Plážové hry / Hamabe no gêmu
r. Aimi Nacuto, Japonsko / Thajsko / Malajzia / Kórea, 2019, 77 min

Predstavte si nočný supermarket. Absolútna tma. Niekto vám dá do rúk nákupný košík a to je prvá a posledná vec, o ktorej dostanete konkrétnu informáciu. Ďalej už len intuícia. Môžete si zobrať čokoľvek, ale nesmiete pri tom zavadiť o žiadny regál a spôsobiť škodu. Hľadáte svoje obľúbené produkty, ale tma je dezorientujúca. Napokon sa vám čosi predsa len podarí ohmatať a kúpiť, neodchádzate naprázdno. Som veľmi rád, že som pred sledovaním debutu japonskej režisérky Aimi Nacuto Plážové hry, prezentovanom na tohtoročnom Art film Feste v Košiciach, dostal všetky potrebné informácie ešte v úvodnej prezentácii. Jednak má dosť priamočiary názov a jednak bola jedným z podstatných hesiel projekcie pocta francúzskej kinematografii novej vlny, pre ktorú je, okrem iného, charakteristické odmietanie konvenčných foriem filmovania a príbehu. Tu však postupne prichádzajú milé a menej milé paradoxy.

Vedľa priestranného domu s udržiavanou záhradou je vypustený bazén. Budí sa v ňom zmätený profesor a rekonštruuje myšlienky, aby si osvetlil, ako sa na takéto bizarné miesto dostal. Zo stroskotanca sa rýchlo stáva lokálny, no musí nevyhnutne predísť verenej potupe a legálne si požičiava nohavice, aby mohol nebadane zapadnúť v pouličnom dave. Pre jeho nešikovnosť alebo, ak chceme. karmu sa mu však osud ešte viac komplikuje a on na každom kroku musí nešikovne obhajovať svoje dobré meno a verbálne zahladzovať stopy v duchu obligátneho motta amatérskych zločincov – „nikdy ste ma tu nevideli“. Komediálny aspekt sa zľahka deformuje teatrálnym herectvom s neprirodzenými reakciami, akoby protagonista v ušiach imaginárne počúval umelo generovaný smiech. V konfrontácii s prirodzeným prostredím takéto sekané a neurotické reakcie vytvárajú ilúziu, že emócia sa prejavuje len v hraničných situáciách, a keď k takémuto momentu príde, nastáva kŕč a groteska. Mimo nepredvídateľných okolností panuje harmonická funkčnosť a poriadok ako tesne po príchode do prenajatého apartmánu.

Práve ubytovacie služby ponúka predmetný dom s prázdnym bazénom, čo umožňuje japonskej režisérke vytvárať takmer číre kontúry antickej drámy. Dej sa koncentruje okolo domu, kam postupne prichádzajú hlavné a vedľajšie postavy. Sme situovaní do úzkeho časového horizontu rámcovaného večernou party. Tá je len na úrovni plánovania a ambícií niektorých z postáv ako nikdy nedosiahnutá destinácia Kafkovho Zámku. Charakterovo najvýraznejšie sú tri mladé priateľky Yui, Sayaka a Momoko. Na prvý, ale aj druhý pohľad nesúrodá partia ambivalentných pováh. Vyníma sa tu tak psychologická esencia flegmatickosti, pasivity, tiež však temperamentu, iskrenia, naivnej platonickej lásky a súcitu. Emočná rôznorodosť je najsilnejšou stránkou filmu Plážové hry a je výbornou kultúrnou a sociálnou lekciou.

Na margo tohto tvrdenia ešte jeden príklad na objektívnejšiu vizualizáciu. Dostanete úlohu, že máte so svojom meste sprevádzať turistický autobus plný ázijských návštevníkov. Zhodou okolností viete iba jeden jazyk, dajme tomu japončinu. Časť autobusu sa usmieva, kým vy hovoríte do mikrofónu, ľudia prikyvujú, fotia si vás aj komentované okolie, reagujú. Druhá časť autobusu sa zase zmätene díva okolo seba, tlmene konverzuje vo svojom komunitnom kruhu, pretože vám nerozumie, a z tretej časti skupiny niekto začne nahlas protestovať a vám je tento jazyk tiež cudzí. Na prvý pohľad si v duchu hovoríte, v čom je problém? Veď všetci v skupine vyzerajú takmer identicky a rezignovane prechádzate do angličtiny. Pri bližšom pohľade si uvedomíte, v akom obmedzení ste žili. Rozmer tohto stereotypného vnímania evidentne dokonale pozná aj režisérka Aimi Nacuto, pretože do filmu komponuje japonskú, kórejskú, thajskú a malajzijskú kultúru, pričom poukazuje na spoločenské diferenciácie, kde hlavnými veličinami spoločenských rozdielov sú prístup k priateľstvu, cudzincovi, láske a sexualite, zábave, sociálnemu statusu a zázemiu.

