Gregor Valentovič je čerstvým absolventom magisterského štúdia réžie hraného filmu na FTF VŠMU. Jeho film Skúška (2016) mal premiéru na Premiers Plans Film Festival v Angers vo Francúzsku. Okrem študentských filmov režíroval niekoľko reklám a videoklipov, so svojím absolventským filmom Kid sa tento rok zúčastnil sekcie mladých európskych filmárov Future Frames na festivale v Karlových Varoch. Film skrz epizodické rozprávanie reflektuje organický a pozvoľný rozklad blízkeho priateľstva štyroch ľudí, ktorý je zapríčinený ich rozdielnymi životnými cestami.

BN: Gregor, vrátil si sa z Karlových Varov, kde mal tvoj absolventský film Kid premiéru v sekcii Future Frames. Aké sú tvoje pocity z jeho prijatia a celkovo z festivalu?

GV: Kid, môj absolventský film, sa zúčastnil na festivale v Karlových Varoch v nesúťažnej sekcii pre začínajúcich európskych režisérov, ktorá sa volá Future Frames/Prvé podanie. Národné filmové inštitúty z organizácie European Film Promotion vybrali zástupcov svojej mladej kinematografie a z tých si potom vyberali programoví dramaturgovia festivalu. Nebol to nejaký ohurujúci počet, keďže nám povedali, že sa prihlásilo 44 filmov a vybrali 10, takže sa ani zďaleka necítim ako majster sveta (smiech). Ale, samozrejme, je to veľmi príjemný úspech hlavne v tom zmysle, že nám to dodalo – mne a môjmu tímu – sebavedomie do ďalšej práce. Myslím, že jedna z najdôležitejších vecí je totiž vedomie, že to, čo robíme, má nejaký význam, je to relevantné a náš film má šancu obstáť v konkurencii mladej európskej kinematografie. A Karlove Vary sú môj obľúbený festival, chodím tam už šesť rokov. Tento rok som sa prvýkrát zúčastnil s vlastným filmom, pozeral som sa na to z iného uhla. Do istej miery mi bolo ľúto, že som nemohol chodiť na 4-5 filmov denne, pretože tak vyzeral môj bežný karlovarský festival. Teraz som sa zúčastňoval na všelijakých meetingoch, networkingových stretnutiach, pitchingových fórach, stretnutiach s odborníkmi a na cennom masterclasse s gréckym režisérom Syllasom Tzoumerkasom, ktorého, hanbím sa, som dovtedy nepoznal, ale tento rok premiéroval film na Berlinale.

BN: To boli stretnutia s producentmi?

GV: Áno, boli tam producenti, sales-agenti, distribútori. Niektorí, ktorí naše filmy videli – menšina, a to sú teda programoví dramaturgovia, Silas či ďalší ľudia z festivalu, napr. Karel Och (pozn. B. N.: programový riaditeľ KVIFF), sa s nami v krátkosti rozprávali. Musím povedať, že pre mňa bol asi najcennejší feedback, keď za mnou počas koncertu Bert and Friends prišla Anna Purkrábková, jedna z troch dramaturgov celého programu, a povedala, že sa chce so mnou kamarátiť na základe toho, že sa jej strašne páčil náš film a na základe toho, že vidí, že mám strašne rád Bert and Friends (smiech). To je asi pre mňa najzaujímavejší kontakt. Anna sa so mnou bavila o tom, že keď budem chcieť robiť celovečerný film, tak budú mať veľký záujem si ho pozrieť a prípadne zahrať, ak bude za niečo stáť. Takže nepovedal by som, že celý ten program mal nejaký jasne vyhranený cieľ, skôr je to súhrn čiastkových malých potešení a momentov – to je to, čo si odtiaľ primárne odnášam.

BN: Film teda videli iba ostatní účastníci sekcie alebo aj bežní diváci?

GV: Každý film bol premietaný dvakrát vo festivalovom programe. Prvýkrát nás aj predstavili, zavolali na pódium, kde sme mali predstaviť film a po premietaní bolo krátke Q&A, čiže sme dostali 4-5 otázok buď od moderátorov, alebo divákov. Future Frames sekcia má celkom stálych divákov, ako nám bolo povedané. Na našom premietaní bolo zhruba 350-400 ľudí. Čo je na jednej strane super účasť, ale prinieslo to so sebou aj tlak. Zo začiatku to bolo trochu nepríjemné.

BN: A čo sa pýtali na Q&A?

