Snívajú diváci o dôstojných pokračovaniach?

Pri čítaní Philipa K. Dicka je vždy milé sa na prvých pár stranách dozvedieť, že nasledujúci dej sa odohráva v blízkej budúcnosti. Dick svoje prehliadky absurdných realít, vízií spoločnosti na pokraji  kolapsu, či uprostred súbojov s absurdne uvažujúcou mimozemskou civilizáciou veľkoryso presúval „až“ do 80. rokov 20. storočia. A keby ľudstvo uvažovalo a konalo podľa jeho bizarných pravidiel, v mnohých prípadoch by takúto realitu v pote tváre aj stihlo vybudovať.

O čo (objektívne) menej pravdepodobné sú Tri stigmy Palmera Eldritcha, UBIK, VALIS, o to viac priestoru pre spochybnenie našej (objektívnej) reality ponúkajú. Také je zlaté pravidlo pri vstrebávaní (a adaptovaní) Dicka, treba ho mať na mysli, netreba naň zabúdať.

Popri tom sa Dickovi podarilo niečo zaujímavé. Čitateľ/divák rád porovnáva stav vecí svojej prítomnosti s opisovanou budúcnosťou. V Dickovom prípade sú prešľapy, či rany mimo, úplne irelevantné (alebo vítané). Hrdinovia veľkých diel sci-fi uvažujú, konajú a rozprávajú podľa pravidiel a zvykov doby, v ktorej ich epigóni žánru vytvorili. Kým hlavné postavy Nadácie napĺňajú svoje vznešené poslania spasiť všetky rasy vesmíru, Dickove postavy vnímajú rovnako osudovo aj nedostatok kreditov na šatôčky pre bábiku do ktorej sa vo chvíľach osobného voľna prevteľujú za pomoci priemyselne vyrábaných halucinogénov. Isto, porovnávať space operu s postmodernou nie je cesta, no keď sa už raz niekto identifikuje so zraniteľnými postavami, vďačne odpustí málo precízne, či formálne nedokonalé reálie.

V podobnom princípe sú filmu Blade Runner (1982) jeho skalní ochotní odpustiť viac, ako by sa patrilo:

• …je predsa najlepšou adaptáciou P.K.Dicka, bodka.
• …v dobe uvedenia bol nedocenený, čo iba dokazuje, ako veľmi predbehol dobu.
• …je formálne, obsahovo dokonalý, atmosférou aj filozofiou jedinečný.
• …sústavne sa naň niekto odvoláva, alebo si z neho ukradne.

Poďme však na chvíľu zbúrať kult a zopakujme si zopár okolností z histórie vzniku najlepšieho sci-fi filmu všetkých čias, v blízkej budúcnosti nám to pomôže.

Ostré komando

Blade Runner nevznikol z potreby dať svetu dokonalé dielo, ale z túžby si trochu zajazdiť na stále rastúcej vlne sci-fi koncom 70. a začiatkom 80. rokov. Kúpiť opciu na pomerne úspešnú knihu od autora, ktorému sa konečne začalo dostávať zaslúženej pozornosti, bol celkom logický krok a herec-scenárista Hampton Fancher ho využil. Sám Dick bol, čo sa Hollywoodu týka, skeptický a stále čakal, kedy toto nenásytné monštrum sprzní aj Snívajú androidi o elektrických ovečkách?, jeho najmilšiu knihu. A Hollywood v dobrej vôli siahol po vtedy najpopulárnejšom hercovi (aspoň na poli žánru). Príchod rastúcej režisérskej hviezdy z Európy na jednej strane upokojil emócie, dodal projektu víziu a na druhej spustil produkčné peklo. Pôvodný scenárista Hampton Fancher bol proti svojej vôli nahradený, film podľa Scotta prepísal David Peoples a nakoniec sa do výroby dostal hybrid oboch autorov. Projekt presiahol svoj rozpočet, všetky zúčastnené strany hľadali spôsob, ako projekt dotiahnuť do akéhokoľvek distribúcie schopného konca a dlho to vyzeralo, že Blade Runner nebude vôbec. Obdivované špeciálne efekty vznikali už v obmedzovanom rozpočte, pôvodný zostrih bol na testovacích projekciách natoľko skritizovaný, že z neho za účelom zrozumiteľnosti museli zmiznúť celé obrazy. A štúdio nakoniec trvalo na vnútorných monológoch hlavného hrdinu, aby aj tá na kosť ohlodaná verzia Dickovho príbehu bola ešte jednoduchšia. Nasledovalo zmätenie divákov a sklamanie štúdia. Ponurú víziu budúcnosti porazil optimistický vedeckofantastický film s roztomilým mimozemšťanom, čo chce volať domov.

