Pred necelým mesiacom nás potešila správa z MFF Cannes o zaradení filmu Pura Vida z VŠMU do sekcie Cinefondátion, kde máme po účasti Michala Blaška a jeho filmu Atlantída spred dvoch rokov ďalšieho reprezentanta školy. Hneď na úvod sa však musím priznať, že sa mi v súvislosti s autorom Martinom Gondom (MG) nevybavili žiadne predchádzajúce filmy. 

TS: V škole som ťa predtým nikdy neregistroval. Čo sa stalo, že si ju napokon dokončil s výnimočným filmom, ktorý sa dostal do výberu jednej z najdôležitejších svetových študentských súťaží?

MG: Na úplnom začiatku som sa veľmi chcel na túto školu dostať a točiť filmy. Avšak, po prijatí ma tento chtíč opustil. Prvé tri-štyri roky na škole som filmy dorábal tesne pred termínom alebo už po ňom. Ani v týchto prípadoch však nešlo o úplne dokončené snímky, po klauzúrach som sa na ne v podstate vykašlal. Myslím, že niektoré boli celkom pozerateľné, no v súčasnosti by som sa postavil maximálne za jednu z nich. Na magisterskom stupni som si uvedomil, že moji spolužiaci pristupujú k tvorbe omnoho zodpovednejšie, že sa na ten projekt sústreďujú, a dokonca majú aj nejakú stratégiu týkajúcu sa následného posielania filmov na festivaly. To sa mi zdalo neuveriteľne vzdialené, no zároveň sa to pre mňa stalo istým hnacím motorom. Prvý film, pri ktorom som naozaj zapol a pri ktorom som precízne riešil scenár, herectvo a aj postprodukciu, bol až Pura Vida. Pri tvorbe som nerozmýšľal nad jeho festivalovým potenciálom. Jediné, čo ma zaujímalo, bolo to, aby mi tam hrali dobre detskí neherci a aby som tento príbeh vyrozprával zrozumiteľne. Možno, ak by som to mal nejako zhrnúť, šiel som na školu priskoro a do istej miery bol čas strávený na nej o dozrievaní. 

TS: Ako by si charakterizoval svoju predchádzajúcu tvorbu? Aj napriek tomu, že si tieto filmy podľa vlastných slov “odflákol”, asi musia mať s filmom Pura Vida nejaké spoločné znaky.

MG: V mojich predchádzajúcich filmoch som sa v podstate vždy zameriaval na život tínedžerov či celkovo detí, ktoré boli vystavované rôznym vplyvom, voči ktorým sa nevedeli brániť a vždy volili krajné riešenia.

TS: Film vznikol pod pedagogickým vedením Martina Šulíka, čo vidno predovšetkým v rovine sociálnych tém, ktoré film otvára.

MG: Áno, sám dokonca po zhliadnutí hrubého strihu povedal, že to vyzerá ako niečo, čo by natočil v deväťdesiatych rokoch – myslel to, samozrejme, ironicky a narážal na to, že to bolo natočené ťažkopádne. Musím však dodať, že hrubý strih sa v mnohom líši od výslednej podoby. Silnejšie vzťahy, jasnejšie linky, množstvo scén vypadlo.

TS: Ako vyzeral proces tvorby filmu od námetu až po výsledný scenár?

MG: Za námetom stojí scenáristka Dominika Udvorková. Pôvodne sa mal príbeh odohrávať dávno po udalostiach, ktoré zobrazuje táto snímka. Hlavnej postave vyčítajú rodičia smrť jeho brata. Neskôr bol k vývoju prizvaný Martin Šuster a v takomto zložení sme postupne príbeh pitvali, pričom sme sa čoraz viac začali zaoberať jeho pozadím, teda tým, čo mu predchádzalo. A nakoniec sa nám zdala táto retrospektívna línia lepšia, keďže ide o detský svet, ktorý poznáme a ktorý nás zaujal. Neskôr sme sa rozhodli príbeh zasadiť do Uličskej hladovej doliny, odkiaľ plynie materiálna kríza a kríza ľudských hodnôt prítomná v príbehu. Osobne tento kraj veľmi dobre poznám, keďže odtiaľ pochádza moja babka a sám som tam trávil celé letá. Z týchto období mám silné impresie, ktoré som neskôr vo filme zobrazil: hľadanie pozostatkov druhej svetovej vojny, na ktorých sa dalo zarobiť, všadeprítomná skepsa v krčme, pohraničiari… Okrem toho som to tam chcel zasadiť kvôli peknej prírode Bukovského lesa a Polonín, ktorá funguje v kontrapunkte so skeletmi tovární a vyľudnenými dedinami. 

