Preklad: Ivana Hucíková
Niektorí si neuvedomujú, o akú veľkú vec ide.
Iní to vnímajú ako zjavenie, oslobodzujúcu skúsenosť z pohľadu kinematografie alebo svojho osobného pohľadu. (Vrátane mňa.)
Film Adiny Pintilie Touch Me Not je jedným z tých, o ktorých sa tento rok najviac hovorilo najmä po tom, ako z pozície outsidera prekvapivo vyhral Berlinale, kde sa mu ušiel Zlatý medveď za najlepší film, ako aj cena za najlepší debut. Film autorka vyvíjala sedem rokov a prešiel si mnohými problémami. Skúma v ňom rôzne podoby intimity cez prístup zameraný na dekonštrukciu prísne strážených tradičných názorov na daný koncept, ale aj na to, ako funguje film v rámci parametrov fikcie a dokumentu. Touch Me Not sleduje cestu ženy za jej oslobodením od odporu k intimite, ľudí s neštandardnými typmi tiel alebo „atypické“ spôsoby prejavovania sexuality. Zároveň ide o projekt ovplyvnený komplexným, mnohovrstevným a sofistikovaným prístupom Adiny Pintilie. Zahŕňa viacero teoretických prístupov, od Jacquesa Lacana až po postmodernistických filozofov.
Pintilie je prvou ženskou režisérkou z Rumunska, ktorá sa dostala do hlavnej súťaže berlínskeho festivalu a vyhrala hlavnú cenu. Po tom, čo zvíťazili na Berlinale, Pintilie a všetci tí, čo zdieľajú svoje skúsenosti a proces pred kamerou – protagonistka Laura Benson, Tomas Lemarquis, Christian Bayerlein, Grit Uhlemann, Hanna Hoffman a Seani Love – vytrvalo cestovali po veľkých filmových festivaloch v Európe a Severnej Amerike. V tíme, ktorý suspenduje tradičné filmové hierarchie a vynáša témy aj mimo premietacích sál, predstavili sériu rozhovorov pod názvom Politika intimity.
Nasledujúci rozhovor vznikol v máji tohto roku.
FD: Z mnohých dôvodov trvala samotná produkcia filmu až sedem rokov. Ako sa za tento čas projekt zmenil? A ako sa k nemu zmenil tvoj vzťah počas tohto obdobia?
AP: Ak by som mala zhrnúť sedem rokov do niekoľkých minút, celé to začalo pri jednej myšlienke. Keď som mala dvadsať rokov, myslela som, že viem, čo je intimita, čo je krása a ako funguje túžba. Počas ďalších dvadsiatich rokov života som zistila, že som o týchto veciach nevedela vôbec nič. Netušila som, aké sú tieto pojmy fluídne a že realita je komplexnejšia ako to, čo som o intimite vedela. Takže na začiatku, okolo roku 2010-2011, bola osobná zvedavosť. Chcela som započať cestu za oslobodením a zbaviť sa všetkých tých vedomostí. Chcela som znovuobjaviť to, akí ľudia sú a ako pristupujú k intimite najneočakávanejšími spôsobmi – spôsobmi, ktoré sa odlišujú od toho, čo som poznala z minulosti.
Narazila som na dve výzvy. Prvou bolo preskúmanie intimity. Hoci je dôležitá, hovoriť o nej je náročné kvôli množstvám tabu, zakoreneným v našich postojoch a podvedome ovplyvňujúcim naše správanie. Druhou výzvou bolo prebádanie filmovej reči za účelom nájdenia toho správneho spôsobu vyjadrenia, ktoré by reprezentovalo najlepšiu metódu, vzorec na vyjadrenie tohto výskumu organickým spôsobom. Nie je to ani fikcia, ani dokument, ani experimentálny film (aspoň nie podľa klasických definícií). Je to experiment v zmysle jazyka, našich životov, našich duší a tiel. Fúzia skutočnosti a fikcie. Často je fluidná, využíva profesionálnych hercov aj nehercov. Namiesto výrazu herec by som však radšej hovorila o ľuďoch. Nezáleží na tom, čo je ich profesiou.
