Requiem za pani J.
Saša Gabrižová 22/12/2017

 

Autorka textu: Lea Pagáčová

Requiem za pani J. / Requiem for Mrs. J. – Chorvátsko, 2017, réžia: Bojan Vuletić

 

Jeden týždeň môže priniesť mnoho prekvapení, a to aj napriek tomu, že máme celkom jasnú predstavu o jeho priebehu. Requiem za pani J. chronologicky zachytáva krátky časový úsek zo života hlavnej hrdinky pani J., nezamestnanej vdovy, ktorej životné nezdary vyvolali stav depresie a totálnej apatie voči okolitému svetu. Tento týždeň sa preto rozhodla svoje trápenie ukončiť, a to presne v deň výročia manželovej smrti. Nie vždy však ide všetko podľa plánov, čo platí aj pre prípravu samovraždy.

Príbeh nás uvádza do momentu, keď si pani J. uvedomí, že ani dostatočne dlhý čas jej nepomohol preniesť sa cez stratu zamestnania a manžela, dobrovoľné rozhodnutie ukončiť život tak pôsobí priam uvážene. Dosiahnutiu cieľa predchádza neočakávané krúženie v byrokratickom kruhu, ktoré jej neustále odopiera získanie potrebných dokumentov. Hlavná hrdinka nadobúda naše sympatie mlčaním, preto dúfame vo vyriešenie zamotaného prípadu napriek tomu, že ju to posúva bližšie k ukončeniu života. Opakované prekážky na ceste k úspešnej samovražde neslúžia len na umelé udržanie nositeľky príbehu nažive, ale sú taktiež prostriedkom kritiky často absurdného systému, ktorý sa pomaly stáva pevnou súčasťou filmov odohrávajúcich sa v krajinách s relatívne nedávnou socialistickou minulosťou. Čakárne sú konštantne preplnené, ľudia stoja v zástupoch bez toho, aby vedeli, či na začiatku radu bude ich problém vyriešený. Konečné odpovede napokon pôsobia oveľa zložitejšie než otázky a človek (rovnako ako pani J.) je nútený siahnuť po alternatívnych riešeniach.

Už názov filmu prezrádza takmer viac, než samotná hlavná postava. Pani J. je síce neustále v centre pozornosti, kamera ju nespúšťa z dohľadu, no napriek tomu nám o sebe príliš veľa neprezrádza, informácie získavame nepriamo, vďaka rodinným príslušníkom, známym či bývalým kolegom. Hrdinka sa totiž vyhýba takmer akejkoľvek diskusii, komunikuje len z ojedinelej vlastnej iniciatívy, zdvorilosť už pre ňu nehrá dôležitú úlohu. Mirjana Karanović, predstaviteľka protagonistky, vyjadruje omnoho väčšie množstvo informácií implicitne, najmä prostredníctvom mimiky. Minimalizmus prejavu zodpovedá psychickému rozpoloženiu postavy a zároveň je tajomným ozvláštnením filmu. Vďaka dlhším statickým záberom a pomalému tempu rozprávania príbehu máme dostatočný priestor na dôkladnú analýzu výrazu pani J. Jeho odchýlky sú v jednotlivých situáciách ledva postrehnuteľné, podobne ako pri Kulešovových efektoch nám napomáha kontext, v akom postavu sledujeme. Mirjana Karanović však na rozdiel od hereckého prejavu Ivana Možuchina nenecháva vyznenie vlastných emócií len na diváka, ale tvaruje ho pod vplyvom vnútorného vývoja nešťastnej postavy.

Hlavná hrdinka nenesie ťažké bremeno len na svojich pleciach, ale konaním, či skôr nečinnosťou ovplyvňuje aj životy ďalších postáv. Býva spolu so svokrou a dvoma dcérami s výraznejším vekovým rozdielom. Pasivita pani J. v nich však už nevzbudzuje súcit, ale naopak je príčinou častých sporov a dusivej atmosféry. Päťdesiatnička sa nestará o domácnosť a neprináša do nej žiadne financie, čím sa tieto povinnosti prenášajú na staršiu dcéru. Do popredia tak vystupuje téma spolužitia viacerých generácií pod jednou strechou. Tentoraz je však garde vymenené – mladšia vyčíta nečinnosť staršej. Dcérina snaha vybudovať si vlastnú nezávislosť a osobné šťastie je sabotovaná matkou v produktívnom veku, ktorá sa usiluje z nepriaznivej reality utiecť. Konflikt ďalej len vyostrujú vedľajšie postavy mladšej vulgárnej dcéry, nezasahujúcej svokry či priateľa staršej dcéry.

