Spojenci robia rodinu
Roberta Tóthová 2/10/2018

Film Zlodeji kritikmi aj porotcami velebeného japonského režiséra Hirokazu Kore’eda získal tento rok Zlatú palmu na festivale v Cannes a minulý týždeň otvoril prehliadku Be2Can. Premieta sa teda aj v slovenských kinách a nemal by ujsť žiadnemu cinefilovi, ktorý chce mať prehľad o tom, čo na mienkotvornom festivale rezonovalo najväčšmi. Kore’eda má navyše v našich geografických šírkach divákov naklonených už predošlými filmami, okrem iného aj vďaka snímke Naša malá sestra (2015). V aktuálnom titule nadväzuje na tému načrtnutú vo filme Aký otec, taký syn (2013). Opäť reflektuje sociálnu disharmóniu a každodennosť moderného Japonska, kde stále pretrváva silná tradícia viacgeneračných rodín a pokrvnej spriaznenosti.

Kto povedal, že toto nemôže byť rodina?

Premisu filmu odporozoval Kore’eda zo života, inšpiroval ho novinový článok o manželoch, ktorí zamlčali smrť babičky, aby im v domácom rozpočte nechýbala jej penzia. Finančné problémy rieši aj otec rodiny Shibatovcov Osamu (Lily Franky) a to poriadne svojhlavo. V malom domčeku na predmestí Tokya sa tiesni so svojou družkou, matkou, synom, mladým dievčaťom Aki a ich rodinná komunita sa hneď v úvode filmu rozrastá o ďalšieho člena. Nájdu totiž opustené dievčatko, nelegálne si ju osvoja a pomaly ju, rovnako ako chlapca, zapoja do chodu domácnosti. Deti sa tak poflakujú po okolí a systematicky rabujú miestne kiosky. Osama je podvodníček a svoje remeslo šikovne predáva ďalšej generácii, no len do momentu, keď u detí situácia nevyvolá pocit vykorenenosti a pochybnosti o záruke rodinného puta. 

Zlodeji sú dráma o tom, že rodina má vratkú identitu a rodičom niekedy nestačí láska, aby deti smerovali správne. Súčasťou hrdinstva, ktorého sa rodičia “dopúšťajú”, aby zachránili svoju komunitu, teda to, na čom všetkým členom domácnosti kolektívne najväčšmi záleží, je aj zbabelosť a hriech. 

Zlodeji sú uhrančivá úvaha o pute, hoci príslušníkov tejto alternatívnej rodiny nespájajú práve rovnaké DNA. Ich netradičnú vzájomnosť definujú fatálne tajomstvá, sociálna vykorenenosť a nevyhnutná túžba niekam patriť. Vzťahy sú krehké, atmosféru filmu určuje strohý odtieň melanchólie podporený hudobným motívom. Kore’eda však dôsledne stráži pátos, zachováva si odstup a vyzdvihuje civilizmus. S jeho autorskou koncepciou sú v absolútnej symbióze aj herci, všetci podávajú rovnako výborné výkony.

My nie sme ako každý.

Kore’eda v prvej polovici načrtáva obraz každodenných, nie úplne bežných problémov dospelákov i detí. Spoločne sa usilujú udržať chod domácnosti a bojujú s nepriaznivými sociálnymi podmienkami. Prispievajú ako vedia, samozrejme za cenu prekračovania zákona a morálky.

Azda najzaujímavejšia je polemika o hriechu. Príbeh je zaľudnený ambivalentnými postavičkami, ktoré sú zástupcami viacerých módov operandi s vytýčenou tézou. Kore’eda načrtáva mikropríbehy jednotlivcov a skrz rafinované, naoko banálne útržky dní formuluje hádanku o ich pôvode. Viac odpovedí prichádza v druhej polovici filmu. Kým nedôjde k dramatickému klymaxu, divák netuší, aké konkrétne tajomstvo rodičia skrývajú. O vzájomnom pute obyvateľov tohto malého bytu však od začiatku niet pochýb. Zaujímavá je práca s časom, dni sa prelínajú v dynamických strihových frekvenciách, no vyvstáva pocit, akoby sa všetko odohralo počas jediného týždňa. Druhá polovica filmu je úvahovejšia, odhaľuje tajomstvá, doťahuje následky zúfalo nelogických činov i postupy sociálneho systému. V závere rezonuje nezodpovedaná otázka, či je správne, aby boli deti deťmi svojich rodičov, ak existuje varianta, ktorá im zaručuje síce cudziu, no omnoho úprimnejšiu lásku.

Je rodinné puto definované pokrvným zväzkom alebo časopriestorom a vzájomnosťou, ktorá ohraničuje koexistenciu ľudí? Podľa Hirokazu Kere’eda sa v japonskej spoločnosti prikladaná veľká dôležitosť pokrvnému putu a pestúnska starostlivosť je v krajine zriedkavá. Zlodeji sú spoločensky angažovaný film, príbeh je síce usúvzťažnený na konkrétnu krajinu, téma rodinnej súdržnosti a odlúčenia je však univerzálna a spôsob akým svoju správu Kore’edu komunikuje je citlivo autentický. Jeho Zlodeji sa diváka dotýkajú hlboko.