GV: Vždy sa diváci hanbili, takže najskôr sa pýtal moderátor a ja som dostal fascinujúcu otázku – parafrázujem: keďže je teda hlavná téma filmu homosexualita, ako si myslím, že sa bude filmu dariť nielen vo veľkom meste ako Bratislava, ale či mám plány s ním cestovať po Slovensku a robiť osvetu a že ako si myslím, že to ľudia vezmú. Na podobný typ otázok som bol tak trochu pripravený, keďže môj oponent (pozn. B.N.: magisterské štátnice) film dezinterpretoval podobne. Tak som odpovedal, že si nemyslím, že je to hlavná téma filmu, ale svoje publikum si nájde bez ohľadu na geografické umiestnenie či vek diváka/diváčky. Ľudia sa aspoň trochu zasmiali, takto zo mňa opadla tréma, a začali sa viac pýtať. Najviac na herca Dávida Uzsáka, ktorého asi najviac vyzdvihovali, bol vraj pre ľudí hypnotický, radi sa naňho pozerali. Samozrejme sa zaňho teším a aj za to, že viem tak dobre obsadiť postavy (smiech).

BN: Témou aktuálneho Kinečka je identita. V spojitosti s tým ma zaujíma, či sa stretávaš s nejakými predsudkami alebo latentnou homofóbiou typu – máš vo filme gej postavu a preto automaticky zaznieva, že ide o coming-outový film alebo vyrovnávanie sa s orientáciou atď. 

GV: Toto je môj prvý film, ktorý akýmkoľvek spôsobom naznačuje, či otvára túto tému. Hoci v predošlom filme Podnájom to bolo naznačené, ale skoro nikto to neodčítal (smiech). Zrozumiteľnosť nadovšetko (smiech).

BN: Ten si mi ale neposielal, keď som si pýtala filmy…

GV: Nie, to bolo iba cvičenie a taký predfilm ku Kidovi. Takže nie, ľudia to v spojení s mojimi filmami neriešili, lebo ja som tú tému nikdy neotváral; nemal som homosexuálne postavy vo svojich filmoch. Osobne som dlho čakal na moment, keď budem dostatočne sebavedomý na to, aby som vedel, že viem takúto postavu, s takouto jednou časťou jej identity, napísať verne, dobre a k mojej spokojnosti a zároveň nie čierno-bielo – moje obľúbené slovo, ako iste vieš. Tvoje obľúbené slovo je 8mm ľahká kamera, hoci to sú štyri (smiech). Takže som skrátka čakal na ten moment, aby som to vedel povedať tak, že je to na jednej strane súčasť identity postavy a na druhej strane to pre ňu nie je definujúca vec. Nie je to hlavná téma toho filmu, pretože práve toto mi prekáža na väčšine queer filmov – že sa točia okolo coming-outu, neprijatia rodinou, čo je, samozrejme, relevantné, pretože pre ľudí, ktorí prechádzajú práve týmto problémom, je to omnoho komplikovanejšie. Chcel som sa však pozrieť na také obdobie života, kde to pre postavu nepredstavuje hlavný zdroj medziľudských problémov, ale zároveň to vplýva do istej miery na jej konanie, na jej vzťahy a možnosť tvorenia ďalších vzťahov.

BN: Ale hovoríš, a to je podľa mňa zaujímavé, že si dlhšie čakal na napísanie gej postavy. Nie je práve toto strach z homofóbnych komentárov/homofóbneho prijatia? Veď predsa rovnako môžeš mať strach z napísania plastickej postavy dieťaťa, matky, lesby, vzpierajúcej sa dcéry…

GV: Myslím, že to bola kombinácia oboch. Prvá časť odpovede zostáva – nebol som dostatočne sebavedomý, aby som tú postavu urobil dobre, komplexne a plasticky a určite druhá časť tohto problému bola, že som sa neodvážil, že som sa bál to tak priznať. Aj keď na škole všetci dlho vedia, že som gej. Myslím, že celé moje štúdium réžie to všetci vedeli. Ale ak to aj ľudia vedeli, ak to vedeli aj profesori, ktorí ma učili, tak nikdy to nikto nespomenul, aj keď to možno… Keď sme mali prednášku a vždy profesor povedal: „No vy chlapci, keď si nájdete dievčatá…“ Viem, že toto asi nie je také podstatné, ale pre mňa je to zaujímavé, že v živote ma nikto z profesorov takto neidentifikoval a ja som si preto tak podvedome držal výhodnú pozíciu, ktorú so sebou prináša tá konformita, heterosexualita. Je to zvláštne, asi smutné.

