Spike Lee verzus história a žáner
Michael Papcun 16/7/2020

Da 5 Bloods (r. Spike Lee, USA, 2020, 154 min)

Vlna najvýraznejších filmov o vietnamskej vojne búrala tabu ešte koncom 70. a počas 80. rokov minulého storočia. Coppolova Apokalypsa (1979) reflektovala neslávny vojnový konflikt ako conradovskú temnú zónu, kde ľudia šalejú, Kubrickova Olovená vesta (1987) sledovala (okrem iného) mediálny rozmer konfliktu a premenu vojny na krvavý spektákel, Lovec jeleňov (1978) Michaela Cimina zas dosahy konfliktu na jednotlivcov a ich osobnú vojnu po vojne, jasne protivojnové postoje ešte v roku 1970 priniesol Mash Roberta Altmana, pnutie medzi vojnou a popkultúrou zachytil Barry Levinson vo filme Dobré ráno, Vietnam (1987). S plus-mínus 30-ročným odstupom sa k téme vietnamskej vojny vracia americký nezávislý režisér Spike Lee, aby otvoril ďalšiu z doteraz marginalizovaných tém vietnamského konfliktu – postavenie a osudy afroamerických vojakov, a to uprostred veľkého boomu hnutia Black Lives Matter.

Spike Lee s tohtoročnou novinkou Da 5 Bloods, distribuovanou spoločnosťou Netflix, nadväzuje na líniu svojich historických filmov (respektíve filmov obracajúcich sa k historickým témam a osobnostiam) Malcolm X (1992), Krvavé leto v New Yorku (Summer of Sam, 1999) alebo BlacKkKlansman (2018), ktorý je snímke Da 5 Bloods svojou ideológiou a žánrovou konštrukciou azda najbližší. V BlacKkKlansmanovi oživil žáner blaxploatačného filmu a prepojil ho so životopisným rozprávaním, aby vytvoril podobu angažovaného žánrovo nezávislého filmu, ktorý jasne artikuluje aj popularizuje silné politické postoje. Pre porovnanie, v Da 5 Bloods chýba životopisný rozmer príbehu a Lee pracuje s divokejšou zmesou žánrov, čo ho dostáva na zložitejšiu a krkolomnejšiu cestu do histórie afroamerickej menšiny.

Premeny bojového poľa

Štvorica afroamerických veteránov sa v novom Leeho filme vracia do vietnamskej džungle hľadať pozostatky svojho piateho parťáka a poklad, ktorý tu ešte počas vojnového konfliktu ukryla. Jednoduchá príbehová línia je v skutočnosti bujarým premosťovaním žánrov historického, vojnového, dobrodružného aj westernového filmu, pričom príbeh hľadania, pátrania, nachádzania a opätovnej konfrontácie s minulosťou a so samým sebou prináša množstvo dramatických eskapád, šokov, zvratov a nakoniec aj labilné potácanie sa na hranici drámy, sarkastickej komédie a pátosu.
Hlavnou postavou v Leeho (treba povedať, že veľmi neortodoxnom) filme je spolu s piatimi veteránmi samotná vietnamská džungľa. Návratom do jej útrob sa vo veteránoch otvára nový, osobnejší konflikt, ktorý však nie je vojnou, ale skôr krvavou expedíciou na vlastnú päsť a skúša a redefinuje vzťahy v jadre bývalej vojenskej jednotky, vzťahy s Vietnamcami, pyrotechnikmi zaoberajúcimi sa odmínovaním džungle či s francúzskym bankárom. Vietnamská džungľa je metaforickým priestorom, naďalej plným nástrah nielen fyzických (pasce, míny…), ale aj osobných, mentálnych – práve v nej vznikajú aj ožívajú konflikty, krivdy a pamäť, s ktorou sa treba vo finále vyrovnať a prijať zodpovednosť.

