Manta Ray
r. Phuttiphong Aroonpheng, Thajsko / Francúzsko / Čína, 2018, 105 min

Počuli ste už niekedy o najprenasledovanejšej menšine na Zemi? Sú to Rohingovia, moslimské etnikum žijúce v budhistickom Mjanmarsku. Po vládne podporovanom útlaku sú nútení opúšťať svoje domovy, pretože im hrozí vyvraždenie. Film Manta Ray debutujúceho thajského režiséra a kameramana Phuttiphonga Aroonphenga je venovaný práve im.

Mnoho Rohingov žije v susedných štátoch, v Bangladéši a najmä v Thajsku, ktoré je považované za východiskový bod pre hľadanie politického útočiska pred cestou na západ. V Thajsku nie sú srdečne vítaní, stávajú sa ďalším finančným prilepšením pre vražedných prevádzačov a miestnych obyvateľov. Zúrivosť, brutalitu a zlé zaobchádzanie pripomínajú masové hroby medzi mangrovníkmi. Vojenský prevrat v Mjanmarsku máme dennodenne v správach, ale film nie je len akýmsi politickým vyhlásením vo filmovej podobe. Režisérovi sa podarilo prekročiť túto aktuálnosť a skúma osamelosť, ktorá panuje v živote utečencov.

Film sa začína záhadným pohľadom na neznámeho muža s puškou zahaleného do viacfarebných svetielok. Kráča temným lesom a následne pozorujeme iných mužov, ktorí zakopávajú mŕtve telá. Jedným z hrobárov je mladý bezmenný rybár s blond vlasmi. Žije v rozpadajúcej sa chatrči a pravdepodobne si privyrába pochovávaním utečencov, ktorí zahynuli v zradnom teréne alebo boli jednoducho zastrelení. V močiaroch nachádza zraneného nemého muža, vezme ho domov a pomenuje ho Thongchai, po thajskom popovom spevákovi. Thongchai svojím mlčaním počas celého filmu upozorňuje na bezmocnosť, ktorú zažívajú Rohingovia pri pokuse o lepší život a sebaurčenie.

Rybár ukazuje Thongchaiovi, ako sa má potápať, riadiť motorku, pracovať na rybárskej loďke a zbierať drahé kamene v lese. Tie v noci svietia a ak ich hodíte do mora, dostanú sa na telo ryby zvanej manta a tá pod vodnou hladinou svieti. Medzi mužmi vzniká úzke priateľské puto. Miestami sa môže zdať, že nejde len o priateľstvo, vidíme skryté náznaky zamilovanosti. Rybár s melancholickým výrazom, za ktorý pravdepodobne môže jeho nevydarené manželstvo, vychádza zo svojej ulity. Spieva Thongchaiovi najväčší hit popovej hviezdy, jeho menovca, pieseň „o pláži, mori, vetre a o nás dvoch“. Odkaz na túto baladu je silnou predzvesťou ich vzťahu. Najzmyselnejšia scéna sa odohrá, keď v chatrči na provizórnom tanečnom parkete dvojica pomaly tancuje so zavretými očami pod diskoguľou a trblietavými vianočnými svetlami. Film sa tak stáva jemným skúmaním inakosti, dojemnou a lyrickou ódou na láskavosť, ktorá sa nepoddáva kázaniu, ale zachováva si svoju magickú auru.

Rybár pre svoje prepojenie s utečencom odmieta ďalej spolupracovať na smrtiacich lovoch a toto rozhodnutie má vážne následky. Mizne na mori a film sa začne zameriavať na Thongchaia. Teplo domova a rybárova ponuka priateľstva mu vrátili chuť do života. Smutný sa potuluje po nezmapovanom území a márne hľadá svojho priateľa. Jeho smútok sa končí návratom rybárovej manželky Saijai. Thongchai sa stáva náhradníkom za zmiznutého rybára, a aby bola premena dokonalá, Saijai mu nafarbí vlasy na blond. Prestáva byť migrantom, stáva sa rybárom. Ale len do chvíle, kým sa skutočný rybár nevracia domov. Thongchai nemá inú možnosť len odísť. Kam?

Postava nemého utečenca sa môže javiť ako symbol, akýsi výkričník najmä v čase utečeneckých kríz na celom svete, čo dobre funguje aj na filmovom plátne. Bolesť, ktorú Thongchai a jeho hostiteľ zdieľajú, nie je nakoniec až taká rozdielna. Obaja mali obmedzené šance, boli chudobní a život bol pre nich vždy ťažkým bojom. To umožňuje režisérovi nie všetko vyrozprávať slovami. Využíva vizuálny jazyk, hudbu a atmosféru na rozprávanie príbehu, ktorý sa odvíja v meditatívnom tempe. Takto ešte viac vytvára určitý pocit zlyhania spoločnosti, ale tiež ponúka možnosť znovuzískania dôvery v ľudstvo.

Film bol veľkou výzvou pre hercov. Je to monológ, jeden mlčí, druhý rozpráva. Výzvu prijali a predviedli nám chémiu, ktorá spája nepravdepodobné priateľstvo. Aphisit Hama hrajúci nemého Thongchaia a Wanlop Rungkamjada ako rybár bez mena podávajú silné výkony, vďaka ktorým sa do popredia dostáva nevinnosť, nádeje aj obavy. To bolo režisérovým zámerom. Sprostredkovať nám pocit pohoršenia v príbehu na bohom zabudnutom mieste.

Vari najatraktívnejšie sú formálne aspekty filmu, vizuál, scénografia, strih a zvuk. Hudbou francúzskeho dua Christine Ott a Mathieu Gabry vytvára režisér Phuttiphong Aroonpheng s kameramanom Nawarophaatom Rungphiboonsophitom impresionistickú atmosféru, ktorá hrá na kontrastoch hustej tmy a umelej, žiarivej farby, sugestívnom súlade medzi zemou a morom, kde les snímajú akoby šlo o morské dno. Kameraman vyvažuje poetické pasáže snových až surrealistických okamihov medzi mužmi zábermi z každodenného života v chudobnej rybárskej dedine. Režisér je podľa všetkého ovplyvnený Davidom Lynchom. A to mu kvitujem.