BN: To som sa chcela spýtať, či to nebolo smutné…

GV: Trochu, ale myslím, že homosexuálna orientácia prináša omnoho ťažšie veci ako to, že niekoho generalizačné výroky sa vôbec nemusia týkať všetkých študentov, ktorí tam sedia. Ale je možné, že si to neuvedomovali, to sú všetko 70-roční chlapi, moji profesori žijú v inom svete, ja im to nezazlievam… Rozumieš mi?

BN: Áno, rozumiem. Len ma zaujíma, či ťa neobmedzovalo a netrápilo držať tú masku.

GV: Ja som tú masku nedržal silno. Teraz som trošku nakydal na VŠMU, na druhej strane práve VŠMU bola miestom, ktoré mi dovolilo byť tým, kým naozaj som. Možno by to bolo to isté, keby som bol na inej výške. Určite sa to zlomilo aj tým, že som videl, že moji starší spolužiaci sú gejovia a lesby a že je to okej a ľudia s nimi stále spolupracujú. Viem, že to znie hrozne, ale pre mňa ako pre stredoškoláka, ktorý prišiel na výšku… Pamätám si konkrétny moment, keď som bol v prvom ročníku a nikto to o mne nevedel… Stále mi veľa ľudí hovorí, že tak na prvý pohľad nepôsobím, to je jedno. Ľudia to nevedeli a môj spolužiak bol otvorene gej a všetci s tým boli okej, alebo minimálne sa tak tvárili, a pamätám si, že vtedy vo mne zavládol taký zvláštny vnútorný pokoj. To bol veľmi pekný moment, keď som si všimol, že to nie je problém na VŠMU pre žiakov – tým nehovorím, že je to problém pre profesorov. Už však na to nemám taký zidealizovaný pohľad, pretože si stále myslím, že tá latentná homofóbia je úplne všade, v celej spoločnosti. Aj medzi ľuďmi, ktorí najviac tvrdia, ako strašne podporujú LGBTIQ*, aj keď tvrdia, že chodia každý rok na Pride a majú strašne veľa kamarátov – nebudem menovať… Je to smutné a otvorene môžem povedať, že prevláda u mužov. U žien sa s ňou skoro vôbec nestretávam. Práve preto si vážim takých chalanov, aj na škole, pre ktorých to nie je žiaden deal – nielen, že sa tak tvária, ale naozaj to nie je problém. Pretože veľa ľudí ti povie, že to nie je problém a potom, keď sa trochu pripijú na školskej party, prídu za tebou, oblapia ťa zozadu a začnú ti hovoriť do ucha… veci. To mi pripadá smutné a úbohé.

BN:  Ako by si teraz hodnotil svoj čas na škole – čo ti štúdium dalo, čo ti vzalo alebo čo ti nedalo napriek tvojim očakávaniam? Ako by si zhodnotil kvalitu štúdia, prístup pedagógov?

GV: Do veľkej miery som šťastný, že som šiel na VŠMU aj pre vyššie spomenuté dôvody – osobnostne som vyrástol, upokojil som sa, stretol som veľa šikovných ľudí, s ktorými budem spolupracovať asi naveky. Dobrá vec, čo škola robí, teda robila, asi to už nerobí, boli tímové práce…

BN: Ešte sa robia tímovky.