TS: Pri procese kolektívneho písania scenára sa ešte pristavím. Na našej škole som už od viacerých študentov počul sťažnosti k fenoménu výrazného individualizmu režisérov-autorov. Niektorým prekáža to, že viacerí režiséri sú zároveň autormi námetov a hlavnými scenáristami svojich filmov, pričom so študentmi scenáristiky projekty iba konzultujú alebo ich oslovujú ako dramaturgov. Pri filme Pura Vida tento problém nevidím a z obsahového hľadiska ho vnímam ako kolektívne dielo troch ľudí. Preferoval si spôsob úzkej spolupráce so scenáristami vždy?

MG: Nevnímam veľký počet takýchto autorsky striktných tvorcov u nás na škole. A či je to dobré? Podľa mňa je to skôr na škodu. Mne sa v kolektíve pri vývoji filmu robí veľmi dobre. S Dominikou spolupracujem už od prvého ročníka a sme dobrí kamaráti. Každý z tímu má niečo sebe vlastné, niečo, čo ma pri kolektívnej práci fascinuje. Napríklad, keď máš v hlave nejaký obraz alebo myšlienku, no nevieš to verbalizovať, jeden z nich príde s okamžitým riešením. Verím, že to platí pri práci celej trojice, v rámci ktorej sa nebojíme len tak strieľať rôzne nápady, i keď to môžu byť blbosti. Rozmýšľam, ako to povedať tak, aby som nevyznel blbo… Podľa mňa sú niektoré naše riešenia skrátka chytré. Všetci traja napríklad obľubujeme seriál Sopranovci, v ktorom sa inteligentne narúšajú rôzne zaužívané postupy a hľadajú sa nové spôsoby rozprávania. A takto sa snažíme rozmýšľať aj pri písaní. Neviem, ako to lepšie popísať… keby tu teraz boli, tak by to za mňa pomenovali presne.

TS: Okrem sociálnej témy, vďaka ktorej sú filmy z východnej Európy na festivaloch typu Cannes známe a úspešné, vidím obrovskú devízu filmu na medzinárodnej scéne v detských charakteroch a skvelej práci s mladými nehercami. Na základe tvojej minulej tvorby predpokladám, že nejde o tvoju prvú skúsenosť s deťmi na pľaci.

MG: To nie, no v takejto intenzite som to ešte nezažil, pričom musím dodať, že som sa vďaka nim mnoho naučil. Hneď na začiatku som zistil, že všetko, čo sme sa učili v škole ohľadom práce s deťmi, nefunguje a že musím hľadať nový kľúč, na ktorý som prišiel alebo ma k nemu doviedli oni sami. Napríklad mali zákaz čítať čokoľvek zo scenára a učiť sa repliky. Pokiaľ sa totiž detský neherec učí repliky naspamäť, tak je to herectvo príliš divadelné. Pri zamlčaní ťažiskových scén som dokázal vyvolať prekvapenie či hnev priamo na pľaci, a to sa prenieslo aj do filmu. Ďalej sa mi osvedčilo iba jednoducho byť s nimi: rozprávať sa, chodiť len tak na kofolu, zahrať si futbal a skamarátiť sa. 

TS: Kedy po natočení filmu prišiel moment, keď si si uvedomil jeho festivalový potenciál? Pri diele, ktoré kombinuje detský príbeh so sociálnou témou, nadobúdam pocit, že sa s jeho úspechom na festivaloch počíta už pri jeho vyvíjaní, respektíve dokonca, že je to jedna z hlavných motivácií vzniku.

MG: Táto myšlienka prišla až po dokončení filmu. K filmu sme dostali niekoľko reakcií, niektoré z nich boli celkom dobré. Prvýkrát nám napadlo, že by sme ho mohli niekam poslať, až po klauzúrach kameramana Olivera Záhlavu, kedy v posudkoch pedagógovia načrtli túto možnosť. Následne sme to skúsili a poslali, no nemali sme veľké očakávania. Zlomový moment nastal, keď mi jeden večer prišiel mail z Cannes, v ktorom sa pýtali, či ten film už bol na nejakom festivale. Spočiatku som si myslel, že ide iba o rutinnú vec. No následne mi prišiel ďalší mail, že náš film vybrali. Nemôžem však povedať, že som sa tešil. Reálne som si totiž myslel, že si zo mňa niekto robí srandu. Štáb alebo kamaráti. Vychádzal som z toho, že Cannes bude komunikovať so školou, ktorá film aj prihlasovala, no potvrdzovacia správa prišla na môj osobný mail. Tri týždne som bol v tomto presvedčení a ostatní sa na tejto mojej paranoji smiali. Toľko k momentu, kedy som sa to dozvedel. Ale okrem toho mám, samozrejme, obrovskú radosť. A zároveň aj stres.