LITERÁRNY SCENÁR (ÚRYVOK)

DR. STRNISKOVÁ: Pre dievčatá býva matka objektom identifikácie, vzorom alebo konkurenciou. Vo vašom prípade túto úlohu prevzal otec, na ktorého ste sa silno naviazali. Vd’aka vašej chlapčenskosti. Na druhej strane nerozumiem, prečo sa u vás nevyvinul vzt’ah s matkou.

Sadá si opät’ za stôl so šálkou plnej kávy. Bez cukru a bez mlieka. Ešte za horúca si odchlipne. Až potom nadviaže očný kontakt.

DR. STRNISKOVÁ: Každý chlapec či dievča potrebuje materinskú lásku.

MAŤA: Počkajte! Boha. Neznášam tieto psychologické pič… veci. Ako si môžete byť hned’ taká istá? Nemali sme zlý vzt’ah. Ako diet’a som ju mala rada. Stále ju mám rada. Ona len… Nedokázala prijat’, že so mnou čosi nie je v poriadku.

DR. STRNISKOVÁ: Ked’ už sme pritom. Pohlavné dospievanie pre teba muselo byt’ t’ažké obdobie a matka má za úlohu poučit’ dcéru o ženských veciach. Spravila tak?

MAŤA: Pre teba? Prečo mi tykáte?

DR. STRNISKOVÁ: Prepáč, teda prepáčte. To mi vykĺzlo.

MAŤA: To nič. Asi máte deti.

DR. STRNISKOVÁ: Áno. Tie už žijú samé. Vlastne všetky sa pobrali.

MAŤA: Pamätáte sa na ich svadbu? Naši sa brali neskôr…už sme boli väčší. Ani neviem prečo.

INT DETSKÁ IZBA DEŇ – SKORO RÁNO

MAŤA (13) stojí v pyžame pred vel’kou vstavanou skriňou so zrkadlom. Do izby presvitá svetlo cez zatemnené žalúzie. Mat’a uprene sleduje svoj odraz v zrkadle. Krátke vlasy má rozstrapatené a jedno obočie vyholené. Do izby vtrhne DANO (14) oblečený len v trenkách. Odostrie žalúzie a Mat’u oslepí svetlo. Kryje si oči a mraští tvár, zatial’ čo Dano sa priblblo usmieva. Spoločne pozerajú do zrkadla. Sú si tak podobní. Aj on má jedno obočie vyholené a vlasy rovnakej dĺžky. Dano položí Mati ruku na plece.

DANO: Obliekaj sa.

Posúva zrkadlové dvere. Odhal’uje vnútro skrine, v ktorej sú zavesené biele čipkované šaty a chlapčenský oblek. Dano si z vešiaka st’ahuje nohavice.

DANO: Opováž sa to posrat’.

MAŤA: Inak čo?

DANO: Nechci vediet’.

Mat’a sa slabunko trasie. Dano jej vyberie šaty zo skrine. Zaškerí sa a zatvorí skriňu.

DANO: Mamííí, Mat’a sa ešte neobliekla.

Mat’a ostane zízat’ na svoj odraz v zrkadle. V ruke krčí krásne biele šaty. Na čele sa jej lesknú kropaje potu. Dano si zapína pracku na opasku. Z dial’ky sa ozve GALIS (39).

GALIS: Dano, poď k autu.

Vo dverách sa objaví jeho hlava. Je oblečený vo sviatočnom a oči mu žiaria št’astím.

GALIS: Ideš už?

Zbadá bezradnú Mat’u.

GALIS: Budeš pekná družička, neboj.

MAŤA: Ja ne…

GALIS: (žmurkne na dcéru) Mamina si nevie zapnút’ šaty.

Mat’a osamie v izbe. S odporom si prikladá šaty k telu. Rukou prechádza po čipkách. Odrazu bolestne vzlykne. Mierne sa skrčí a šaty necháva vykĺznut’ pomedzi prsty. Dlane si pritlačí k podbrušku. Jej jemný plač sa stupňuje, bolestná grimasa jej kriví tvár až kým nezavrčí ako zviera. Päst’ou sa silno udrie do brucha. Zasyčí cez zuby. Zopakuje to aspoň tri razy dokým ju nepreruší GALISOVÁ (37).

GALISOVÁ: Mat’a, pomôž mi.

Prechádza cez prah a dvíha svadobné šaty, aby sa nepotkla. Vlasy si upravila do vel’kého drdolu a zopla kvetom. Je pekne namal’ovaná a oči má silno zvýraznené čiernymi tieňmi. Pre rozopnuté šaty jej ramienka zliezajú. Znázorňuje, ako si nedočiahne na chrbát a zároveň si rukami pridŕža látku na prsiach. Na zemi zbadá družičkovské šaty.

