Najkrajší chlapec na svete (The Most Beautiful Boy in the World)
r. Kristina Lindström, Kristian Petri, Švédsko, 2021, 98 min., Scandi

I’m restless and I’m older. I’m heavy like a stone. To sú prvé slová piesne Ugly and Vengeful od Anny von Hausswolf, ktoré sprevádzajú zábery opusteného benátskeho hotela. Tušíme postavu muža. Je obrovský, má hádam aj dva metre. Zjavom pripomína Christophera Leeho alebo takého obyčajného černokňažníka z rozprávky Pavla Dobšinského. Tú tvár poznám. Je to muž, ktorého som videl skákať zo skaly vo folkovom horore Slnovrat (Midsommar, r. Ari Aster). Tento muž sa volá Björn Andrésen a toto je jeho príbeh. Príbeh Najkrajšieho chlapca na svete. Tak ho nazval a takpovediac preklial režisér Luchino Visconti po kastingu na rolu Tadzia vo svojom vysnívanom projekte Smrť v Benátkach (Morte a Venezia), filmovej adaptácii poviedky Thomasa Manna, v ktorej sa starnúci hudobný skladateľ (ktorý mal podľa všetkého predobraz v Gustavovi Mahlerovi) zamiluje do chlapca s vlasmi farby medu a očami ako rieka. Daj kráse oči a dostaneš podobu smrti. Tento chlapec, Tadzio, však nie je milenecký objekt lásky. Je to anjel smrti, ktorý si prišiel po starnúceho muža. To je len časť príbehu. Ten Björnov sa začína ešte predtým, než sa doňho „zamiloval“ Visconti. Chlapec sirota, žijúci len so svojimi starými rodičmi a sestrou. Nikdy nepoznal blízkosť alebo rodičovskú lásku a pre babičkine ambície mať slávneho vnuka je uvrhnutý do kolotoča dospelých. Už na záberoch z kastingu vidíme Björnov zastretý pohľad plný osamelosti a strachu z toho, čo od neho tí „zvláštni dospeláci“ chcú. Vyzliekajú ho, dávajú mu príkazy. Stáva sa objektom a nie človekom. Po premiére Smrti v Benátkach sa tento kolotoč len stupňuje. Chlapec je dokonca je pokrstený na „najkrajšieho chlapca na svete“. Björn sa prakticky cez noc stáva fenoménom.

Často myslím na pieseň Niny Simone Stars. Ako spieva they come and go, they come fast, they come slow a ako presne pomenúva našu túžbu po Warholových 15 minútach slávy, people lust for fame, like athletes in a game. Ale ako pieseň ide ďalej, odkrýva samotu, ktorá ide ruka v ruke s miestom vo svetle reflektorov. It gets lonely there, when there’s no one there to share. Alebo žiť s menom, ktoré nám nikdy nepatrilo. Björn sa stáva fetišom. Detstvo poznačené neprítomnosťou rodičov mu zrazu ukradli a vymenili za svetlo reflektorov, o ktoré však on sám nestojí.

Som z tej generácie ľudí, ktorá sa vzdala privilégia mať televízor. Jednak si myslím, že vďaka internetu je to už nástroj minulej doby a jednak ma jednoducho slovenská televízna tvorba nijako nezaujíma. Nedávno som zaregistroval variant zábavného programu Tvoja tvár znie povedome – program, v ktorom, ako som správne pochopil, sa dospelí ľudia hrajú na karaoke, ale miesto alkoholu sa k tomu oblečú ako známe osobnosti (neštítiac sa pri tom kultúrnej apropriácie alebo blackface). Tentoraz však dospelých vystriedali deti týchto osobností. Deti spievajú v kostýmoch, niekedy chlapci hrajú dievčatá, inokedy dievčatá chlapcov. Ale vyhrávajú peniaze a dospeláci im tlieskajú. Sprevádza to samozrejme masívna kampaň na sociálnych sieťach, fotografie detí sú na titulných stranách bulvárnych denníkov, zbierajú srdiečka na Instagrame, lajky na Facebooku.

Film Najkrajší chlapec na svete sa po dramaturgickej stránke skladá z dvoch častí, respektíve kapitol. Tá prvá sa zameriava na Björnovu mladosť a na neočakávanú slávu, na ktorú nebol pripravený. Veľmi presne sledujeme situácie, keď sa stal pre svoje okolie objektom, produktom, ktorý mal napĺňať nekonečné požiadavky. Je to príbeh, ktorý sme počuli už niekoľkokrát. Ako Hollywood u Judy Garland vytvoril závislosť od liekov od útlej mladosti. Miley Cyrus a jej alter ego Hannah Montana, ktorá vznikla pod nátlakom jej otca, v podstate celé hnutie #FREEBRITNEY a obrovský boj, ktorý speváčka Britney Spears viedla dlhé roky so svojou rodinou. Podobný osud ako Björna postretol aj Macaulaya Culkina z kultového filmu Sám doma (Home Alone, Chris Columbus). Kým bude živený celebritný „kult osobnosti“, budeme sa stretávať s týmito svedectvami spoza opony Warholových 15 minút slávy. Ani jeden zo spomenutých príbehov sme však nikdy nepočuli z takej bezprostrednej intímnej blízkosti ako v tomto prípade.

