Prípad Barnabáš Kos (r. Peter Solan, Československo, 1964, 90 min)
Učebnicový trtko. Možno tak by sa dala v skratke očami dnešného diváka charakterizovať absurdná postava Barnabáša Kosa. Dosadený riaditeľ symfonického orchestra sa na svoju novú prácu spočiatku pozerá cez prizmu absolútnej pokory a neveriacky, s výrazom svätca apeluje na vlastnú neschopnosť. Ako sa stal z nenápadného trianglistu panovačný direktor? Zo dňa na deň.
Socialistický golem
Úrady verili v jeho kompetentnosť, a teda ju musí mať. Prechod od pochybnosti k sebadôvere má v podaní Josefa Kemra pridanú hodnotu satanskej oddanosti, ktorá sa psychopaticky driape na povrch. Práve skromnosť postavy z chvosta hudobného rebríčka je smerodajná pri naplnení mocenských ambícií strany. Disciplína má väčšiu váhu ako kultúra a umenie, ktoré je skôr negatívnou vlastnosťou než nevyhnutným parametrom pre členstvo v takomto kolektíve. Hodiny cvičenia denne verzus obmedzený talent vystihnúť správny moment. Tu drieme originálna hudobná metafora. Barnabáš Kos má toľko aktivít upevňujúcich jeho vieru v režim, že výsledný výstup v jeho hudobnej kariére je chaotický. Na skúšku orchestra prichádza len sotva pripravený, na poslednú chvíľu. Prioritou je budovanie socialistickej vlasti, nezáleží mu na drine ostatných. On svoju úlohu splnil tým, že majstrovsky ovláda matematiku slovnej úlohy „odtiaľ potiaľ“. Strana dobre vie o jeho pohyboch, aktivitách i poslušnosti, a tak si všimne, že kdesi je tvárny hlinený korpus, prostredníctvom ktorého má možnosť umlčať a zabrzdiť duchaplný progres symfonického orchestra, čo predsa len adaptuje diela veľkých hudobných skladateľov.
Za bývalého režimu sa rozdával kontroverzný titul RSDr. – doktor sociálno-politických vied. Samozrejme, táto perla pred menom bola udeľovaná horlivým priaznivcom socialistickej ideológie a neskôr trefne zľudovela na „rozhodnutím strany doktor“. Profesionálne kvality jedinca dokázala najobjektívnejšie merať komunistická strana, a preto sa často stávalo, že na vrcholných pozíciách sa vyhrievali nekompetentné osoby s obskúrnym akademickým titulom.
A teraz triangel!
Dobová paralela medzi Barnabášom Kosom a jemu podobnými figúrami je ukrytá v schopnosti skreslenej sebareflexie. Sebaklam je totiž dôležitým kľúčom k úspechu. Trianglista od začiatku vie, že nie je v orchestri tým najtalentovanejším, časom však túto skutočnosť z cudzích úst berie ako urážku. „Prečo by som nemohol byť riaditeľ?“ kladie priateľovi rečnícku otázku na ceste z návštevy straníckeho funkcionára. Postoj pokorného trpiteľa sa mení na heroické pózy hudobného intelektuála a inovátora bez náznaku kŕča. Ego bezvýznamného človeka prerastá v neohraničenú moc a fyzicky sa rozkladá na bedrách predtým neutrálnych kolegov. Dôvera z najvyšších miest je spojeneckou aurou, no súčasne aj božskou rukou, ktorá všetkých znepokojuje potenciálnou hrozbou. Zostáva jediné – poslúchať. Presne tak, ako kedysi poslúchal Barnabáš Kos.
Film Petra Solana z roku 1964 nie je sólovým výkrikom. Reprezentuje kolektívne vedomie roky umlčané statusom trezorového filmu. Stačí pozorne čítať úvodné titulky a všímať si tváre, ktoré hovoria samy za seba o absolútnom odmietnutí „rýchlokvasených“ autorít. Emócia pravdy sa dostala do scenára, do oka kamery a predovšetkým sa odráža v autentických pohľadoch zúčastnených. Poetika odporu víťazí aj nad nápaditou postmodernou formou, k celistvejšiemu rozhorčeniu sa nad situáciou predchádzajúcou film stačí dobový katalóg reprezentantov politickej strany a ich pôvod. A nielen ten. Užitočných blbcov bolo viac. Manipulatívne metódy komunistov vyzerajú jednoznačne, z pohľadu človeka žijúceho v druhej polovici dvadsiateho storočia išlo však o intenzívny boj poslušnosti proti rozumu a presvedčeniu. Intervenčný spôsob donucovania prinášal strach aj latentný odpor smerujúci k revolúcii. Problémy boli verejné, no nesmeli byť otvorene a verejne diskutované.
Adaptačná schopnosť prispôsobiť všetko nenápadnému a otravnému trianglu vyznieva prinajmenšom komicky a trénovaná poslušnosť ako obraz doby je vo výsledku tým najlepším kritikom. Do bodky dodržané príkazy, prispôsobenie sa… všetko je márne, pokiaľ absentuje význam, kvalita a talent. Prípad Barnabáš Kos nie je o hľadaní skrytého umeleckého potenciálu, je o absurdnej príležitosti disponovať mocou.
O pár rokov v novinách
Nie je ťažké vyčítať v dnešných médiách, kde sa ukrývajú personifikované problémy našej krajiny, ani kam siahajú ich korene, no spoločenská likvidácia stále zostáva opatrným krokom. Moc má hrubé múry. Nediktuje len svoj vzostup, ale s rovnakou kadenciou sily stojí aj pri vlastnom páde. Trpezlivo stráži svoje stopy a rehabilituje svojich dlžníkov hybernujúcich v luxuse. Model neschopného a malého človeka „pri koryte“ je zdanlivo len dobovou výstrahou, no posun v čase a zmena na demokratický režim umožňujú priamu reflexiu daných problémov. Nebezpečným sociálno-politickým statusom je ľahostajnosť, viera v akúsi automatickú zmenu s neurčitým mechanizmom. Ani v prírode sa nič neudeje samo. Aby sa vytvoril čistý obraz doby, treba zaujať stanovisko a pomenovať zlé.
