მოთვინიერება
Taming the Garden, r. Salomé Jashi, GE, GR, 2021, 86 min, MUBI  

Dokumentárna observácia Skrotená záhrada sa zamýšľa nad antropocentrizmom, zneužívaním moci a klimatickou krízou. Film je trpezlivým a pokorným pozorovaním surového presunu gruzínskych stromov. Prostredníctvom ich nútenej migrácie režisérka poukazuje na neúctu k životnému prostrediu a absolútnu moc oligarchov. Miliardár Bidzina Ivanišvili, niekdajší gruzínsky premiér a stále jeden z najvplyvnejších postáv krajiny, kolonizuje prírodu: systematicky vytrháva a preváža vzácne druhy drevín do svojej súkromnej záhrady. V tichej poetike a kontemplácii obrazov buduje Salomé Jashi ekologický, ale i hlboko politický film. 

Nedávne udalosti na gruzínskom pobreží Čierneho mora a vidieku pôsobia ako báj o detinskom panovníkovi, ktorý bol taký nespokojný, že si potreboval osvojiť stáročné vzácne buky, duby, lipy, platany a akácie. Naratív postupne odkrýva, čo pre rodiny tieto stromy znamenajú (znamenali). Pod prísľubom kvalitnej infraštruktúry a finančnej odmeny ponúkajú robotníci miestnemu obyvateľstvu životnú zmenu, stačí predať duby. Stromy však pre mnohých predstavujú pamäť rodiny – ich históriu, nesú význam, ktorý nemožno vyčísliť peniazmi. Nové dilemy medzi obyvateľstvom dedín prinášajú spory, nalomené hodnoty a vzťahy. Muži diskutujú o etike predaja svojich stromov za lepšie cesty, aby neboli takí odrezaní a stratení, aby sa ich deti mali lepšie. Iní Bidzinovi dôverujú a sú radi, že chce ich okolie zlepšovať, ďalší plačú a spomínajú, ako ich vyše storočný strom zasadila prastará mama, keď boli ešte malými deťmi. Nikdy nemysleli na to, že ich dub, o ktorý sa roky nik nestará, môže opustiť. Robotníci dedinčanom*kám pri cigarete rozprávajú o objednávateľovi, niekdajšom premiérovi, ako o bájnom mužovi. Hovorí sa, že staré stromy dokážu predĺžiť život a „gruzínsky panovník“ chce žiť večne. Ivanišviliho meno vo filme nikdy nepadne, no jeho autokratické prejavy sú predmetom mnohých diskusií medzi dedinčanmi. Režisérka filmu mala v pláne miliardára zahrnúť do rozprávania aj fyzicky. Vo filme ho síce nikdy nevidíme, po stromoch a dedinčanoch predstavuje jedného z hlavných protagonistov. Je mytologickou postavou, ktorá určuje chod udalostí. 

Skrotená záhrada pozoruje predovšetkým proces presunu stromov a reakcie ľudí naň. Z vrtákov a rúr zasadených do koreňového systému steká hrdzavá krv. Ľudia sú zároveň ohromení i zhrození, keď sa ulicami presúvajú stometrové stromy. „Poskytovali tieň pre celé okolie,“ hovorí plačúca žena, skrývajúc si tvár do vreckovky. „Predstavte si všetky tie deti, ktoré sa pod ním hrali.” Ďalší starý muž, ktorého strom zasadili starí rodičia, leží pri kmeni, akoby sa opieral o starého priateľa. Po tridsiatich rokoch si prvýkrát zapáli cigaretu, stromu sa totižto musí vzdať – potrebuje peniaze. Salomé Jashi dáva vyniknúť obrazu a ľuďom – tí smútočne kráčajú za pomyselným pohrebným vozom, na ktorom sa ohýba obrovský strom a kus ich života. Neskôr dve nákladné autá v noci pomaly presúvajú mohutný strom – vynára sa z tmy, len baterky dedinčanov a robotníkov svetlom sprevádzajú listnatú korunu. Na svojej ceste strháva ďalšie stromy, niektoré treba spíliť, aby ten vzácnejší mohol prejsť, strihá sa elektrické vedenie i narýchlo vytvára nová cesta. Najmajestátnejší strom, dub, ktorého hmotnosť sa odhaduje na tisíc ton, sa chveje, trasie, pretláča krajinou, akoby aktívne kládol odpor. Musí byť zmrzačený, aby sa dostal ďalej, prichádza o polovicu obrovskej koruny. Napokon ho upevnia na nákladnú loď. Vŕzgajúce pozostalé konáre sa kolíšu nad morom. Aby Ivanišvili získal raj, musí ho najprv zničiť. 

Surrealistický obraz osamelého stromu plávajúceho na lodi v režisérke vyvolal rozporuplné pocity, keď sa s ním stretla po prvýkrát v médiách. Na jednej strane je to niečo krásne, veľkolepé a poetické – strom na mori, na tej druhej sa za obrazom skrýva desivý príbeh. Táto dvojznačnosť v nej prebudila túžbu zaznamenávať osudy vzácnych gruzínskych drevín. Záverečná montáž filmu ukazuje stromy v novom, neprirodzenom prostredí – zajaté, priviazané podporným lanom o zem. Dokonale umelo upravené záhrady ponášajúce sa na sterilné golfové ihriská, zavlažovacie systémy i ružové plameniaky. Stromy zbavené identity a prirodzeného prostredia sa stali dekoráciou. 

Texty o Skrotenej záhrade, rozhovory či eseje režisérky popisujú súčasnú gruzínsku spoločnosť, jej históriu a politickú situáciu ďaleko viac než samotné rozprávanie filmu. Pre publikum neorientujúce sa v gruzínskych reáliách je Skrotená záhrada možno úplne iným filmom. Stále podmanivým, ale jednoducho iným. 

Aktuálne zrušila Gruzínska filmová akadémia premietania Skrotenej záhrady v Tbilisi, prezidentka filmovej akadémia Mindia Esadze označila film za kontroverzné dielo, ktoré rozdeľuje spoločnosť. Salomé Jashi na svojom Facebooku uviedla, že nekritizuje gruzínsku politiku a Bidzinu Ivanišviliho priamo – za čo ju kritizovali —, no ak by sa k súčasnému stavu krajiny aj explicitne vyjadrovala, oficiálne nezávislá filmová akadémia by s tým nemala mať problém. Nie je to prvýkrát, čo gruzínski filmári a umelci čelia represívnym praktikám, cenzúre a politicky motivovaným zásahom do distribúcie diela. 

Film som navštívila na MFF Febiofest predovšetkým kvôli môjmu gruzínskemu kamarátovi, ktorý svoju krajinu opustil po ruskom bombardovaní v 2008. Nedokázal vidieť ani prvých 15 minút Skrotenej záhrady, z filmu musel odísť. Sľúbila som mu, že si ho pozriem namiesto neho. Kde ja som obdivovala krásu záberov a zvláštne výjavy presúvania stromov, v iných sa aktivovalo omnoho viac bolesti. Vykorenené stromy sa totiž priamo spájajú s nútenou migráciou gruzínskych občanov a občaniek.

Skrotená záhrada je aktuálne dostupná na MUBI.