Z CYKLU WE LOVE 90’S
Rok 1994 žánru hororu skutočne prial, takže náš výber môžete sčasti považovať za pomerne arbitrárny. Pokračujú, samozrejme, rôzne série rôznej kvality: Phantasm III: Lord of the Dead (r. D. Coscarelli), Leprechaun 2 (r. R. Flender), Night of the Demons 2 (r. B. Trenchard-Smith), Inner Sanctum II (r. F. Olen Ray), Wes Craven prináša postmodernú Novú nočnú moru (Wes Craven’s New Nightmare) a tak ďalej, a tak podobne. V niektorých prípadoch ide o pozretie na vlastné nebezpečenstvo, žaloby na našu adresu neakceptujeme. Mimoriadne sa hororu darilo v rámci mainstreamu, v roku 1994 sme chodili do kina na svetoznáme tituly ako Frankenstein, Vlk (Wolf, r. M. Nichols) s Jackom Nicholsonom alebo superhviezdne obsadené Interview s upírom (Interview with the Vampire: The Vampire Chronicles, r. N. Jordan). My vám pripomenieme Branaghovho Frankensteina, ktorý neprávom v amerických kinách prepadol, ale v Európe sa mu celkom darilo. Kultový status získal taliansky horor z cintorína Dellamorte Dellamore a bolo by hriechom ho do výberu nezaradiť, keďže to Interview s Cruisom alebo Banderasom ste už aj tak, minimálne v telke, videli. No a do tretice sa pozrime na zúbok pomerne neznámej Carpenterovej verzii románu Stephena Kinga V zajatí šialenstva s „vyšilujúcim“ Samom Neillom.
Nr. 5.1: Dellamorte Dellamore (r. Michele Soavi, Taliansko / Francúzsko / Nemecko, 1994)
Práca správcu cintorína sa na prvý pohľad zdá ako dream job. Nikto sa vám do nej nestará, všetci ľudia na vašom pozemku sú totiž pochovaní pod zemou, a tak veľa toho nenakecajú. No sympaťák Francesco Dellamorte má tú smolu, že nijaký nový pochovaný to v zemi dlho nevydrží, konkrétne sedem dní, a zo svojho hrobu vylezie a hneď sú na svete problémy. Prečo to tak je, vie len pán Boh, v najlepšom prípade. Chvíľami horor, chvíľami absurdná komédia, v každom prípade životná úloha Ruperta Everetta. Dellamorte Dellamore je asi dokonalejší v jednotlivostiach, než v celku, na záver nás však čaká ťažká mindfucková pointa. Milovníci gýčových suvenírov si prídu na svoje, viac neprezradíme. Na telku v tomto prípade zabudnite, tento kultový kúsok si budete musieť zabezpečiť na DVD či blurayi. Investícia tu určite nebude jednorazová, k tomuto výrazne štylizovanému kúsku sa budete radi pravidelne vracať.
Nr. 5.2: V zajatí šialenstva (In the Mouth of Madness, r. John Carpenter, USA, 1994)
Kto by sa Samovi Neillovi čudoval, že sa po megaúspechu Jurského parku potreboval „odreagovať“ pri nejakom menšom projekte, napríklad pri depresívnom horore, kde mal možnosť zahrať si chlapíka na pokraji šialenstva. Dal mu ju legendárny hororový režisér John Carpenter. Ten si v obývačke pri vínku prečítal „kingovku“ s názvom In the Mouth of Madness a scenár k nej mu napísal Michael De Luca. Ide o príbeh poisťovacieho agenta Johna Trenta pátrajúceho po slávnom spisovateľovi, ktorý náhle zmizol tesne pred odovzdaním poslednej kapitoly svojej najnovšej knihy. Trent postupne zisťuje, že pravda je oveľa „zhúlenejšia a fantasy“, než sa na prvý pohľad zdá. Carpenter nakrútil akýsi hororový metafilm, ktorý nie je ani zďaleka určený každému a filozofuje o mnohých existenciálnych otázkach. Rozhodne ide o jednu z najlepšie sfilmovaných adaptácií z diel Stephena Kinga, a pokiaľ chcete nabudúce zabodovať na večierku nerdov, musíte ho bezpodmienečne vidieť. Opäť platí to, čo pri Dellamorte Dellamore: treba si zadovážiť nosič, inak na film nikde nenarazíte.
Nr. 5.3: Frankenstein (Mary Shelleyʼs Frankenstein, r. Kenneth Branagh, Veľká Británia, Japonsko, USA, 1994)
Viete si predstaviť Roberta De Nira ako Frankensteinovo monštrum? Ani my sme si ho pred rokom 1994 v takejto úlohe nevedeli predstaviť, ale ako nám dokázal Kenneth Branagh vo svojej svojskej adaptácii románu Mary Shelleyovej (a zároveň v úlohe vedca Frankensteina), tak to možné je. Branagh trochu nadväzuje na slávne expresionistické verzie štúdia Universal z tridsiatych rokov, sčasti je poplatný veľkoleposti blockbusterov a z ďalšej tretiny nakrútil autorský film. Svojho času sme sa ako gymnazisti na tento film do kina veľmi tešili a nikoho z nás nesklamal. Po dekádach už však nostalgia nefunguje až takým dokonalým spôsobom ako napríklad v prípade Nekonečného príbehu či E.T. Každopádne ide o skvelú ukážku modernej adaptácie klasickej gotickej hororovej látky, určite ide o lepšiu voľbu ako napríklad trestuhodný počin Viktor Frankenstein z roku 2015. V súboji De „Taxikár“ Niro – Daniel „Harry Potter“ Radcliffe ten prvý vyhráva na celej čiare.