Druhá časť dokumentu sa začína v momente podobnom úvodnej koláži z osudného benátskeho hotelu sprevádzanej piesňou Anny von Hausswolf. Stretávame súčasného Björna. Starého rockera, ktorý žije v takzvanom survival mode. Jeho byt vyzerá ako drogový squat a hneď prvá situácia, s ktorou sme ako diváctvo konfrontovaní, je, že mu hrozí vysťahovanie, pretože nechal pustený plyn v čase, keď bol doma. Chcel zomrieť? Vraj mu bola len zima.

Björn sa vydáva spolu s filmármi na cestu po svojej minulosti. Navštevujeme Japonsko a dozvedáme sa, že jeho tvár sa stala predobrazom niekoľkých manga komiksov, ba dokonca má aj nahratú hudobnú platňu (?!) Všetko toto nám aspoň naznačuje, aký absurdný ošiaľ film Smrť v Benátkach pre jeho život znamenal. Druhá časť však pokračuje v rozoberaní Björnovej súčasnosti. Potykal si s alkoholizmom a depresiami, vydáva sa na cestu do rodinnej skrine plnej kostlivcov. Náhla smrť syna, zmiznutie matky, neprítomnosť otca. Nie je dobrým partnerom svojej životnej láske Jessice, ani príkladným otcom svojej dcére. Björn je nám prezentovaný ako neúplný. Človek má potrebu vstúpiť na plátno, objať ho, objednať mu pivo, dať si s ním cigaretu. V sugestívnom závere sa Björn tak ako Tadzio zo Smrti v Benátkach stáva svojím vlastným anjelom smrti. V tieni svojich démonov čaká na rozhrešenie, ktoré si musí dať len on sám.

Musím sa priznať, že som absolútne podľahol charizme hlavného hrdinu a jeho životnému príbehu. Je niečo, čo bude divákov vždy lákať na filmoch o odvrátenej strany slávy: na jednej strane chceme vidieť tú rozprávkovú fantáziu svetiel reflektorov, ale zároveň sme ako hyeny, keď ide o odkrývanie tej „skutočnej pravdy“.

Hoci Björn Andrésen má naozaj veľmi silnú charizmu, mojou hlavnou výčitkou by bol dramaturgicky nekonzistentný mix štylizovaných filmových záberov a surovej dokumentaristickej observácie. Nechápte ma zle, spomalené zábery z benátskeho hotela alebo klasické „náladové švenky“ sú v tomto filme nesmierne sugestívne – akoby sa však pred nami striedali dva naratívy bez jasnej dramaturgie. Surové zábery striedajú atmosférické filmové pasáže v hojnej kombinácii s archívnymi zábermi. Človek miestami nadobúda pocit, že sa treba zastaviť, zvolať meeting a prebrať si základné informácie. Je toto príbeh zneužívania detí v kolotoče slávy a reklamy? Pretože vzhľadom na to, ako veľmi silná je druhá časť o starnúcom Björnovi, na tú prvú môže, bohužiaľ, nepozorný*á divák*čka nechtiac zabudnúť. Je to portrét starnúceho herca? Pretože potom je celá úvodná pasáž zbytočná a mohli sme sa naozaj sústrediť na fenomén „najkrajší chlapec na svete“ len okrajovo. Je to oral history o tom, ako sa natáčala Smrť v Benátkach? Lebo na to je tu toho sakramentsky málo. Akoby tvorcovia chceli do filmu napratať úplne všetko, ale 90-minútová stopáž nestačí. Viem si živo predstaviť v populárnom trende predĺžených verzii, veľkorysejšiu stopáž aj pri tomto filme. Björn musel byť určite veľmi vďačný respondent/subjekt a je škoda, že tvorcovia sa rozhodli ísť cestou štandardnej celovečernej stopáže.

Filmu sa bezpochyby nedá uprieť neuveriteľne ponurá atmosféra, ktorá ruka v ruke s charizmou hlavného protagonistu naozaj prináša pútavý zážitok, ktorý sa vám zaryje pod kožu a budete naň myslieť veľmi dlho po skončení. Ja sám som si ho pozrel behom jedného dňa asi trikrát. Nielen kvôli hudbe geniálnej Anny von Hausswolf, ale aj kvôli tomu pohľadu najsmutnejšieho muža na svete, ktorého si niekde stále pamätajú ako bázlivého chlapca, ktorý pomohol na onen svet starnúcemu skladateľovi. Určite ten film skúste, odvďačí sa vám. Ak už pre nič iné, tak aspoň spoznáte jedného silného muža.

Film sa bude premietať 25. februára v Artkine Metro v Trenčíne.