Línie fiktívneho príbehu boli skôr len záchrannou sieťou, čo nám dovoľovala preskúmať náročné miesta. Také, ktoré by sme nemohli skúmať, ak by sme pracovali striktne iba podľa klasických postupov hraného alebo dokumentárneho filmu. Ak vás chráni určité prestrojenie, vymyslená postava či situácia, máte obrovskú voľnosť prebádať osobný priestor, miesta, aké ste sa nikdy predtým neodvážili prehľadať, pretože práve v takomto priestore nepotrebuje nikto vedieť, čo je skutočné a čo je fikcia. To bolo presvedčenie, ktoré sme všetci spoločne zdieľali. Fikcia je štruktúra, mechanizmus, ale to, čo sa deje, je na ľudskej úrovni skutočné. Interakcie a emocionálne transformácie sú hlboko autentické. Výzvou preto bolo zostaviť rámec, laboratórium, čo dáva ľuďom slobodu na hľadanie určitých vecí prinášajúcich špecifické spojenia.
FD: Jednou zo zaujímavých vecí, ktoré som si vo filme všimla, je zdanlivá práca proti mýtu – vzorcu režisérky ako abstraktnej stvoriteľky, diktátorky. Tej, čo má v rukách veľdielo nájdené viac-menej intuitívne, cez diváka – nevedomky a problematicky sa spoliehajúceho na nezávislosť postavy stvorenej z vôle režisérky. Nielen, že pracuješ proti tomuto vzorcu, ale zároveň si vyberáš cestu spochybňovania vlastnej prítomnosti a motivácie. Kde sa vzala táto akútna a emocionálna potreba, ktorú je z filmu cítiť? Akoby si divákom hovorila: „Chcem, aby ste vedeli, že som tu, nemusím byť nestranná, ale aj ja som len súčasťou procesu a transformácie“…
AP: Bola to dlhá cesta. Vždy som tu nejakým spôsobom bola. Proces sa začal od môjho osobného výskumu, zvedavosti, mojej potreby znovuobjavovania intimity. Ako katalyzátor tohto procesu existujem a som tá, ktorá vecami hýbe a navzájom ich spája. Aparát a režisérka prítomná vo filme však nie sú stredom záujmu, o tom to nie je. Je to o postavách, o nezvyčajnom svete, čo chcú ukázať, o vyložení ich duše na stôl, o zdieľaní s divákom. Film bol od jeho úplného začiatku motivovaný práve touto potrebou dialógu. Všetkých spolupracovníkov som si vybrala špeciálne na základe tohto – hľadala som ľudí, ktorí sa podobne ako ja zaujímali o skúmanie intimity a boli to ochotní robiť pred kamerou. Ak to robíte ako súčasť filmového procesu, je to určitý spôsob zdieľania. Stáva sa z toho akt vyjadrenia, dialóg. Bolo to pre mňa dôležité rovnako ako individuálne motivácie pre vstup do projektu.
Od úplného začiatku bolo dané, že štvrtá stena bude permanentne fluidná. Potrebovala som vytvoriť systém s určitým našepkávačom. Osoba na plátne a osoba, ktorá ju sleduje, museli nadviazať spoločný dialóg. Preto sa postavy pozerali priamo do snímajúcej kamery – našepkávača. Pôvodným zámerom bolo neukázať ani kameru, ani mechanizmus, ani nič „za scénou“ filmu, aby sme navodili pocit, že postavy prehovárajú priamo na vás. Až pri strihaní filmu som si uvedomila, že to spôsobovalo presný opak. Divák skôr opúšťal svoj emocionálny svet a pýtala som sa seba samej, ako sa to mohlo stať. Mojím zámerom bolo dostať ľudí bližšie, ale celé sa to obrátilo v brechtovsky scudzovací efekt.