Film Plážové hry vytvára kontrastné individuality, aby hľadal ich spoločný jazyk. Tým formálnym je angličtina, prenajatý dom, blížiaca sa party, zmätený profesor s dobrým menom, krkolomne sa vymotávajúci zo skratových riešení. No a v neposlednom rade zmienená inšpirácia francúzskou novou vlnou 60. rokov minulého storočia, kde pri skloňovaní umenia priamo v deji odhaľujeme interesantnú vágnosť prístupu postáv k jeho témam. Na jednej strane pomenovaný záujem o film, na strane druhej len akási povrchová osobnostná forma, aby sa navodila intelektuálna hĺbka prežívania. Najčistejšia forma umenia v tomto filme je písanie haiku. Krátke poetické útvary komentujú zmeny nálad voči ženským postavám a ich tvorcom je mladý správca a údržbár v jednej osobe s vlastnou interpretáciou pomýlenej náklonnosti. Obrazom introspektívneho pohľadu a zmien v prírode, v ktorých autor hľadá synergiu.

Paradoxné je, že plavecky neprijateľné prostredie divokého japonského mora vytvára obraz o domove, ako aj o odcudzení. Medzi japonskými ostrovmi panuje intímna vzdialenosť, hoci v kontexte atlasu sa to tak vo všetkých prípadoch neprejavuje. Honšu, Hokkaido, Šikoku, Kjúšu a tisícky ďalších ostrovčekov v japonskej zóne Tichého oceánu potláčajú explicitnú ilustráciu akýchkoľvek pocitov, no napriek tomu preferujú spoločnú cestu. Yui, Momoko a Sayaka majú k takejto geografickej symbolike blízko. Každá ženská postava reprezentuje svoj vlastný postoj k prímorskému mestečku, kde sú na dovolenke. Nezáväzný pobyt plný slobody – Akihiro (Shinsuke Kato), prostredie presiaknuté novými ľuďmi s potenciálom záujmu o povrchovú krásu – Sayaka (Haruna Hori), no a v poslednom rade radostné, senzitívne, ale tiež melancholické absorbovanie detailov okolia, do ktorých intervenčne zasahuje záujem o krátkodobú lásku narážajúci na milý, no odmietavý a zdržanlivý postoj – Yui (Juri Fukushima). Práve postoj k formám lásky vyvoláva medzi postavami nevyslovenú polemiku a poukazuje na skutočné vzdialenosti medzi Thajskom, Malajziou, Japonskom a Kóreou, ale definitívne aj medzi divákom z iných kontinentov. Nielen geografické, ale aj mentálne.

Obľúbenosť japonských tvorcov tkvie v detailoch, na ktorých vedia ilustrovať bohatý archív vnútorných tém. Žiadajú si pozorného prijímateľa, pretože ich tempo je meditatívnejšie. Film Plážové hry sa snaží o iniciáciu dialógu primárne medzi európskym a ázijským divákom. O stieranie komplexov a stereotypov. V rámci filmu sa divák snaží o vzájomné pochopenie kultúr a vedomie, že kultúrna história je spoločná a francúzska nová vlna sa ocitá v každom filmologickom médiu s rovnakými elitami a filmografiou. Môžeme mať spoločné vzory, obdobný vkus, no je nevyhnutné, aby sme k spoločným veciam pristupovali so vzájomnou toleranciou. Ak prijímame rovnaké formy erotiky alebo vulgárnosti, neznamená to, že máme aj identické reakcie.

Kríza filmu Plážové hry je zároveň katarzným momentom silného ženského spojenectva voči potenciálnemu obťažovaniu. „Príď, budem mať koncert“ má totiž ambivalentný podtext, a ten nepoukazuje na nedostatok fanúšikov, ale často na egoistickú potrebu obdivu.