Na mieste je tak otázka, nakoľko ide o „vojnový film“. Premisa s hľadaním padlého „brata“, časté flashbacky do čias a prostredia vietnamskej vojny aj ústredná téma marginalizácie a nespravodlivosti voči afroamerickým vojakom a afroamerickej komunite na tento žáner silne odkazujú, avšak eskalovanie osobných konfliktov medzi postavami a relativizovanie ich konania prebieha na pôdoryse, ktorý pripomína skôr príbehy dobrodružných románov a báchorky pulpových magazínov (smerodajné sú v tomto prípade motívy spojené s hľadaním pokladu v nehostinnom, nebezpečnom cudzokrajnom prostredí) a často hrubozrnne chlapské, krvavé riešenie problémov podľa zákona „oko za oko, zub za zub“, odkazujúce zas na auru drsných revizionistických westernov, nehovoriac o ironických odkazoch na akčné filmy 80. rokov (Rambo, 1982) tematizujúcich skúsenosť amerických vojakov s Vietnamom. Tieto postavy, premisy aj ideológiu Leeho veteráni ironicky glosujú a podrobujú írečitej kritike, ale zároveň sa (opäť tá irónia!) stávajú ich extenziami.

Dejinný samplér

Da 5 Bloods sa odohráva na pôdoryse „boja za práva, ktoré Afroameričania nikdy nezískali“. Najpodnetnejší a zároveň najnápaditejší je v momentoch, keď prelína fikciu s archívnymi zábermi a prehovormi historických osobností (Muhammad Ali, Martin Luther King, Edwin Moses a ďalší…), čím sa stáva dôvtipným a prenikavým audiovizuálnym samplérom, prelínajúcim malé aj veľké dejiny –tieto pasáže sú však len čiastočkami v celej, oveľa väčšej mozaike filmu. Eklektickosť a burajosť, nekonečné vrstvenie historických, spoločenských aj osobných konfliktov, preťažené mixovanie vážneho a odľahčujúceho tónu sa následne stávajú hlavným problémom Leeho nového filmu. Da 5 Bloods funguje ako statement, a to najmä v pasážach archívnych záznamov rečniaceho Muhammada Aliho alebo Martina Luthera Kinga, ktorí odkazy filmu podávajú koncentrovane, a v pár jasných vetách, ale nefunguje ako súdržný filmový príbeh, ktorý by tieto zásadné myšlienky vypovedané druhými ďalej rozvádzal. Namiesto toho ich ilustruje v „leeovsky“ ostrých skicách.

Tu je cítiť hlavný rozdiel medzi Da 5 BloodsBlacKkKlansman. Druhý spomenutý z bezmála rovnakých prvkov (pridávajúcich životopisný rozmer) a politických postojov vytvoril revizionistický blaxploatačný film, fungujúci v čisto súčasnom aj historickom kontexte. Da 5 Bloods je zaseknutý v štádiu rôznorodého kolážovania postojov, žánrov a odkazov, reprezentuje skôr roz(d)robenú mapu mysle, kamuflujúcu sa ako filmový príbeh. Pritom táto mapa mysle je často rovnako dezorientujúca, ako vietnamská džungľa.

Príspevok do množiny filmov o vietnamskej vojne od Spika Leeho je upozornením na prehliadanú kapitolu vojny a kompiláciou (alebo krajšie povedané samplérom) výstupov historických osobností, ale ako celok ostáva stále príliš heterogénnou zmeskou jednotlivých výstupov, ktoré neponúkajú koherentný výsledný tvar. Výhrou filmu je, že jeho angažovaný tón poukazujúci na útlak, ignoranciu aj bezprávie, posilňuje júnový dátum premiéry (konkrétne 12. jún), čím sa zjavil v strede udalostí a nepokojov, ktoré nasledovali po vražde Georgea Floyda americkými policajtmi. Hnutie Black Lives Matter je explicitne prítomné v jeho závere, pričom ho film zachytáva vo veľmi optimistických momentoch. Da 5 Bloods je tak nielen konfrontáciou minulosti a prítomnosti, ale aj dvoch verzií prítomnosti.

Každopádne ide (zatiaľ) o jeden z najšpecifickejších audiovizuálnych zážitkovza tento rok. A to je vlastne veľké pozitívum.