Zistila som, že spôsob, akým sme naučení čítať film, je tak hlboko implantovaný do našich myšlienkových procesov, že vždy, keď niečo vidíme na plátne – či už fikciu alebo dokument -, vchádzame do stavu takzvanej prerušenej nedôvery. Začneme sa s tým identifikovať natoľko, že sa oddelíme od vlastného ja. Už viac nie sme sami sebou, neobývame naše telo. Sme tam, vo svete oddelenom od toho nášho, kde máme slobodu na fantazírovanie a identifikovanie sa. Oddelíme sa od toho, čo sledujeme. Chcela som dosiahnuť pravý opak – neustále otvorený emocionálny kanál. Uvedomenie si skutočnosti, že kamera nám umožňuje vstúpiť do úplne nového sveta cez veľmi subjektívny pohľad režisérky a kamery, privilegovaný prístup do sveta, ktorý k vám chce prehovárať. Chcela som, aby to mal divák neustále na pamäti. Až potom si uvedomujeme filter, cez ktorý sa na svet pozeráme. Nie je to aktívny pohľad kamery, ale skôr pohľad svedka, určitý kanál. Najviac záleží na tých “zázračných” ľuďoch. Som dieťaťom objavujúcim to, ako nadväzujú vzťahy. Pozrite sa na nádherný, prekrásny vzťah Christiana s jeho vlastným telom. To nás inšpirovalo. Jeho vzťah s Grit je takisto krásny. Rovnako aj Hanna, o ktorej by som toho vedela rozprávať veľa…
Posledným krokom bolo nejakým spôsobom do filmu umiestniť seba v emocionálnej rovine. Nakoniec sa to stalo prirodzene počas procesu, keďže šlo o neustálu výmenu emócií. Bolo to svojím spôsobom veľmi podobné psychoterapii. Proces znovuspoznávania toho, ako si medzi sebou vytvárame vzťahy. Prostredníctvom procesu zrkadlenia, vďaka ktorému vidíme skúsenosť iných, im začíname rozumieť. Implicitne to znamenalo nevyhnutnosť mojej prítomnosti spolu s ľuďmi, ktorých som nakrúcala.
Páči sa mi výraz filmárka, pretože som tá, čo vytvára film (z ang. filmmaker – to make – vytvoriť – pozn.red.). Výraz režisérka má príliš veľa hierarchických implikácií. Bránim sa tomuto označeniu, pretože to nezodpovedá spôsobu, akým sme fungovali pri nakrúcaní. Bola to tímová práca a každý do procesu prispel svojím kreatívnym vkladom.
FD: Keď hovoríme o koncepte zrkadla, pre Lacana je iné myslenie subjektivitou. Ak zobrazujete skúsenosť, ktorá je hlboko intímna a subjektívna bez toho, aby ste nejakým spôsobom zasahovali do toho, čo postavy hovoria alebo dokonca cítia, vyhýbate sa procesu alternácie. To je pre mňa jednou z najväčších výhier tohto filmu. Vyhýbate sa označovaniu tých iných a ako diváčka odolávate predstave vnímať ich ako odlišných. Ako sa vám to podarilo dosiahnuť pri práci proti celej tradícii reprezentácie vo filme, ktorá robí presný opak?
AP: Zasiahnem, ale iba na rovine štruktúry. Hovoríme o takzvanej normalizácii neštandardnosti. Osobne neverím na kategórie. Bola by som najradšej, keby prestali existovať – najmä tie kategórie, ktoré posúvajú ľudí do pozície menejcennosti a marginality. Všetci sme ľudia a je jedno, ako vyzeráme po fyzickej stránke. S týmto konceptom som vo filme ani nepracovala. Stretla som ľudí, s ktorými som zarezonovala a vydala sa s nimi na cestu procesu. To, že je tento film o intimite, implicitne znamená, že je to film aj o tele a o tom, ako sa k nemu ľudia stavajú. V určitom momente som rozoberala aj koncept queerovosti v zmysle odlišnosti a dospela som k názoru, že život ako taký je fundamentálne queer. Je úplne iný ako nám hovoria normy, že by mal byť – je rôznorodý!
