Krajina medu / Honeyland
r. Tamara Kotevska, Ljubomir Stefanov, Macedónsko, 2019, 87 min
Dokumentárny film Krajina medu dvojice macedónskych režisérov Tamary Kotevskej a Ljubomira Stefanova bol nominovaný na Oscara hneď v dvoch kategóriách, z premiéry na Sundance si odniesol tri ceny. Nie je obvzlášť zložité pochopiť jeho kladné prijatie, tematizuje totiž najpálčivejšie globálne problémy – vzťah človeka k prírode, extrémnu chudobu a klimatickú krízu.
Krajina medu prostredníctvom dôkladnej dramatickej výstavby naratívu apeluje na svedomie človeka v časoch extrémneho konzumerizmu, exploatácie prírodných zdrojov vrátane zvierat, ktoré sú najsignifikantnejšou súčasťou ekosystému – včely. Dalo by sa povedať, že miestami vypočítavo využíva divácku empatizáciu, najmä v scénach krutej nespravodlivosti voči hlavnej protagonistke – vytrvalej a skromnej zberačke medu Hatidže, ktorá sa v extrémne chudobných podmienkach, bez priameho prístupu k pitnej vode, elektrine či kanalizácii, stará o svoju chorú osemdesiatpäťročnú matku a rovnako citlivým spôsobom o (svoje) včely.
Príbeh Hatidže má jasné posolstvo – ktoré, bohužiaľ, v dnešnom svete pôsobí utopisticky až naivne – z prírody by sme si mali „brať“ iba toľko, koľko potrebujeme k prežitiu, nezneužívať svoju domnelú moc a nadradenosť technického pokroku. Environmentálna idyla Hatidže (a včiel), ktorú dokonale reprezentuje výrok „Polovica zostáva vám, polovica ide mne“ či spev pri zháňaní včiel do úľov, je narušená príchodom mnohopočetnej turecky hovoriacej rodiny patriarchu Husseina, archetypálne vykresleného „podnikateľa“, ktorý chce od otca rodiny kúpiť čo najrýchlejšie 200 kilogramov medu. Napriek tomu, že z týchto interakcií srší ďalšia nespravodlivosť, tvorivej dvojici sa podarilo jeho osobu niekoľkými zábermi, kde hltavo hryzie med z plástov, vtipne karikovať na akéhosi kapitalistického Medvedíka Pú.
„Prešlo už príliš mnoho zím.“
V súlade s cieleným citovým zaangažovaním diváka zobrazuje Krajina medu ľudsky citlivé silné momenty. Napríklad, keď si Hatidže za peniaze z predaného medu na trhu v Skopje kupuje farbu na vlasy, či hrejivé prekárania sa so staručkou matkou, spoločné jedlo, karhania a rozhovory. V prípade snímania plačúcej Hatidže pri svetle sviečok v malej miestnosti však snaha o maximalizovanie empatie pôsobí nanajvýš exploatačne. Empatizovanie s trúchliacou Hatidže však zároveň ústi do smútku nad nespravodlivosťou jej životných podmienok.
Krajina medu subtílnym spôsobom tematizuje rodový aspekt chudoby – Hatidže sa nevydala, (a preto) zostala so svojou matkou žiť na samote. Pýta sa, či matka prijímala jej nápadníkov a v obzvlášť priateľskom vzťahu s jedným z Husseinových detí sa prejavuje určitý smútok nad nemožnosťou materskej skúsenosti, iného života.
Dráma katalyzovaná príchodom veľkej rodiny stavia Hatidže do pozície hlavnej hrdinky klasického naratívu. Spočiatku priateľské spoznávanie, spolunažívanie, vzájomná výpomoc, neskôr séria vyostrujúcich sa konfliktov. Snaha o dokonalé sprostredkovanie posolstva pôsobí mierne toporne, pričom nomádska rodina, ktorá sa prisťahuje do tesnej blízkosti, môže v zjednodušenom čítaní predstavovať nepriateľa (prírody a Hatidže žijúcej v symbióze s ňou) na základe drancovania obmedzených zdrojov (príliš veľké stádo dobytka, príliš veľa úľov). V skutočnosti je to však jeden zo symptómov systémového problému – početná rodina si jednoducho nemá ako zarobiť na živobytie v neúrodnej a chudobnej oblasti bez pitnej vody či kanalizácie…
Remeselne precízne zvládnutý film sa okrem kompaktného naratívu vyznačuje aj starostlivou prácou s kamerou – v momentoch, keď svetlo preniká na tvár Hatidže do malej komôrky, kde so svojou matkou žije, pri zbieraní medu z úľov na skalách či zachytení nuáns reakcií Hatidže na blízkosť prisťahovanej rodiny. Krajina medu na malej ploche zobrazuje kolobeh a pomalosť života v chudobe a samote, kolobeh ročných období analogicky k životu človeka, krehkú (ne)rovnováhu ekosystému, ktorého najškodlivejšou súčasťou je človek.
Film Krajina medu môžete momentálne vidieť na novovzniknutej VOD platforme distribučnej spoločnosti Filmtopia.
