Posthumanizmus a Hollywood v 80. rokoch
Slavomíra Macáková 27/12/2019

Filozofické myslenie posthumanizmu prinieslo destabilizáciu antropocentrizmu a otázku „Čo vlastne znamená byť človekom?“. Súčasťou konceptu je prekonanie zaužívaných binarít ako príroda/kultúra či človek/zviera a upustenie od pojmu človek (man), ktorého definícia sa podľa Foucaulta naplnila už v 17.-19. storočí ako režim moci/vedenia (power-knowledge construct); produkt svojej doby (product of its time). Posthumanistický diskurz sa často spája s pôvodnými myšlienkami mnohých známych filozofov, akými sú Deleuze a Guattari, Nietzsche či Foucault, a nadväzuje na ne. Príkladom par excellence je komentár Ihaba Hassana k poslednej vete z knihy Slova a věci, v ktorej Foucault uvažuje o tom, že „člověk by zmizel jako stopa v písku smytá přílivem“[1]. Hassan zdôrazňuje, že nejde o koniec ľudstva, len o koniec konkrétneho obrazu o ňom, pretože ľudský druh sa neustále mení.[2] Nadväzuje Deleuzovým pojmom stávania sa (becoming), ktorým dokladá vývoj ľudstva ako transhumanizáciu človeka, ktorý si stále viac uvedomuje nové možnosti evolúcie.[3] Všetky tieto myšlienky vedú k zmene nazerania na človeka, samotného konceptu človeka, či dokonca k jeho nahradeniu.

Posthumanistické tendencie sa okrem vedy prejavujú aj v umení, no najviditeľnejšie sú v západnej populárnej kultúre, vo filme a televízii.[4] O to zaujímavejšia je skepsa spojená s kapitalizmom, ktorý súc rodiskom západného hollywoodskeho filmu, nedokáže obstáť proti neúprosnej kritike. Súčasná filozofka Rosi Braidotti vo svojej monografii The Posthuman jasne deklaruje, že oportunistická politická ekonómia biogenetického kapitalizmu mení život – zoe, teda ľudskú (human) i „neľudskú“ (non-human) inteligentnú hmotu, na komoditu pre obchod a zisk.[5] Ak však oslobodíme koncept posthumanizmu od ľavicových ideí, môžeme badať zásadné prvky tohto konfrontačného pohľadu na človeka v žánrových hollywoodskych filmoch. Mnohé filmy spred roka 1980, ale aj po ňom, obsahovali tému destabilizujúcu hegemóniu človeka, napríklad film Vietor (The Wind, r. Victor Sjöström, 1928) zobrazujúci aktívnu prírodu, ktorá je nadradená humanoidnému jedincovi. Kľúčovým pri hollywoodskych filmoch 80. rokov je však nástup blockbusterov (tzv. kasových trhákov) a s nimi spojená kritika profitu na jednej strane a nesporný dotyk posthumanizmu, ktorý pod rúškom gýču a ľahkosti láka filmových divákov dodnes. Ani kontroverzia ohľadom kvality, ktorá sa nad „osemdesiatkovými“ filmami stále vznáša, nedokáže vymazať ošiaľ pokračujúci k súčasnej reminiscencii (k tendenciám 80. rokov sa často vraciame práve v súčasnosti), ktorý tieto filmy priniesli. Príliš monolitické vnímanie Hollywoodu podporujú mýty, podľa ktorých blockbustery získali nadvládu nad filmovým priemyslom, čo viedlo k celkovému zníženiu kvality amerických filmov. A hoci mnoho príkladov posthumanistických tendencií vidieť práve v hollywoodskych sci-fi filmoch, dochádza ku bagatelizovaniu ideí a ich vplyvu. Treba teda uviesť do kontextu tú časť kinematografie, ktorá popri kapitalizovaní stihla vyformovať plejádu režisérov a určiť smerovanie, a to v oblasti feminizmu, posthumanizmu, ako aj žánrovosti a estetiky.

Faktom je, že blockbustery sa stali populárnym formátom veľkých štúdií, pretože zabezpečovali zaručený úspech u divákov, a teda aj zisk. V skutočnosti však tvorili len malú časť celkovej produkcie a charakteristickým znakom 80. rokov sa stala diverzita. Vznikol nezávislý priemysel, ktorý bol financovaný mimo Hollywoodu a priniesol mnoho úspešných režisérov ako Oliver Stone, Spike Lee, Martin Scorsese, Sidney Lumet, Woody Allen, Lawrence Kasdan, Barry Levinson, Brian De Palma, David Lynch, Ridley Scott, či John Sayles. Každý z nich urobil ročne aspoň jeden veľkofilm, ktorý sa stal klasikou: Čata (Platoon, 1986), Konaj správne (Do the Right Thing, 1989), Zúriaci býk (Raging Bull, 1980), Pán veľkomesta (Prince of the City, 1981), Zločiny a poklesky (Crimes and Misdemeanors, 1989), Žiar tela (Body Heat, 1981), Bistro (Diner, 1982), Scarface (1983), Modrý zamat (Blue Velvet, 1986), Blade Runner (1982), a Matewan (1987). Koniec dekády priniesol novú vlnu afroamerických filmových tvorcov. Spike Lee bol prvým prominentným exemplárom, po ňom nasledovali ďalší, John Singleton, Matty Rich, Robert Townsend, Allen a Albert Hughesovci. Priniesli do amerického filmu nový bezprecedentný vietor. Dovtedy nemal žiaden afroamerický režisér zabezpečené financovanie a distribúciu z Hollywoodu.[6]