GV: …síce sa to robí na kolene, narýchlo, ale vďaka nim sa stretli ľudia, ktorí by sa pravdepodobne v rámci nejakého filmového štábu takto dokopy nedali, a s mnohými z nich spolupracujem dodnes. Sú to v podstate už utužené, nielen profesionálne, ale aj kamarátske vzťahy. Teraz budem pendlovať v takej veľmi Mr Obvious sfére: ako platforma je FTF VŠMU dobrá a funkčná. Stretnete tam šikovných ľudí, na každej jednej katedre sú ľudia, ktorí sú talentovaní, pracanti… A opäť poviem obvious vec – je len na vás, čo z toho štúdia budete mať. Nedokončí ho len človek, ktorý naozaj už nechce študovať. Myslím si, že na jednej strane je aj nevýhoda, že škola nemá vyššie nároky na vlastných študentov. Aspoň tak som sa cítil počas niektorých klauzúr alebo skúšok. Očakával som, že väčší dôraz sa bude klásť na komunikáciu študentov s pedagógmi a profesormi. Je absolútne pochopiteľné, že väčšina profesorov je stále činná vo svojom odbore, a preto nemajú čas chodiť na prednášky. Niektorých prednášajúcich by som bol rád zažil omnoho častejšie, ako sa mi to, bohužiaľ, podarilo. Kvalitní pedagógovia tam určite sú, ale tí kvalitní a činní sú práve tí, s ktorými som mal najmenej šancu dostať sa do dialógu. Každá katedra ma iný princíp rotovania študentov medzi pedagógmi. Hraná réžia ho má najrigidnejší, a to považujem to za problém. V ATDT si všetci prejdú spoločným vedúcim v prvom ročníku a následne si môžu vybrať svojho vedúceho. Na hranej réžii dostane študent prideleného vedúceho v prvom ročníku a už sa od neho nepohne, ani na magisterskom stupni. Nie je tam takáto možnosť, vôbec. Lebo každý ročník vedie jeden alebo dvaja pedagógovia spoločne. Čo má za následok to, že ak si študent so svojím vedúcim nesadne, tak nemá úniku. Áno, môže konzultovať svoje scenáre s inými pedagógmi, ktorí sú ale ročníkovými vedúcimi iného ročníka a tým pádom si prirodzene naňho nenájdu toľko času ako na vlastných študentov. Tým nechcem povedať, že som si so svojím vedúcim nesadol – prof. Párnický mi dal určite hlavne na začiatku štúdia cenné rady, ktoré mi pomohli v posune, ale želal by som si, aby som potom mohol rotovať k iným pedagógom alebo mať možnosť si sám vybrať. Takže som sa v podstate celý magisterský stupeň cítil zaseknutý na jednom mieste, čo sa týka vedenia. S pánom prof. Šulíkom by som veľmi rád bol mal aj iný seminár ako dejiny divadla. Chcel by som od neho režijné tipy, mať s ním konzultácie, pretože si ho veľmi vážim. Namiesto toho som s ním mal jeden predmet v prvom ročníku a potom už nič. S Evou Borušovičovou som nemal za 5 rokov žiadny predmet a rád by som ho bol mal. S Petrom Bebjakom sme mali jeden semester televíznej tvorby, ale problém bol, že väčšinu času trávil na svojich výrobách – čo je okej, ale tie prednášky som mal rád a bolo ich málo. Veľmi oceňujem interpretačný seminár s pánom Trančíkom. Za najväčšiu škodu považujem odobratie predmetov Miša Baláža a Teodora Kuhna, s ktorými sme mali základy réžie v prvom ročníku, ale v druhom ročníku bol, napriek tomu, že boli obaja doktorandi a napriek veľkej prosbe študentov, zrušený. Tam bolo dobré to, že sme mali prednášku formou diskusie. Oni sa nás pýtali na veci a keď sme aj možno na začiatku nevedeli ako a čo, tak ich zaujímal náš názor a hlavne si uvedomovali, čo im chýbalo ešte nedávno na vlastnom štúdiu – že pedagóg ich nepustí k slovu, má trojhodinový predslov, ktorý môže byť zaujímavý, dobre tematicky koncipovaný, ale to je úplne základné pravidlo, že pedagóg musí pustiť k slovu aj študenta, aby mal stimulovaný mozog a angažoval sa v hodine. Akákoľvek dobrá prednáška, ktorá má tri hodiny, bez študentského vstupu neobstojí. Na toto, bohužiaľ, väčšina starších pedagógov zabúda.

BN: V tvojich filmoch do veľkej miery figuruje rodina ako základná sociálna jednotka; rodina tvojich protagonistov/protagonistiek je buď základným (Skúška), alebo vedľajším motívom, rodinné vzťahy resp. vzťahy s rodičmi však slúžia minimálne na dokreslenie charakteru postavy (Kid, China). V slovenskej kinematografii je rodina – predovšetkým sociálne problémy (rodín) – pravidelne sa objavujúcou témou. Aký máš na toto názor vzhľadom k tvojim vlastným filmom?