A tým, čo napriek všetkému ocenili kvality adaptácie Androidov, ako jedného z najdôležitejších sci-fi filmov, zostala iba VHS verzia, kde Rick Deckard odletí so svojou láskou do malebnej zelenej scenérie.

Blade Runner sa kultom stal až o dekádu neskôr, kedy pár nadšencov objavilo pôvodnú pracovnú verziu (bez monológov a happyendu) a vytiahlo ju proti všetkým pravidlám na svetlo sveta s presvedčením, že je lepšia. Možno práve toto je moment, kedy sa zrodil dodnes trvajúci kult. Režisérsky zostrih z roku 1992 nevznikol z potreby napraviť chyby minulosti. Niekto zo štúdia Warner Brothers zistil, že z dekádu starého kasového prepadáku môže na druhý pokus konečne vytĺcť peniaze a štúdio takmer bez účasti samotného Scotta vypustilo „lepšiu“ verziu, lebo aj cinefilovia majú svoju kúpnu silu. A rovno vyšiel aj druhý „opravený“ oficiálny soundtrack [1] a časom aj kniha Future Noir, ktorá vyčerpávajúco rozobrala a objasnila všetko a oveľa viac, než práve zhrnuli vyššie tri odstavce.

Opravená reedícia prišla zároveň s nástupom internetu. Medzi množinou fanúšikov sci-fi a množinou technologicky zdatnejších jedincov bol vždy slušný prienik a preto mohla komunita na mytológii Blade Runnera pilne zapracovať na plné obrátky. V tomto priestore vznikla najdôležitejšia dilema všetkých čias (či je Rick Deckard naozaj replikant) a vďaka tomuto priestoru sa filmu dostalo aj patričnej akademickej pozornosti, častokrát na hranici vivisekcie. Blade Runner až na zopár obligátnych suvenírov nemal v úmysle systematicky budovať mytológiu ako Lucas s Hviezdnymi Vojnami. Scottova vízia príčiny a okolnosti stavu budúcnosti z roku 2019 skôr tají, ako ich vysvetľuje a keďže sa z Blade Runnera nikdy nestala frančíza (až na zopár odkazov v iných filmoch, ktoré by sa mali odohrávať v tom istom vesmíre), mytológia vznikala z mála informácii a neriadene. A čím viac času od uvedenia do kín v roku 1982 ubehlo, o to viac boli všetci presvedčení, že Blade Runner pokračovanie skôr nepotrebuje, ako potrebuje. Alebo skôr: kto sa o to pokúsi, bude musieť znášať patričné následky.

More human than human (aneb „humanoidi lidem“)

Vlna náhlej popularity Blade Runnera priniesla aj niekoľko oficiálnych pokračovaní filmového príbehu. Ak dáme stranou internetovú fan-fiction z univerza L.A. 2019, ako prvý sa o „dvojku“ pokúsil K.W.Jeter, nasledovník a kamoš P.K.Dicka. Okrem noviel zo sveta Star Wars a Star Treku, sa vo svojej bohatej vlastnej tvorbe rád odkazoval na svojho mentora a tento zvyk si ponechal aj pri obstojnom knižnom pokračovaní Blade Runner 2 – The Edge of Human (1995). V princípe sa pokúsil prepojiť Dickových Androidov s filmom a „dovolil si“ pohrať sa s nedotknuteľným kánonom. Oprel sa o zoznam notoricky známych dejových chýb a nejasností a okolo nich postavil konšpiračný príbeh. Deckarda v roku 2020 vrátil do L.A., aby mu Sarah, pravá Tyrellova neter a zároveň templant (tj. predloha) replikantky Rachel, nariadila nájsť a vyradiť z obehu šiesteho replikanta (vo filme nesedia počty, keďže existencia jedného replikanta bola vystrihnutá). Deckard sa neskôr stretáva aj s templantom Roya Battyho, pribudne aj J.R.Isidore, postava z Dickovej knihy, ktorá je predobrazom filmového J.F.Sebastiana, ktorý mimochodom v knihe prežil… a vlastne pomerne dosť postáv, ktoré vo filme regulérne zomreli, sa veselo objavujú v Jeterovej knihe. Mimochodom, v trojke sa Deckard dostane až na Mars, kde dohliada na filmové spracovanie svojho dobrodružstva z roku 2019, no to už nie je také podstatné.

