Climax – réžia: Gaspar Noé, Francúzsko 2018

Gaspar Noé uviedol svoj najnovší film opäť na festivale v Cannes. A opäť niektorí diváci prišli na film neadekvátne naladení napriek tomu, že je tento francúzsky režisér preslávený kontroverznosťou svojich filmov. Zo sály odchádzali už počas premietania. Tak tomu bolo aj na slovenskej premiére. Občas to v diváckom publiku zašumelo, niekto sa zdvihol a uznal, že to je ten moment, kedy už náklad obscénnosti, i keď často zahalený podmanivým audiovizuálnym zážitkom, jednoducho nezvláda. Sám Gaspar Noé sa priznal, že si pohoršenie diváka naplno užíva a to, že v divákovi vyvolá emóciu, hoci aj negatívnu, má naňho katarzný účinok. Popred plátno teda občas prebehol párik, ktorý nezvládol incestnú scénu súrodencov (možno to nebol párik, ale súrodenci) alebo pán s igelitkami, ktorý aj tak vyzeral, že len zablúdil. V jednom momente som zvažovala odchod aj ja a polemizovala som sama so sebou o tom, či je natripované malé decko už cez čiaru alebo nie. No povedala som si, že keď som dopozerala Trainspotting, zvládnem aj toto. A vlastne boli také momenty až dva. Prvýkrát to bolo počas scény, kedy sa jedna z tanečníčok pomočila. Počas celého filmu mi totiž bolo treba urgentne na vécko. No vydržala som a oplatilo sa.

Doteraz som nevedela s istotou povedať, či som fanúšička Gaspara Noého. Po Climaxe už viem, že áno. Aj napriek trochu pridlhej expozícii postáv po brilantnom úvode, je to jeden z tých filmov, ktoré vám ani na sekundu nedovolia nudiť sa. 95 minút sa zdá byť polhoďkou. Dávno som z kina nevyšla tak nenabažená. Pokojne by som sa na tento veľkolepý videoklip dokázala pozerať ďalšiu hodinu a pol. Očakávať môžete parádne obsadenie a ohromujúce tanečné výkony podčiarknuté vycibreným soundtrackom. Dej je založený na jednoduchom konflikte, niekto pridá LSD do sangríe a párty sa odrazu mení na bad trip. Protagonisti sa dostávajú do hraničnej situácie a snažia sa nájsť vinníka. Začína natripovaná muzikálová detektívka. Unanimisticky sa tanečníci postupne vrhajú na podozrivých. Po predošlých snímkach som sa trošku bála, že Gaspar Noé už ani nemá čím šokovať, že už niet hranice, za ktorú sa v jeho prípade dá ísť. Ale nesklamal. Počas celého deja divák necíti tiesnivý strach, príznačný pre horory, ale vzrušujúce napätie. Znechutenie nad ľudským pokolením, zdesenie z nás samých, čoho všetkého sme schopní. Noého posadnutosť zlom. Perverzia. Inferno v kultúraku.

To, že opäť prevládla forma nad obsahom asi ani netreba písať. Hlbšie myšlienky sa v tomto podivnom žánrovom útvare hľadajú komplikovane, no tak, ako pri Love, nezhliadame len prázdnotu, predsa len sa za tým všetkým niečo skrýva.

Každopádne, film odporúčam. Spojenie “strhujúci film” znie ako klišé, no tento ním naozaj je.

P.S.: Myslím, že tento film je do 18 rokov neprístupný. Ja ho svojej dcére pustím skôr. Určite to je lepšia prevencia ako lopta.