GV: V slovenskom filme je 95% zobrazených rodín nefunkčných, neúplných, bez peňazí, nešťastných a s problémami. Je mi – a teraz naozaj necynicky – úprimne ľúto, ak je toto skutočne reálny obraz. Väčšina filmárov – nielen na Slovensku – sa inšpiruje vlastnými životmi. Ak vidia rodinu ako hlavný problém spoločnosti a pôvodcu tráum, tak je pochopiteľné, že to potom prenášajú do svojich filmov. Je to úplne legitímne a asi som mal naozaj šťastie, že rodina nebola pôvodcom mojich tráum. Cítim, že mám voči nim dlh – zobraziť svoju rodinu pravdivo a u mňa konkrétne ako pôvodcu mojej duševnej vyrovnanosti a harmónie. Tento dlh ale v podstate vo mne vznikol tak, že som vo svojich prvých krátkych filmoch začal s rodinou ako nefunkčnou jednotkou – potom som si uvedomil, že som iba ovplyvnený slovenskou a zahraničnou kinematografiou, kde tú rodinu vidím večne nefunkčnú a koniec koncov mi to pripadalo nefér, keď moje filmy pozerali moji rodičia a videli tie rozdrbané vzťahy. Nikdy mi to nedali najavo, ale spätne bolo pre mňa zvláštne, prečo robím také filmy aj ja. Tak som sa rozhodol tú rodinu vo svojom absolventskom filme a aj v mojom ďalšom filme zobraziť verne – to neznamená len pozitívne, ale aj so všetkými šťastnými momentmi, ktoré tá rodina prežíva. Pred pár dňami som videl nový film Marka Škopa Nech je svetlo, ktorý rozoberá dôležité spoločenské otázky priamo sa týkajúce slovenskej spoločnosti. Napriek tomu, že chápem, že sa Škop rozhodol tieto témy a idey demonštrovať znova na nefunkčnej rodine, myslím si, že aj tú by bolo možné zobraziť plastickejšie – v jej pozitívnejších momentoch.

BN: Ten film som ešte nevidela, ale nie je to určite pravidlo…

GV: Dobre, každý z nás, keď sa zamyslí nad tým, nech má akúkoľvek traumatizujúcu skúsenosť s vlastnou rodinou, má aj šťastné momenty, keď sa na niečom zasmejeme, keď sa tlak na nejaký čas uvoľní. Nemyslím si, že tá realita je čierno-biela. A to nemusia byť všetky postavy, ale niektoré. Úzko to súvisí s tým, ako vnímam film. Pre mňa je zobrazením ľudskosti a ľudského pokúšania sa o niečo dobré, lepšie; ľudskej vzájomnosti, nie nevyhnutne, nie plošne, ale jednoducho. Ľudská vzájomnosť je hnacím motorom mojej tvorby a mojich filmov. A to je môj hlavný problém so slovenskými filmami – málokedy tam vidieť ľudí si pomáhať, robiť niečo nezištné. V podstate vidíme iba kritiku, kritiku, kritiku; kritiku rodiny, spoločnosti – čo je relevantné a taktiež mám vo svojich filmoch kritiku, vysmievam sa z ľudskej „malosti“, ale podľa mňa je dôležité vidieť aj to dobré.

BN: Takže si myslíš, že slovenská sociálna dráma by mala byť pozitívnejšia?

GV: Myslím, že slovenská sociálna dráma nech zostane slovenskou sociálnou drámou, pre mňa to nie je problematický žáner, sú sociálne drámy, ktoré si užívam, ale chcem vidieť svetlo na konci tunela; chcem vidieť vyrovnanejší, plastickejší obraz skutočnosti. Tento nový Škop je pre mňa cvičením v neplastickosti a jednodimenzionálnosti, napriek tomu, že Eva Nová je film, ktorý sa mi veľmi páči a viem si ho užiť. Asi by Marko Škop argumentoval tým, že situácia na Slovensku je vážna a ja by som argumentoval späť, že práve preto, že je vážna, hľadajme mimo tej kritiky, ktorá je dôležitá, aj tú vzájomnosť medzi ľuďmi, pretože samých nás to robí lepšími. Sociálne drámy v zahraničnej kinematografii sa dokážu na problémy pozrieť s humorom alebo minimálne vyrovnať pomer depresívnych a šťastných/absurdných scén. Spomeniem napríklad bulharskú súčasnú kinematografiu, kde moji obľúbení režiséri Grozeva a Valchanov – teraz mali premiéru nového filmu – vedia zarovno kritizovať neskutočne skorumpovaný a nefunkčný bulharský systém a zároveň sa na to pozrieť z iného hľadiska. To nie je depka. Nechcem hovoriť prvoplánovo, že slovenské filmy sú depresívne, nie je to len o smiechu. Je to o tom, že slovenské sociálne drámy ukazujú pre mňa málo ľudskej blízkosti a nejakej pozitívnej vzájomnosti – už som to slovo povedal veľakrát, ale je to presne to, čo mi tam chýba. Zuzana Konečná sa 90 minút vkuse mračí, ani raz sa neusmeje. Pripadá mi to tézovité, neautentické a ešte aj bezvýchodiskové.