Podstatnejšie je, že prvýkrát sa o filmovom pokračovaní začalo uvažovať tiež v 90. rokoch. Štúdiami v roku 1997 chvíľu koloval scenár Blade Runner Down (Stuart Hazeldine), vychádzajúci z Jeterovho pokračovania. Hazeldine si zobral z Jeterovej prekombinovanej knihy iba jednu linku a trochu ju upravil: Rachel aj napriek kryogenickému modulu umiera. Deckard sa vracia zo severu do L.A. za tým istým účelom, ako replikanti v roku 2019: vyboxovať od Tyrellovej korporácie viac života. Jej nová CEO Sarah je ochotná o tom uvažovať, ale Deckard musí na oplátku nájsť šiesteho replikanta. Na Deckarda je nasadený mladý dravý blade runner, lebo „poreplikantenec, horší od replikanta“. Hoci je Blade Runner Down štrukturálne konzistentnejší a snaží sa po všetkých stranách ulahodiť prísnej komunite milovníkov „najlepšieho sci-fi filmu všetkých čias“, nezbaví sa pachute akčnejšieho, dejovo bohatšieho a bombastickejšieho druhého podania už raz povedaného. Ikonické momenty Blade Runnera sa v tejto verzii pokračovania poslušne vracajú v obmenách. Žmurkajúc na diváka ukazujú to isté, no iným spôsobom.

V tom istom roku sa Blade Runner vrátil ešte raz, ako videohra. Rovnomenná 3D adventúra vďačne zrekonštruuje všetky zásadné lokácie filmu a v nich sa odohráva paralelný príbeh iného blade runnera Raya. Dej sa odvíja od rozhodnutí hráča, tie určujú, či je Ray replikant, alebo nie a do ktorého z viacerých koncov sa hráč nakoniec prekliká. Za zmienku stoja skryté odkazy pre fanúšikov filmu (veď komu inému je hra určená), čo je pre produkt týkajúci sa Blade Runnera špecifické: nič nedávať ostentatívne najavo, implantovať drobné nenápadné odkazy, ktoré môžu všetko spochybniť a vytvoriť pocit, že svet sa naozaj nachádza v chaose, kde nič nie je isté.

L.A. 2049

Keď už Blade Runner (final cut) vyšiel v zberateľských multi DVD a Blu-Ray kufríkových edíciách a stal sa štandardným prívlastkom, ktorý zhŕňa konkrétnu estetiku, náladu a vizuálny štandard [2], možno povedať, že svet bol konečne pripravený na pokračovanie. A určite netreba zabúdať na trend pokračovaní a rebootov, ktorý zachvátil druhú dekádu 21. storočia. Špeciálne efekty sa medzičasom dostali do štádia, kedy už iba vypĺňajú priestor medzi dialógmi a preto zrekonštruovať atmosféru nemal byť žiaden problém.

Blade Runner 2049 vznikol podľa rovnakého receptu, možno až príliš rovnakého. Tie isté ingrediencie, no koordinovanejší proces. Vlastne všetko nasvedčovalo, že pokračovanie bude nostalgiou prekypujúci servis fanúškom jednotky. Scenárista Hampton Fancher opäť nadhodil prvú verziu, následne vyfasoval kolegu, ktorý jeho pôvodný námet upratal do finálnej verzie. Scott s réžiou oslovil Európana s vycibreným vizuálnym cítením. Podobne ako Scott v roku 1982, aj Denis Villeneuve mal už vo svojej filmografii jedno  scifíčko, ktoré kritika i diváci pozitívne prijali. Fordovi prikvitol mladší kolega, ktorému dážď a neónové svetlo rovnako pristanú a kruh sa uzavrel pri slabých tržbách za prvý víkend. Napriek týmto a ďalším (krátke predfilmy, ktoré vysvetľujú, čo sa medzi novembrom 2019 a 2049 udialo) varovným signálom nedošlo ku katastrofe. Všetci zúčastnení sa, možno z úcty k originálu, rozhodli pochovať minulosť a posunúť všetko ďalej, do neznámych teritórií.