GALISOVÁ: Prečo sú na zemi?

MAŤA: Mami.

GALISOVÁ: Si normálna? Včera som ich vybrala z práčovne.

MAŤA: Nemôžem si vziat’ niečo iné?

GALISOVÁ: Nebudeme sa o tom bavit’.

MAŤA: Mami, ja…

GALISOVÁ: Urob mi radost’.

MAŤA: Fakt, mami…

GALISOVÁ: Nie, Mat’a. Pre mňa za mňa nos aj monterky, ale dnes si oblečieš tieto!

MAŤA: Nemôžem si dat’ pod to rifle?

GALISOVÁ: Nebud’ smiešna. Ako by to vyzeralo? Zapni mi to.

Obráti sa Mati chrbtom. Mat’a sa načiahne, že jej zapne šaty, vtom sa zháči.

MAŤA: Ja nikam nejdem.

GALISOVÁ: Prosím?

MAŤA: Nejdem!

GALISOVÁ: To nemyslíš vážne.

MAŤA: Seriem na teba a tvoju skurvenú svadbu!

Galisová sa prudko otočí a dcéru udrie po tvári. Mat’a sa zapotáca.

GALISOVÁ: Vyzleč sa. Okamžite.

Mat’a krúti hlavou. Snaží sa vyšmyknút’ mame.

GALISOVÁ: Počuješ ma? Vyzliekaj sa!

MAŤA: Nerob to.

GALISOVÁ: (kričí) Vyzliekaj sa!

Galisová ju schytí a potiahne za vlasy. Mat’a sa vyzlieka pomaly a nevol’ky. Galisová jej stiahne pyžamo. Mat’a ostáva nahá stát’ a vzlykat’. Rukami si schováva intímne partie. Galisová zdvíha zo zeme šaty, podáva ich dcére a pomáha jej s obliekaním.

GALISOVÁ: Bud’ normálna!

Potom ju privedie k zrkadlu. Pomaly upraví rozstrapatené vlasy a schová prameň za ucho. Vzdychne si.

GALISOVÁ: No vidíš. Celkom ti pristanú.

MAŤA: Mami… Prepáč.

GALISOVÁ: Aj ty mne… A už mi to, prosím, zapni.

Galisová sa otočí a necháva si zapnút’ šaty.

GALISOVÁ: Ty ma vieš niekedy tak vytočit’. Stále si nespokojná. Nahovno oblečenie, nahovno škola… Furt len ten bejbzbol. Už si si našla kamarátku?

Mat’a mlčí. Galisová stále čaká akoby si neuvedomila, že už má šaty zapnuté.

GALISOVÁ: Čo Mati? Čo si ticho?

Otočí sa k dcére.

GALISOVÁ: Preboha!

Mat’a pozerá prázdnym pohl’adom na matku. Päst’ami si tlačí medzi nohy. Odtial’ sa jej po šatách rozširuje červená škvrna. Po stehne jej steká pramienok krvi a na zem dopadajú prvé kvapky. Obe mlčia. Galisová sa spamätá prvá. Hlasno vzdychne a odíde z miestnosti. Vracia sa s vložkami. Podá ich Mati.

GALISOVÁ: Prečo si mi nič nepovedala? Vyzleč sa, hod’ to do prádla a poriadne sa umy. Počkáme t’a vonku… Fakt som si… to predstavovala inak. Ďakujem.

INT KÚPEĽŇA DEŇ

Mat’a sa sprchuje. Vodu si necháva stekat’ po tele. Oči má privreté a hlavu si opiera o kachličky. Možno plakala, ale voda jej zmyla slzy z tváre. Napokon vylieza z vane. Sprchovaciu hlavicu mieri do vane a zhnusene ňou zmýva krvavú vodu do odtoku. Odkladá hlavicu a prehrabne sa vo vlasoch. Pohl’ad jej padne na balíček s vložkami. Vyt’ahuje jednu a prezerá si návod na obale. Odlepí vrchnú čast’ a snaží sa ju nalepit’ na spodok gatiek. Po chvíli sa jej to podarí a natiahne si gat’ky. Tvári sa znechutene. Znova si ich vyzlečie, odlepí a prelepí ich trochu d’alej. Natiahne si ich, ale nesedí jej to. Odlepí ich a po tretíkrát sa snaží presunút’ vložku, tá však prestane lepit’.

MAŤA: Do riti!

Zavrčí, zahodí vložku a vytiahne d’alšiu. Zopakuje postup. Nakoniec si natiahne rifle a bielu podprsenku. Z prádelníka vytiahne košel’u, ked’ sa otvoria dvere na kúpel’ni. Automaticky si zakrýva prsia.

DANO: Toto si posrala.

MAŤA: Vypadni.