BN: A mala by sa usmiať, ženy by sa vo všeobecnosti mali viac usmievať!

GV: To som nepovedal.

BN: ‌‌ Aké sú teda tvoje obľúbené slovenské filmy?

GV: Napríklad film Juraja Lehotského Nina.

BN: Ten mám tiež veľmi rada.

GV: Je o vážnej téme – dopad rozvodu na dieťa, a napriek tomu je v mnohých miestach ľahký, snový a hlavne veľmi autentický. Lehotský neviní ani jedného rodiča výrazne, dokáže úplne perfektne balansovať medzi pozitívnymi a negatívnymi vlastnosťami postáv, ktoré stvárňujú Roth a Fornay, ale aj samotnej Niny. To dieťa nie je idealizované ako nejaké neviniatko. Nina má tiež svoj názor, je tvrdohlavá, má svoje zlé vlastnosti, ale ani jedna z troch hlavných postáv, na ktorých film vlastne stojí, nie je jednodimenzionálna. Postavy sú živé, dýchajú a pre mňa je hlavne Petra Fornay totálny objav! To je taká normálna, normálne zobrazená postava v tom filme… úplne mi vyrazilo dych, ako je neprvoplánovo napísaná; ale zahratá – unavená mamina, normálne som v tom filme videl svoju mamu. Kombinácia Petry ako tanečníčky a divadelnej herečky, Rotha ako divadelného a filmového herca a Bibiany Novákovej ako neherečky, fakt, že sa Lehotskému podarilo z nich urobiť vyrovnané herecké trio, je pre mňa určite najlepší hraný slovenský film posledných 5 rokov. Zo starších filmov vystupuje do popredia autenticitou a uveriteľnosťou film Zuzany Liovej Dom. Páčia sa mi Šulíkove filmy z 90. rokov. Z ešte starších mám rád Spaľovača mŕtvol…

BN: Zdá sa mi, že Kid je do veľkej miery autobiografický. O čom by si povedal, že je? Ktorý z tvojich filmov je pre teba najsrdcovejší a prečo? 

GV: Áno, je. Aj keď, samozrejme, scény sú dramatizované/upravené. Kid je príbehom štyroch priateľov, ktorí sa poznajú od 10 rokov, chodili spolu na gymnázium, sú nerozlučná štvorica. Dvaja chlapci a dve dievčatá sa vplyvom úplne prirodzených životných udalostí rozdeľujú a každý ide vlastným smerom za štúdiom, partnerom, idú žiť do zahraničia a pod. Ten film je o priateľstve a o samote. Na každého samota vplýva iným spôsobom a asi najviac vplýva na hlavného hrdinu, ale každá z postáv si prechádza nejakou životnou zmenou. Mňa celkovo zaujímajú hrdinovia, ktorí prechádzajú životnými zmenami. Tieto životné zmeny sa nesnažím zobrazovať explicitne a dramaticky, ale práve rutinne – to, ako vyzerá ich bežný deň. Čo sa týka mojich srdcových filmov… tento film Kid mám rád, je ešte relatívne stále čerstvý, takže spýtaj sa ma o dva roky, či ho budem mať stále rád. Aj napriek tomu, že tam teraz vidím veľa problémov a vecí, ktoré by som rád zmenil, ale už to skrz štruktúru nešlo. Myslím si, že má fajn scény, niektoré, ktoré viem pozerať a nezakrývam si oči a nemusím odísť na záchod. Iné filmy, ktoré mám nekriticky rád, sú vlastne už len (pauza)

BN: Skúška?

GV: Nie… Svoje predošlé filmy, ktoré chodili aj po festivaloch – Skúška a China – oceňujem pre to, čo som sa pri nich naučil a sú tam podarené momenty, ale môj najobľúbenejší film, z osobných dôvodov, je film o mojej babke a dedkovi, ktorý sa volá Pamäte. Myslím si, že je zázračne podarený. Neviem, či sa mi podarí ešte niekedy niečo podobné natočiť, ale potvrdzuje to môj pocit, že by som sa mal venovať najbližším členom svojej rodiny alebo najbližším priateľom, pretože to je tá oblasť, ktorú poznám najlepšie. Také tie veľmi jemné nuansy a odtiene charakterov a ich vlastnosti, ich bežných činností neviem rešeršovať inak ako tým, že som bol alebo stále som toho súčasťou.