Kým Scott pri komponovaní záberov prvého Blade Runnera vychádzal z noirovej estetiky a ako skúšku správnosti používal Hopperov Nighthawks, Deneuve mal svoj výber zúžený na originál. Blade Runner 2049 naozaj pôsobí, že sa odohráva o tridsať rokov neskôr. Ľudstvo úspešne pokračuje v ignorovaní ekologického kolapsu a ku večnému dažďu pribudol smog a sneh. Tým sa zrkadlí princíp, aký Scott využíval v roku 1982. Pustiť pred reflektor dym, pokropiť všetko umelým dažďom a výsledný efekt zamaskuje nedostatočné detaily na kulisách v obmedzenom rozpočte. L.A. 2049 je tiež utopené v hustom opare a viditeľnosť medzi mrakodrapmi je naozaj mizerná. Ako zvyšok vyzerá, si môžeme opäť iba domyslieť. Dobrou správou je, že mimo futuristického metropolisu sa nenachádzajú zelené kopce (z producentskej verzie), kam Deckard a Rachel kedysi pred skazeným mestom utiekli, ale trosky starého sveta. Po vizuálnej stránke je vlastne všetko po starom, no pompéznejšie a sterilnejšie a v uprvených farebných paletách. Do popredia vystupuje oveľa viac výtvarne aj kompozične dokonalých záberov, dokonca mnohé z nich by sa dali označiť ako priekopnícke, keby neboli pompéznejšou a premyslenejšou verziou svojich templantov z roku 1982. L.A. je stále ten istý, paranoidný a preľudnený megapolis a ak je niečo v roku 2049 naozaj presné, je to atmosféra o tridsať rokov staršieho mesta. Raz darmo, keď už sa niekto venuje tomuto žánru, musí poznať zábery Jordana Cronenwetha a Douglasa Trumbulla lepšie, ako svoj dátum narodenia. No stále platí, že vizuálne strhujúce vykreslenie nových bizarných prostredí, dokonca ani v takomto precíznom prevedení, nestačí, pokiaľ je natiahnuté na krívajúci sujet.

Pridanou hodnotou Blade Runnera je, že sa nesnaží nasilu zapáčiť, najmä tam, kde už vôbec nemusí. Rick Deckard nie je sympatický hlavný hrdina a veľa morálnych hodnôt veru nemá. Jednoducho dostane príkazom vyradiť z obehu istý počet replikantov, čo sa mu vlastne aj podarí a popri tom sa čo-to naučí o hodnote života. Zisťujeme, že umierajúci replikant Roy Batty je ten dobrý a emočný oblúk dostávame vlastne cez antagonistu. A čo je najdôležitejšie, ku vyššiemu princípu fungovania spoločnosti sa nedostaneme. Veci sa jednoducho dejú. Naviac, dejú sa v prostredí, ktoré život jednotlivca určuje, všetko je poznačené každodennou šeďou a v nej obyvateľstvo iba prežíva a vegetuje.

V roku 2049 je všetko naopak. K. je sympatický zraniteľný a emóciami ovládaný, neskôr dokonca na chvíľu vyvolený, plný sily zvrátiť stav vecí. Na krátky čas síce pochybuje o svojej identite, no veľmi rýchlo sa dozvie celú pravdu a (na rozdiel od Deckarda neisto žmoliaceho origami jednorožca pred výťahom svojho bytu) vie, na čom je. Rozoznať, kto je a kto nie je človek, v roku 2049 už nerobí nikomu problém a tak mizne zo základnej premisy aj napätie. Pochovať staré, minulosť jasne oddeliť od prítomnosti globálnym kolapsom dát a z toho, čo sa hodí, uchovať iba čriepky, je určite dobrá cesta, ako sa posunúť ďalej a nezakopnúť. No pohrávať sa s mesiášstvom a z intimity pochýb o vlastnej realite skočiť rovno do radikálnej zmeny svetového poriadku, má skôr scudzovací efekt. Čaro orginálu nereplikujú ani prafrázy ikonických scén, ani ponášky na milované zábery, ani úvodná scéna s bublajúcou polievkou, ktorou sa mal pôvodný Blade Runner začínať.

Jozef K. ktorý netuší, či náhodou nebol počatý zázrakom, a tým pádom sa stal vyvoleným, a tým pádom nesie na svojich pleciach ťarchu celého života… patrí skôr do sveta uhladených kresťanských fantasy ság, než do cynickej budúcnosti, kde má každý nový mesiáš maximálne tak svoj vlastný televízny kanál. Ak už treba 2049 niečo vytknúť, tak potom túto snahu až príliš okato povedať veľké myšlienky. Eldon Tyrell si prejavy stvoriteľského klišé odpustil, no všetky obrazy s novým pánom života a smrti Wallaceom by viac zapadli do videohry ku rovnomennému filmu. Našťastie mimozemské kolónie sú opäť spomínané iba okrajovo a opäť sa nikdy nedozvieme, ako fungujú. A to je dobre.[3]

