Zamýšľam sa, ktorý z týchto dvoch zmyslových orgánov mi viac dopomohol precítiť severskú filmovú lekciu a myslím si, že vďačím za to práve svojim očiam. Tie vždy vedeli rozoznať šedobiele farby škandinávskeho podnebného pásma a naladiť mi tú správnu atmosféru.

Jedine vo filme Svadba medzi citrónmi sa tieto farby nenachádzali, keďže sa dej romantickej komédie od režisérky Susanne Bier odohrával v južnom Taliansku. Hlavným dejiskom bola vila uprostred sadu s pomarančovníkmi a citrónovníkmi, kde si mladý pár chystal svadbu, až kým sa im to všetko neskomplikovalo. Riadna woody-allenovka v žlto-oranžových farbách, ale aspoň na chvíľu oddych od zvyšných ťažších filmov a aj od nášho januárového 3D sveta.

Od Susanne Bier sa mi podarilo vidieť ešte dramatický triller s názvom Druhá šanca, v ktorom si hlavná postava – policajný detektív, tajne privlastnil malé bábo patriace dvom narkomanom. Chcel tak zachrániť svoje manželstvo, no týmto svojim „činom v afekte“ si veľmi nepomohol. Klasický škandinávsky šedobiely triler.

Otváracím filmom festivalu bola napínavá dráma Miami. V tomto filme moje oči zachytili aj trochu ružovej a trblietok, keďže hlavná predstaviteľka bola taká cica, volala sa Angela a živila sa tancovaním v kluboch. Ako „obyčajný divák“ som si ju obľúbila a držala jej palce, keď sa dostala do problémov s mafiánmi, ktorým dĺžila veľké prachy. Ďalšou postavou bola jej nevlastná mladšia sestra Anna, ktorá ju po detstve strávenom ako jedináčik túžiaci po sestre vypátrala a nechala sa bláznivou Angelou nahovoriť, aby začala s ňou tancovať a cestovať po Fínsku. Raz boli hore, raz dole a Angela postupne odkrývala ďalšie a ďalšie temné tajomstvá svojej minulosti. Nič čo by tu doteraz ešte nebolo, ale filmu dávam plusové bodíky za napínavosť.

V čiernobielom filme Persona od svetoznámeho režiséra Ingmara Bergmana z roku 1966 bolo všetko čiernobiele a riadne psycho. Úvodné lektorské slovo doc. Martina Ciela mi ako „obyčajnému divákovi“ celkom pomohlo. Vo filme vystupovali dve ženy – herečka Elisabeth, ktorá sa rozhodla absolútne mlčať a preto sa dostala do nemocnice a jej ošetrovateľka Alma. V rámci terapie sa spolu ocitnú v dome na ostrove a Alma sa postupne zdôveruje nemej Elisabeth. Časom akoby splývajú v jednu osobu. Film mi bol veľmi twinpeakovským zvláštnym zážitkom od začiatku až do konca. Prvé stretnutie s Bergmanom dopadlo dobre a teším sa na ďalšie.

Čerešňou na torte bola komediálna dráma Štvorec. Je to taká pestrofarebná zmeska príbehov o riaditeľovi popredného múzea kontemporárneho umenia, ktoré film tak trošku vysmieva. Tvorcovia filmu tak trošku zosmiešňujú aj povrchnosť súčasných vzťahov, snahu byť virálny na internete aj za cenu prekročenia určitých morálnych hraníc a vlastne celú dnešnú spoločnosť. V konečnom dôsledku sa na filme zabáva sála plná divákov. Resumé – pozitívny zážitok tento Scandi film fest, som zvedavá o rok.