BN: ‌Ako prebieha práca na filme v tvojom podaní? Spolupracuješ vždy so scenáristom/scenáristkou?

GV: Námet väčšinou čerpám priamo z vlastnej rodiny alebo najbližšieho okolia. Natočil som aj filmy, ktoré sa ma netýkali alebo som daný príbeh bezprostredne nepoznal. Tieto filmy väčšinou dopadli horšie ako tie, ktoré sa týkajú niekoho mne blízkeho. Keď svoj film nemám rád, tak ho nemajú radi ani iní.

BV: To je ako to klišé – musíš mať najprv rád sám seba, aby ťa mohli mať radi iní!

GV: (smiech) Áno. A celá tvorba prebieha tak, že mám nápad, niečo, čo ma zaujme – scéna, postava, príbeh postavy. Ak si viem dopredu povedať, ako asi príbeh bude vyzerať, ako bude vystavaný a čím môže byť trošku iný, čo sa týka rozprávania alebo hlavnej postavy; ak ma postava zaujíma – musím hlavne milovať svoju hlavnú postavu, musí mi na nej záležať, vtedy sa o tom nápade rozprávam so svojou spoluscenáristkou/dramaturgičkou Marcelou Žgančíkovou alebo sa radím s ďalšími blízkymi ľuďmi o tom, či to má význam. A keď sa presvedčím, že to význam má, začnem si zapisovať scény, jednotlivé situácie, ktoré sa mi zdajú v niečom krásne, poetické, veľavravné, zaujímavé, iné… A až keď mám dostatok napísaných scén, situácií a stále mám pocit, že ten film môže byť zaujímavý a mám pocit, že má čo povedať, až vtedy začnem konštruovať scenár, tú kostru. Ale všetko je to u mňa o situáciách.

BN: Viem, že pripravujete seriál vychádzajúci z Kida…

GV: Kids! (smiech)

BN: Má to byť niečo ako posledné tri série Girls, kde každá zo štyroch kamarátok rieši svoje problémy, jedna odíde pracovať do Japonska, ďalšia sa vydá…?

GV: Nevidel som posledné tri série Girls, videl som prvý diel a nebavilo ma to (smiech). Ale čo sa týka toho vzorca, že prechádzame medzi postavami, je to jeden z mojich vzorov ako sa dá seriál na krátkej ploche 26-28 minút za diel rozpovedať vyrovnane medzi štyrmi postavami, kde je jedna trošku dominantnejšia. Tí kamaráti stále začínajú spolu, ale postupne sa ich cesty nejakým spôsobom rozchádzajú alebo sa iba transformujú a menia. Celkový oblúk postáv vidím tak na tri sezóny, ktoré máme načrtnuté. Prvá sezóna, ktorá aj keby bola vyrobená len tá, ak vôbec, má samostatný oblúk, takže to nevidím ako problém.

BN: A o čom má byť tvoj celovečerný debut?

GV: Opäť som dlho riešil, či je to niečo, čo viem rozpovedať trochu inak, trochu svojím spôsobom a bude sa točiť okolo mojej rodiny, môjho otca, mojej tety ako hlavnej postavy na pozadí zmeny režimu v roku 1989. Keď hovorím na pozadí, tak naozaj iba na pozadí. Tie spoločenské zmeny tam bude cítiť, ale nebudú hlavným hnacím motorom, tým bude moja teta za mlada; vzťahy medzi ňou a jej matkou a ďalšími postavami v rodine. Čiže opäť rodina, do istej miery nefunkčná. Snažím sa týmto debutom spoznať svoje korene. O tejto strane rodiny sme sa nikdy nejako veľmi nerozprávali a vždy ma to zaujímalo a fascinovalo. Čiže počas toho, ako budem robiť rozhovory s mojím otcom a s mojou tetou, tak sa viac dozviem a pochopím, prečo je môj otec taký, aký je; prečo je moja teta taká, aká je a koniec koncov, prečo sme my s mojou sestrou, teda ďalšia generácia našej rodiny, takí, akí sme.