Ak 2049 oproti 2019 aspoň v niečom zašiel ďalej, je to motív lásky a spomienok. Zatiaľ čo Deckard (či už človek, alebo replikant) sa zaľúbil do replikantky, K. sa zaľúbil do programu. Tematické ozveny Jonzeovho Her sú síce na mieste, no K. žije vo večnom pocite menejcennosti, že človekom nie je a jediná nádej ním byť, sa mu nakoniec rozpadne. Spomedzi všetkých zúčastnených je K. jedinou postavou, ktorá opojenie láskou zažíva a láska mu dodáva nádej, že ho na toxickej planéte čaká niečo pekné. Ostatné postavy si iba plnia svoju funkciu a Deckardova romanca s Rachel je skôr komplikáciou z minulosti.

Ďalej: Možnosť rozoznať pravú a falošnú spomienku pomocou prístroja je síce podpásovka pôvodnému Blade Runnerovi, no spôsob, akým spomienky devalvovali na obyčajnú komoditu, je v súlade s postupne miznúcimi istotami starého sveta. V roku 2049 sa už nikto nehrá na pravosť zvierat. Netreba. Teraz sú vzácne oveľa základnejšie veci, ako čistá voda a pravé drevo. Vedome falošné spomienky sú pre dramatickú iróniu dobrou muníciou, no v momente, keď na ne naozaj príde, nastúpi motív vyvoleného a zvyšok filmu je ako tráviť vopred predžuté sústo obľúbeného jedla. Vtedy sa vráti aj časom požmolený a pocitmi zrazu prekypujúci Deckard. Vyzradí posledné tajomstvo a zrazu je po vnútornej dynamike.

Akonáhle sa K. utvrdí v tom, že je výnimočný a postupne sa zapletie s odbojom, spomínaná intimita je definitívne preč. 2049 sa zrazu mení na sled druhých podaní ikonických motívov z prvého filmu a zrazu je úplne jedno, či Deckard prežije, či sa Wallace dozvie, kde je prvorodený replikant a čo sa stane so svetom, keď pravda vyjde na povrch. V momente, kedy do deja preniknú neobratné pokusy povedať veľkú myšlienku, je jasné, že všetko sa na dobré obráti a jediným milým prekvapením je, že do titulkov nehrá oficiálna gospelová veselá pesnička, ktorá má pomáhať propagácii filmu.

Blade Runner 2049 je ako svedomito urobená domáca úloha, kde sa hodnotí aj pracovitosť, aj vlastný názor, aj sloh, aj pravopis, aj úprava. Názory, ako by to celé mohlo dopadnúť ináč, musia bokom. 2049 medzi súčasnými sci-fi vytŕča a za vypustenie pomalého kontemplatívneho filmu s minutážou nad dve a pol hodiny do mainstreamovej distribúcie, sú body navyše. Na jednej strane dokazuje, že vypiplať zábery, ktorých hodnota rastie každým ďalším pozretím sa ešte oplatí, na druhej smutne priznáva, že odvážne sci-fi sa už asi nezaobíde bez nádychu tuctovosti. Každá ďalšia filmová adaptácia Dicka si kvôli zrozumiteľnosti odlúpne z predlohy iba trblietavý povrch a podobne to zrejme dopadne aj s inými sci-fi filmami. Viac sa toho nakliká v postprodukčných štúdiách, ako pri vývoji scenára.

hLuk.

[1] Osudy filmu a soundtracku ku Blade Runnerovi sú až hrozivo identické. Kým magnetofónmi (a neskôr internetom) koloval ten neoficiálny, lepší s pôvodnou Vangelisovou hudbou, do obchodov dorazil patvar v podobe orchestrálnej „funky“ verzie, ktorá bola na dlhý čas oficiálnou. Vangelis nanovo zmastroval svoje pôvodné dielo a pridal bonusové skladby, no stále chýbali tie temnejšie dronové zvukové plochy. Tie pribudli časom a posledná oficiálna verzia soundtracku má 3 CD, neoficiálna 5 CD a jedno DVD.

[2] Film ako prídavné meno ikonicky použil William Gibson v novele Pattern Recognition. „Now It’s been Blade Runnered by half a century of use and pollution, edges of concrete worn porous as coral.“

[3] Neodpustím si predstavu podľa Dickovej mini-novely Neteleportovaný muž, v ktorej je cesta do mimozemských kolónií možná iba jednosmerným teleportom a jediný človek, ktorý 18-ročnú cestu absolvuje vesmírnym korábom, zistí, že mimozemské kolónie majú stalinistické totalitné zriadenie.