FD: Je tu tiež určité rozlišovanie vo filozofii Husserla – medzi Leib a Körper. Žijúce telo a fyzické telo. Telo ako subjekt alebo ako objekt…
AP: Ani v toto neverím, nikdy som v to neverila. Christian by k tomu vedel povedať veľa zaujímavých vecí. Nad telom premýšľam ako nad celkom – nie je rozdiel medzi telom a dušou. Duša je neoddeliteľnou súčasťou tela. Je to, čím sme, zahŕňa naše emócie, spiritualitu, prežívanie a naše túžby. Myslím, že táto dichotómia, rozkol, ktorý nám bol vnútený, pochádza z kresťanstva. V predkresťanskom období, resp. v pohanských spoločnostiach, bol zaužívaný koncept animizmu. Všetko je obývané dušou, niektorí to dnes nazývajú energia. Myslím, že rozlišovať medzi telom a dušou je súčasťou akejsi hanby, komplexov a viny, čo sa vzťahuje aj na koncept intimity, sexuality a telesnosti. V jednom momente, ak si správne spomínam, (Georges) Bataille povedal, že existenčná dráma ľudstva začala presne v tom momente, kedy sme si uvedomili, že naše vlastné sekréty sú nechutné. Aj ony sú našou súčasťou. Intimita je až priveľmi normálna, je obrovskou súčasťou našich životov, no napriek tomu je pre nás ťažké o nej hovoriť.
FD: Čo si so spolupracovníkmi objavila počas tohto procesu? Čo si si z toho zobrala a čo by si podľa teba z toho mohli vziať diváci?
AP: Film začal ako skúmanie intimity, ale aj ako spôsob komunikácie s publikom. Ako môžete vidieť, riskovali sme počas tohto procesu celkom dosť, takže by som navrhla divákovi prijať našu pozvánku na rozhovor. Alebo to prinajmenšom aspoň akceptovať. Koniec koncov je to ako vo filme – všetky emócie sú vítané. Je zaujímavé, že film funguje ako zrkadlo. Počas niektorých premietaní bol medzi divákmi vo filmových sálach badateľný entuziazmus. Na našom prvom premietaní v Rumunsku sme mali standing ovation, čo bolo veľmi vrúcne prijatie. Počas toho, ako Christian v diskusii po premietaní hovoril o svojom príbehu, niektorí dokonca plakali. Asi 50-ročná pani za mnou po premietaní prišla, veľmi dlho mi držala ruku a v očiach mala slzy. Povedala mi: „Ďakujem Adina. Ja som Laura.“ Pozvala som ju aj do našej diskusie na festivale, ale odmietla. „Nemôžem o týchto veciach hovoriť,“ povedala, „ale toto pre mňa znamená veľmi veľa.“
Niečo som si uvedomila. Niečo, čo je naviazané na dôvod, pre ktorý som celý ten proces skúmania začala. Sama som tomuto čelila a predtým som si o intimite myslela niečo veľmi odlišné od toho, čo sa deje v skutočnom živote. To sa stane, keď sa začnete sami seba pýtať: „Počuj, je so mnou všetko v poriadku? Som divná? Som neschopná fungovať v tomto aspekte?“
FD: Alebo „Som asexuálna? Priťahuje ma opačné pohlavie? Čo by som mala teraz robiť?“
AP: A problém nie je, že sa sami seba pýtame, či sme to alebo ono. Žijeme skôr v domnení, že ak nespadáme do normy, tak s nami niečo nie je v poriadku. Okolo intimity je ešte stále toľko tabu, strachu a hanby, ktoré dedíme cez vzdelanie či naše rodiny, až je o tom ťažké hovoriť. Je náročné nájsť takých ľudí, ako ste vy. Takých, čo by mohli schváliť vašu odlišnosť od normy. Je dôležité vidieť, ako sa iní stavajú k intimite, k svojim telám a rodom – pretože rod je fluidný, každý z nás prechádza jeho rôznymi verziami. Tento dialóg napomáha ľuďom vidieť, že je všetko v poriadku s tým, akí sú. Je v poriadku byť iný ako hovorí norma. Až vtedy sa viete pozrieť na druhých a pochopiť, že si prechádzajú tým istým a že aj oni sú ľudia. „Si mojím ďalším ja“ – tak sa zdravili májske civilizácie. Ak si privlastníme toto povedomie a porozumenie sebe samému a iným, ak si vyvinieme schopnosť byť empatickí, mnohému to pomôže.