Z CYKLU WE LOVE 90’S
Opäť vám prinášame našu pravidelnú rubriku zaoberajúcu sa trilermi zlatých deväťdesiatych a ocitáme sa už v jej polovici. Tentoraz šlo znova o silný ročník, takže výber musel byť o to špecifickejší. Ospravedlňujeme sa Michaelovi Mannovi, ale jeho Neľútostný súboj (Heat) nedostal priestor a naším trápnym ospravedlnením je, že v ňom ide okrem trilerovej roviny aj o prvotriedne akčné pasáže a pre akciu tu nie sme. Taktiež s hlbokým zármutkom nedávame do trojky ani Nájomných vrahov (Assassins, r. Richard Donner) v podaní Sylvestra Stalloneho a Antonia Banderasa, a to z dôvodu, že nejde až o taký guilty pleasure, ako sa na prvý pohľad zdá, a keďže je tu roztomilá kravina Sieť so Sandrou Bullock, tak tento kúsok skrátka vo výbere dostáva prednosť. Kto videl, chápe. Zvláštne dni (Strange Days, r. Kathryn Bigelow) sú až príliš sci-fi, Krvavý príliv (Crimson Tide, r. Tony Scott) je „len“ jeden z mnohých kvalitných ponorkových kúskov, Zlaté oko (GoldenEye, r. Martin Campbell) je bondovka a Smrtiaca epidémia (Outbreak, r. Wolfgang Petersen) je vo svojej podstate tiež sci-fi a katastrofický žáner si nechceme vybúchať kvôli tomu, že sa mu raz tiež možno budeme samostatnejšie venovať. Ale dosť bolo fňukania a sypania si popola na hlavu, poďme proste na vec. Deväťdesiatpäťka rozhodne, ako vidíte, stála za to. Každopádne, tento úvod berte ako výsostné odporúčanie pre všetky spomínané tituly. No a Michael Douglas nechal tento rok svojho vtáka v nohaviciach…
Nr. 6.1.: Sedem (Se7en, USA, 1995, r. David Fincher)
Ak by naša rubrika mala byť iba o jednom filme, tak tento ročník by ovládol jednoznačne David Fincher so svojou sedmičkou smrteľných hriechov. Tým sa dostávame hneď aj k deju, detektívi David Mills (Brát Pít, bejbé) a William Somerset (Morgan „dnes už hrám v každej hovadine“ Freeman) totiž vyšetrujú vraždy inšpirované siedmimi smrteľnými hriechmi. K akému výsledku dospejú? No predsa k extrémne prekvapivému a poriadne temnému… možno k tomu najtemnejšiemu v celej histórii kinematografie. Ale nenechajme sa príliš uniesť. Film ponúka aj kvázi ultra-cool momenty typu hlášok ako „Videl si už niekedy niečo takého?… Néééé!“, prípadne scény, keď si celé oddelenie počas prehľadávania bytu cez deň nevytiahne žalúzie na oknách, pretože s baterkami to skrátka vyzerá oveľa drsnejšie, najmä ak ich ešte držíte s pažou hore a sú v úrovni hlavy. To až vtedy ste skutočný macher a možno vám pekná kolegyňa v uniforme dá… lekvárovú šišku. Ale to sú iba drobné nedostatky, ktoré paradoxne robia zo „Sedmičky“ ešte obľúbenejší film. No a koľkokrát som ho videl? Určite viac ako sedemkrát, možno to raz bude aj sedem krát sedem. Prvýkrát vo vypredanom kine Istropolis, kde sme sa ako teenageri predsa len trochu nudili. Docenenie geniality diela prišlo až oveľa neskôr, možno práve až na to siedme pozretie. No a film je každú chvíľu v telke, tak kto ho nevidel, akoby nežil, a kto ho nevidel sedemkrát, nie je skutočný filmový fajnšmeker. Tak to proste je, netreba si nič nahovárať.
Nr. 6.2.: Zvyčajní podozriví (The Usual Suspects, USA / Nemecko, 1995, r. Bryan Singer)
Najväčší mindfuck roka – a ten najprekvapivejší do Šiesteho zmyslu (The Sixth Sense, 1999, r M. Night Shyamalan) – má na svedomí Bryan Singer, momentálne ďalšia „(ne)vinná obeť“ kariéry v Hollywoode a dnes moderného chytania sexuálnych maniakov za gule. Treba poznamenať, že Kevin Spacey, jedna z najdôležitejších postáv vo filme, to tam už má zrátané. A obaja za obťažovanie chlapcov. Ale o tom sme nechceli. Chceli sme o tom, že otázka „Kto je, kurva, Keyser Sőze?“ snáď ešte viac rezonuje v spoločnosti milujúcej kultúru ako „Byť či nebyť?“ z Hamleta. Minimálne teda v súčasnej popkultúre. V retrospektívnom, nespoľahlivým „rozprávačom rozprávanom rozprávaní“ sa dozvedáme o histórii jedného mafiánskeho zločinu. No a na konci bude na nové súvislosti s otvorenou hubou pozerať nielen komisár, ale aj divák. Musím sa nesmelo priznať, že mi šokujúca pointa pri prvom pozeraní napadla už pred jej vyblafnutím na obrazovke (fakt nekecám, asi som proste chytrejší než väčšina, ale zase ten Šiesty zmysel mi nedocvakol a babke mojej vtedajšej priateľky áno), ale Zvyčajní podozriví sú takým prepracovaným a komplexným dielom, že na šokantnosti záverečného odhalenia jeho kúzlo nestojí. To stojí práve na scenáristickej štruktúre a hereckých výkonoch úplne všetkých zúčastnených. Najväčšiu pozornosť si pýta zrejme Gabriel Byrne. Film tak odporúčame vidieť viackrát, určite sa vám nikdy nezunuje.
Nr. 6.3.: Sieť (The Net, USA, 1995, r. Irwin Winkler)
Sieť sa v roku 1995 s absolútne vážnou tvárou zaoberala nebezpečenstvom internetu. No a výsledok bol už vo svojej dobe nechcene smiešny a každým rokom je čím ďalej, tým viac WTF. Paradoxne tak film stále naberá na svojej zábavnosti a zrejme to bude aj dôvod, prečo si ho množstvo divákov nikdy v televízii nenechá ujsť a túto „jazdu“ s ohrozenou Sandrou si rado zopakuje. Špičková programátorka, či čo to vlastne je, Angela Bennett, žije v El Ej, bohvie prečo nemá chlapa, aj keď je sexy, a všetok čas trávi za počítačom. Jedného dňa sa počas dovolenky v Mexiku zoznámi so šarmantným chlapíkom v podaní Jeremyho Northama a romanca nenechá na seba dlho čakať. Ale čuduj sa svete, Jack Devlin nie je tým, za koho sa vydáva, a Angele pôjde onedlho o život. Čím väčší nerd ste (najlepšie aj vo vyššom veku panic), tým musí byť Sieť pre vás neprekonateľnejším zážitkom. Popravde, osobne sa v príkazoch písaných na obrazovku vôbec nevyznám, každú chvíľu spoza rohu vykukujúce zvraty ale dostanú každého milovníka filmových guilty pleasures. Jednu vec však musíme tvorcom nechať, osamotenosť generácie tráviacej čas za monitormi počítačov je dnes už tvrdá realita. Pokiaľ ale máte doma ako spomienku na staré dobré časy vo vitrínach diskety s kapacitou niečo vyše jedného mega, Sieť musí byť pre vás proste lahôdka.
