Na ôsmom ročníku prehliadky severskej kinematografie SCANDI sa objavila aj fínsko-švédska biografická dráma Tove (2020) v réžii Zaidy Bergroth nahliadajúca na život a dielo maliarky, ilustrátorky a spisovateľky Tove Jansson (1914 – 2001), ktorá sa preslávila svojimi kreslenými príbehmi o rodinke tvorov Muminovcov („Moomins“). Momenty z jej života sú spracované do subtílneho tvaru, ktorý zaujme najmä svojím vizuálnym prejavom a pre film určujúcim hereckým výkonom Almy Pöysti.
Na biografickom základe historickej látky sa reflektuje univerzálny a dramatický príbeh lásky, ktorý vzhľadom na časové rozpätie pôsobí dominujúco aj nad líniou vzťahujúcou sa priamo na problematiku autorstva a s ňou spojenými tvorivými krízami hlavnej hrdinky.
Filmová Tove (rovnako ako Jansson, patriaca k švédsky hovoriacej fínskej minorite) je tridsiatničkou užívajúcou si povojnovú slobodu v bohémskych kruhoch profesionálnych umelcov a umelkýň. Na vlastnú tvorbu – kreslené postavičky “muminovcov” – sa jej nedarí získať štipendium, a tak sa živí maľovaním nezáživných zátiší na zákazku. Keď sa však zoznámi s pôvabnou divadelnou režisérkou Vivicou, v jej profesijnom aj milostnom živote nastane zmena.
Sprostredkovanie deja výsekom autorkinej minulosti v povojnovom období zdôrazňuje dôležitosť týchto rokov pre formovanie nielen jej tvorivej stránky, ale aj všeobecného smerovania jej sveta. Je to dobrá voľba, pretože efektne (na princípe pars pro toto) a navyše aj dôkladne približuje ústrednú postavu, keďže úsilie obsiahnuť celý život vybranej osobnosti môže byť veľmi nevďačná úloha – vplyvom nevyhnutnej selekcie občas vyznievajú životopisné filmy skratkovito či zjednodušujúco. No aj keď je takýto úsek dobrým dramaturgickým predpokladom, nie je vyťažený dostatočne.
Zameranie pozornosti na milostný rozmer narácie spôsobuje (okrem iného) zanedbávanie vedľajších vzťahových línií, ktoré mohli byť pre diváka rovnako zaujímavé a boli pre Tove nepochybne rovnako dôležité. Nerozvinutý je napríklad vzťah s jej rodičmi, predovšetkým so zatrpknutým otcom, ktorý ako renomovaný sochár Tovino umenie neuznáva. Chýba aj hlbší ponor do sveta samotných kreslených postavičiek a ich metaforická aplikácia na autorkin život. Divák/diváčka pri prvých minútach filmu (alebo pri jeho propagačných materiáloch) očakáva, že sa o svete týchto tvorov dozvie čosi viac. Tove Jansson svojimi „muminovskými“ postavičkami žila, a tak mohli vo filme slúžiť ako ozvláštňujúci kľúč k uchopeniu témy.
Film preskúmava partnerstvá a milostné spojenia v širšom pohľade na sféru lásky a erotiky v spoločnosti. Namiesto sústredenia sa na mužsko-ženské stereotypy predstavuje mozaiku jednotlivcov ako konkrétnych bytostí, ktoré – a ktorých vzťahy – nepredurčuje vôbec nič. Ani bisexualita hlavnej hrdinky či jej milenky nenapĺňa predpoklady šablónovitej charakterovej modifikácie, naopak, Tove ako dobový film spracúvajúci historickú látku tieto skutočnosti zakomponoval organicky a nenútene.
Tove ani Vivica ako queer postavy nie sú nevyhnutne izolované či nešťastné (príslušnosť ku komunite im umožňuje spoznávať ďalšie im podobné osoby a nadväzovať s nimi priateľstvá či pracovné spolupráce) a o ich spoločnom romániku vedia aj ich manželia/milenci či okolie a akceptujú ho. Dokonca aj Tovin partner chápe, že Vivica je ohrozením ich vzťahu a že nejde len o „experimentovanie s opačným pohlavím“ ako prejav vnútornej slobody či túžby po nej, čo býva často mylným úsudkom heteronormativity. Pre Tove sú jej muž a jej žena rovnocennými protipólmi. A aj keď Vivica dodala maliarkinmu svetu nový rozmer, zázračne ju nespasí: ženu ako partnerskú alternatívu k mužovi film neidealizuje, oba svety poskytujú Tove niečo iné – skúsenosť so ženou popisuje ako „objavenie novej izby vnútri seba“, čo však neznamená uzatvorenie iných.
Vymedzujúce rodové členenie z filmu úplne nevymizlo, poukazuje naň patriarchálny vplyv prísneho Tovinho otca, ktorého určovanie toho, čo je a čo nie je umením, ako i odmietanie „nového“ umenia symbolizujú aj širšie súvislosti. Tove je vo svojej tvorbe i životných rozhodnutiach detsky hravá a impulzívna, a to narúša predvojnové predstavy o umení i spôsobe (aj manželského) života. Zostarnutý obraz umeleckého sveta sa tak triešti pod traumatickými nánosmi nedávnej vojny a túžby generácie oddať sa slobode, ktorú mier ponúka. Opäť však ide o líniu, ktorá nie je intenzívne vyťažená – na vojnu sa spomína málo, jej dopad si treba v kontexte diania domyslieť.
Nekonformná a vzdorujúca Tove je sprístupnená najmä sústredeným sledovaním výrazov jej tváre, čo umožnil znamenitý prejav Almy Pöysti. Emocionalita príbehu je tak postavená na obraze, do vnútra hlavnej hrdinky skrz naráciu nevidíme dostatočne hlboko. Zábery v mäkkom svetle a podmanivej teplej farebnosti súčasne neprenikajú pod povrch a postavy v nich zostávajú v chladnom odstupe.
Dvojznačnosť si Tove zachováva i v celku – je prístupným a zrozumiteľným historickým filmom, zároveň poskytuje možnosti interpretovať a hľadať významy v tom, čo hovorí len potichu a v náznakoch.
