Jaroslav Kučera Deník (r. Jakub Felcman, Česko, 2019, 67 min)

Je to zvláštne. O Deníku sa mi píše ťažko – ťažšie, ako som si myslela, že to bude, keď som ho sledovala druhýkrát na stránke jihlavskej videotéky a nadšene sa (znova) rozhodla napísať práve o ňom. Trvá to dlho a neviem presne artikulovať, prečo je to tak.

Prvýkrát som film Jaroslav Kučera Deník videla hneď v deň príchodu na jihlavský festival. V radoch naukladaných stoličiek Dělnického domu (ktorého dispozícia možno podporuje atmosféru bezbrehého dojímania sa) som hltala obrazy a dúfala, že sa na mňa nikto nepozerá, keď mi v zbožnom záklone hlavy ustavične tečú slzy.

Ji.hlava 2019 © Palo Mikula

Možno je to povahou obrazov, ich úprimnosťou, nostalgiu podporujúcou elektronickou hudbou, hanblivými a neistými pohľadmi do kamery, ktoré vyvolávajú pocit usvedčujúci z voyeurizmu – neprístojnosť, že sa pozeráme na čosi príliš intímne, zdieľané v úzkom kruhu osôb; že tieto výjavy by mali zostať výsostne (chránené?) pre oči prítomné v obraze.

Problém (pre mňa) nie je v jeho uchopení – štruktúra sa nebráni žiadnej z dramatickejších či obskúrnych interpretácií, nerušivá elektronická hudba je taktiež poddajná voči interpretačným ohybom. Je to snáď práve uvedomenie si pôvodného zámeru vyhotovenia týchto záznamov (rodinný archív reálne existujúcej rodiny), ktorý mi z etického hľadiska bráni napísať na obrazovku hypotézy interpretácií ich životov. Viem, že to odo mňa nikto nežiada. Odkedy však tvorcovia po vrúcne prijatej projekcii v Dělnickém domě niečo po jedenástej večer v rámci odpovedí na otázky povedali, že ten kľúč k čítaniu „tam niekde je, len ho treba nájsť“, niekoľko dní som úzkostlivo premýšľala, čo mi uniklo. Či som sa príliš dojímala nad fotogenickosťou dcéry Kučeru a Chytilovej, ktorú kamera a filmový materiál milovali – jej tmavé oči a vlnité ryšavé vlasy, odvážne akrobatické výjavy z lesa, tanec na záhrade či v interiéri domu.

Línia výjavov rodiny postupuje chronologicky – tehotenstvo, prvé dieťa, narodeniny, Vianoce, leto, jeseň, druhé dieťa, rodinná dovolenka, stavba rodinného domu. Nejde však iba o rozpohybovaný album rodinných fotografií. Nadhodnota tkvie v harmónii (aj kontrapunktov): harmonické zobrazenia rodinného života, taktilné (mikro)štruktúry a esteticky hodnotné obrazy (nielen) z kamerových skúšok k filmom, kde bol Kučera kameramanom.

Zábery hedonistických Sedmikráskok, ich bezbrehý konzum v kontrapunktne s civilným, skromným fungovaním nukleárnej rodiny Kučeru, Chytilovej a ich dvoch detí. Svetlá na vianočnom stromčeku v malej miestnosti, darčeky poukladané na sedačke okolo. Rodinnú každodennosť, pózovanie/hra „pre kameru“ striedajú povahou čisto experimentálne stroboskopické zábery či zrýchlené, mihotavé sledovanie behu staršej dcéry cez pole.

Taktilnosť snímaných povrchov a štruktúr presakuje plántom, všetkého sa chcete dotýkať – dreva, kameňov, machu, tvárí – a zároveň vyhodnocovať výrazy, drobnosti, banálne detaily – šípkový ker, skákanie z naukladanej kopy dreva, jedenie koláča… Absencia hovoreného slova generuje nepokoj, vedie nás neutíchajúca snaha odčít(av)ať z pier to, čo nepočuť; snaha vyvodiť významy z mikrovýrazov.

(Zdanlivo?) dôležité je všetko: štruktúra dreva, štruktúra kameňa, detaily ženských tvárí, farebné kontrapunkty červeného plášťa a bieleho snehu (Ovoce stromu rajských jíme), lámanie svetla. Oslava (nielen rodinného) života a filmu; života na filmovom materiáli. Dokonalé zabalzamovanie pominutej chvíle a jej atmosféry.

Samotný formát found footage filmu vytvoreného z archívnych záznamov jednej osoby je (pre mňa) fascinujúci o to viac, že v záberoch sa pravidelne objavuje Věra Chytilová (častujúca kameru prenikavým pohľadom svojich očí) aj v záberoch z natáčania, kde s veľkým tehotenským bruchom v letných šatách pobehuje neviazane pomedzi štáb. Kučera sa javí ako citlivý otec, tancujúc s dcérou v kostýme princeznej, v ktorých ju neskôr sníma v tej istej miestnosti pri zapadajúcom slnku. Keď sa pred kamerou ocitá jeho tvár, pôsobí hanblivo, Chytilovej osobnosť zasa dodáva komorným záberom rodiny performatívny aspekt – neváha posadiť svoje malé dieťa do kopy lístia ku kmeňu stromu či učiť batoľa zapaľovať sviečky.

Z celkovo 6 hodín rodinných archívov a 4 záberov kamerových skúšok Jakub Felcman (réžia) a Matěj Sláma (strih) vytvorili 67-minútový film, ktorý zbytočne nezahlcuje, ale podnecuje dychtivosť a očakávanie nasledujúcej scény, následnú tvorbu významov. Ambientná elektronická hudba usúvzťažňuje motívy a obrazy, naznačuje, ale nikdy sa netlačí do popredia, vďaka nej film sústredene plynie, preteká pred očami.

Ji.hlava 2019 © Palo Mikula