Diverzita žánrov umožnila predostrieť rôzne pohľady na život a človeka, k slovu sa dostali oddychové trilery, horory, komédie. Ani tu však spravidla nešlo o banálne témy. Objavilo sa narúšanie archetypu mužského hrdinu, do popredia sa dostalo množstvo výrazných ženských postáv. Kontroverzná komédia Od deviatej do piatej (Nine to Five, r. Colin Higgins, 1980), kritikmi považovaná za banálnu demonštratívnu frašku, sa dodnes v širšom spektre považuje za dôležitý film na poli feminizmu.[7] Hrdinkami sú ženy, ktoré sa snažia vydobyť si autonómiu v mužskom svete a hľadajú cestu ku kariérnemu úspechu. Od deviatej do piatej vydláždil cestu ďalším, tematicky podobným filmom ako Baby Boom (r. Charles Shyer, 1987), Vysielame správy (Broadcast News, r. James L. Brooks, 1987), Podnikavé dievča (Working Girl, r. Mike Nichols, 1988), ktorých protagonistky v boji za rovnosť zachádzajú ešte ďalej.[8]

Žáner science fiction priniesol vizuálne príbehy zobrazujúce technologicky zdokonaleného človeka – kyborga, či superhrdinu, ktorý disponuje schopnosťou prekonávať limity vlastného tela, ale má aj transcendentálny rozmer, presah človeka vo forme monštier, strašidiel, nadprirodzena, ktoré nás nútia o sebe (ako o človeku) rozmýšľať inak. Hoci sa obraz človeka transformovaného do posthumánnych obrazov nachádza v žánri science fiction častejšie, než kdekoľvek inde, vedie sa polemika, či hollywoodske sci-fi do tohto rámca spadajú. Hlavným argumentom je, že v nich prevláda konzumný populistický antropocentrizmus – posthumanistický človek je v nich prezentovaný len veľmi konzervatívne, nerozbíja binaritu, ba naopak, zavádza ju. Monštrá a strašidlá zobrazuje ako niečo desivé, niečo zlé, čo narúša humanistické hodnoty. Napríklad monštrum vo filme Vec (The Thing, r. John Carpenter, 1982) definuje, čo máme milovať a čoho sa báť.[9]

Dovolím si však tvrdiť, že dekáda osemdesiatych rokov je práve obdobím, v ktorom už duchovia a nadprirodzené bytosti nie sú niečím, čoho sa treba obávať. Dobrým príkladom sú filmy ako Gremlins (r. Joe Dante, 1984) – rozkošní domáci maznáčikovia, ktorí ani po odhalení ich tienistej stránky nie sú v očiach ľudí zatratení, E. T. mimozemšťan (E.T. the Extra-Terrestrial, r. Steven Spielberg, 1982) – spriatelený mierumilovný ufón tvoriaci kamarátsku dvojicu s pozemským chlapcom Elliottom. Či Krotitelia duchov (Ghostbusters, r. Ivan Reitman, 1984), kde duchovia predstavujú prvok skôr komický než strašidelný. A hoci ide o jednoduchú komédiu bez zjavného intelektuálneho presahu, dovolím si poukázať na odklon od antropocentrizmu. Hádam v najcitovanejšej scéne na konci filmu „Ray, ak sa ťa niekto opýta, či si Boh, povedz áno!“ dochádza ku dekonštrukcii zaužívanej hierarchie, keď Ray-človek, pred monštrom priznáva, že Bohom nie je (decentralizácia človeka ako vedúcej bytosti). Ďalších protipríkladov by sa, samozrejme, našlo mnoho. Účelom však nie je glorifikovať všetky roviny hollywoodskych filmov 80. rokov, ale poukázať na komplexnosť problematiky a akúsi neoddeliteľnosť západného logu od posthumanizmu.


[1] FOUCAULT, Michel. Slova a věci. Brno: Computer Press 2007. Eseje a studie, s. 295.
[2] HASSAN, Ihab. Prometheus as Performer: Toward a Posthumanist Culture? In: The Georgia Review 1977 ročník 31, č. 4, s. 845.
[3] HAUSKELLER, M., PHILBECK, Thomas D., CARBONELL, Curtis D. The Palgrave Handbook of Posthumanism in Film and Television. Londýn: Palgrave Macmillan 2015, s. 12.
[4] Tamtiež, s. 27.
[5] BRAIDOTTI, Rosi. The Posthuman. Cambridge: Polity Press 2013, s. 61.
[6] PRINCE, Stephen. American Cinema of the 1980s: Themes and Variations. Rutgers University Press 2007, s. 27.
[7] PRINCE, c.d. s. 35.
[8] BAUGHAN, Nikki. Yes, 9 to 5 really is a feminist movie [online]. 1.11.2018. Dostupné na https://www.bfi.org.uk/news-opinion/news-bfi/features/nine-five-feminism-jane-fonda (17.12. 2019)
[9] HAUSKELLER, PHILBECK, CARBONELL, c.d. s. 156.