel, ktorý by sme sa už konečne nemali báť uniesť.