DANO: Čo si to obliekaš?

MAŤA: Nechaj ma.

DANO: Mama plače. Čo si jej urobila?

MAŤA: Nestaraj sa. Nestaraj sa!

Dano podíde do kúpel’ne, oprie sa o stenu a založí ruky. Mat’a si zapína košel’u.

DANO: Oco ju musí tíšit’. Za pätnást’ minút mali byt’ na úrade a brat’ sa. Chápeš?

MAŤA: Chápem.

DANO: Nie, nechápeš. Hovoril som ti, že ked’ to  poserieš…

MAŤA: Už som. Pod’me!

DANO: Takto nejdeš! Daj si tie biele.

Mat’a sa začne predierat’ cez Dana, ten ju zastaví a odsotí.

MAŤA: Dano, prosím. Fakt si nemôžem dat’ šaty.

Dano zatial’ vyjde z kúpel’ne a začne zatvárat’ dvere. Mat’a vybehne a na poslednú chvíl’u do nich strčí nohu.

DANO: Mi vysvetli prečo. Súvisí to s tým, čo si robila v lete? Ha? Tak teraz ti to neprejde!

MAŤA: Dano, drbe ti? Pusti ma von. Naši nás čakajú. Chceš, aby to nestihli?

Mat’a sa zaprie do dverí, ked’ v tom jej ich Dano zatvorí pred nosom.

MAŤA: Ty drbo!

Trhá kl’učkou na dverách. Potom na ne začne päst’ami búchat’.

MAŤA: Pusti ma, ty idiot… Pusti maaaa! Pomooooc. Dano! Do riti. Pusti maaaaa.

Dano odomkne dvere. Mat’a rýchlo zareaguje a vyráža ich Danovi rovno do nosa. Počut’ tlmený praskot a Danov vlyzk.

INT AMBULANCIA DEŇ

MAŤA: Na tej svadbe sme obaja krvác…

Mat’u preruší doktor v plášti, ktorý stojí v otvorených dverách ambulancie. Má so sebou kufrík.

DR. VRABEC: Prepáčte, že som sem takto vtrhol.

DR. STRNISKOVÁ: To je v poriadku. Zrovna mám sedenie s pacientkou Galisovou. Hrá bejzból. Bude mat’ dobré krvné. Ked’ to uznám za vhodné, pošlem ju za tebou.

DR. VRABEC: Teší ma, Vrabec.

MAŤA: Teší ma. Vrana.

DR. STRNISKOVÁ: (stroho) To nebolo vtipné. Neviem, či viete, ale váš proces si vyžaduje aj endokrinologické vyšetrenie. Budete musiet’ íst’ a navštívit’ ambulanciu pána Vrabca.

(osobnejšie Vrabcovi) Čo si mi priniesol? Minulotýždňových? Prečo si to neposlal cez siet’?

DR. VRABEC: Na to sa nedá spol’ahnút’. Mám tu Polniša a Petrovičovú. Z kufríka vyberie dva spisy, podá ich Dr. Strniskovej. Zaklapne kufrík, podá ruku Mati. Mat’a pevne nastavuje ruku a nebojácne ňou zdraví doktora.

DR. VRABEC: Tak sa vidíme v ambulancii, ak všetko pôjde po poriadku.

MAŤA: Dúfam, že čoskoro.

Dr. Vrabec odíde z miestnosti.

DR. STRNISKOVÁ: Slečna Galisová, obávam sa, že to tak skoro nebude. Tá svadba. To bola oficiálna verzia však? Udreli ste ho naozaj?

MAŤA: Tvrdíte, že klamem?

DR. STRNISKOVÁ: To netvrdím, ale niektoré veci mi nesedia. Nechápem, prečo by ste sa s matkou nikdy nebavili o menštruácii. To vám nikto o tom nič nepovedal?

MAŤA: Jednoducho som nechcela o tom nič vediet’. Vedela som, že ma to čaká a detaily ma nezaujímali. Mávala som z toho zlé sny.

Dr. Strnisková opät’ skúmavo prezerá Mat’u. Tá sa uvedomí a pokračuje.

MAŤA: Dobre, pani Freudová. Snívalo sa mi, že zaspávam ako chlapec. A potom, že sa budím krvavá. Všetko bývalo červené. Červené!

DR. STRNISKOVÁ: (skepticky si zapisuje poznámku) Aha. O takých snoch som už počula. Na tej svadbe, to bol váš prvý menzes?

MAŤA: Čo prvé?… Myslíte krámy? Fakt sa o tom nemusíme bavit’.

DR. STRNISKOVÁ: Takže ste sa tomu zámerne vyhýbali. S matkou ste sa o tom nechceli a s otcom sa to nehodilo…

MAŤA: Zhruba tak nejak.