Rekviem nie je určené len tak hocikomu, práve samovražda je z humanitného hľadiska jeden z najsebeckejších činov a z toho náboženského dokonca hriech. Film Requiem za pani J. je však stelesnením tohto aktu, ktorým zároveň vysvetľuje, prečo si hlavná postava zaslúži takúto formu úcty. Netýka sa to len hereckého stvárnenia, ale predovšetkým ide o vykúpenie z mizérie, v ktorej si človek už nedokáže nájsť svoje miesto. Dlhá metráž filmu umožnila dôsledné vybudovanie pocitu nepotrebnej a nadbytočnej osoby, ktorej meno už roky nefiguruje v systémoch zdravotnej starostlivosti. Dôsledne komponované veľké celky často využívajúce kompozíciu na stred tiež nechávajú vyniknúť lokálne špecifické reálie podporujúce spleen hlavnej postavy. Opakovane využívané hyperboly vyvolávajú kriticko-úsmevné situácie nadľahčujúce existenciálnu tému, po ich eliminácii sa však príbeh stáva univerzálny a to nielen pre krajiny bývalého východného bloku. Zoznam adeptov na rekviem sa tým enormne zvyšuje a film Bojana Vuletića môže aj po rokoch vyznieť ako výstižné zachytenie vnútorného prežívania ľudstva na začiatku 21. storočia.

 

LP: Čo Vás inšpirovalo k nakrúteniu filmu Requiem za pani J.?

 

BV: Myšlienka príbehu vychádza z intímneho zoznámenia sa so ženou, ktorá, ako sa zdá, stelesňuje typickú obeť procesu zmien v Srbsku. Je to skromná, tichá žena, ktorá nechce nikoho obťažovať. Bez práce a odstupného, bez manžela a dokonca aj vôle vyjsť von zo svojho bytu, s pocitom nechcenej a odmietanej vlastnou rodinou, nachádza pani J. časti starej rodinnej zbrane a rozhodne sa ju dať dokopy. Film rieši bolestivý problém, ktorému sa nedá vo Východnej Európe vyhnúť – sociálna premena a ekonomická kríza. Nový politický a ekonomický systém nahrádza starú tvár socializmu, prináša veľké zmeny v hodnotovom systéme, nevyhnutne smerujúce (ako aj v tomto prípade) k totálnej kríze identity.

 

LP: Ako prebiehal proces výberu hereckých predstaviteľov?

 

BV: Od momentu, kedy som začal písať scenár som vedel, že Mirjana Karanović je tá správna herečka pre túto úlohu. Práca s ňou bola pre mňa najlepší zážitok, aký som dosiaľ mal. Je vnímavá, poctivá a so svojráznou energiou predstavuje všestrannú umelkyňu, ktorej pedagogické pôsobenie rovnako, ako aj práca divadelnej režisérky sú nevyhnutnou súčasťou kultúrneho života tohto regiónu a Európy. Prešli sme spolu cez všetky fázy procesu: rozprávanie sa o scenári, skúšky s ostatnými hercami, počas ktorých som sa mnohému naučil, pretože jej skúsenosti sú úžasné a cenné. Jovanu a Vučića som stretol na konkurze. Jovana je charakterová herečka mladej generácie, vďaka špeciálnemu osobnému štýlu pracuje so širokým emocionálnym spektrom, často obohateným o autentický humor. Vučić na seba taktiež pritiahol pozornosť vlastným minimalistickým štýlom ozdobeným jedinečnými emóciami a úprimnosťou v detailoch, čím sa stáva jedným z najzaujímavejších hercov mladej generácie.

 

LP: Aké kvality herca sú pre vás najpodstatnejšie?

 

BV: To je veľmi ťažká otázka. Každý herec je jedinečným umelcom, autentickým, charizmatickým a predstavujúcim svoju vlastnú postavu. Je tu však jedna vec, bez ktorej zo spolupráce nevzíde nič dobré a tou je dôvera. Dôvera medzi hercom a režisérom je jedna z najdôležitejších vecí. Ak tam nie je, nedopadne to dobre.

 

LP: Ktoré vlastnosti audiovizuálneho média považujete za kľúčové?

 

BV: Všetko je rovnako dôležité. Pri tomto filme som podrobne pracoval na vytvorení atmosféry s mojimi kolegami – umelcami: kameramankou Jelenou Stanković scénografkou Zoranou Petrov a kostýmovou dizajnérkou Lanou Pavlović. Od začiatku sme chceli vizuálne rekonštruovať mentálny stav hrdinky. Uvedomili sme si, že jej perspektíva je počas posledných dní života rozhodujúca. Od kedy je jednou nohou v hrobe, už nemôže vnímať veci okolo seba realisticky. Rozhodli sme sa preto pre kombináciu realizmu a snovej optiky. Na konci som pocítil, že sme dosiahli slušný balans.