Pieces of a Woman
r. Kornél Mundruczó, Kanada / Maďarsko / USA, 2020, 126 min

Existuje len málo momentov, ktoré náš život definujú alebo zmenia tak, že už nikdy nebude ako predtým. Narodenie dieťaťa je jedným z nich. Ako ďalší mi napadá skúsenosť so stratou blízkej osoby. Čo však v prípade, že človeka tieto dva zásadné zážitky postretnú bezprostredne za sebou? Je len veľmi ťažko predstaviteľné, ako a do akej miery je človek schopný takéto udalosti spracovať a v akej podobe sa bude uberať jeho život ďalej. Režisér filmu Pieces of a Woman Kornél Mundruczó sa rozhodol vyrovnať so stratou svojho nenarodeného dieťaťa tým, že nakrútil scenár svojej partnerky Katy Weberovej a vytvorili tak pozoruhodné dielo, ktorým si vydláždili cestu do Hollywoodu.

Vo filme sledujeme príbeh mladej dvojice, Marthy (Vanessa Kirby) a Seana (Shia LaBeouf), ktorí žijú v americkom Bostone. Pár sa pripravuje na príchod dieťaťa, Marthu stretávame v období tesne pred pôrodom. Rozhodla sa, že porodí doma s asistenciou pôrodnej asistentky, ktorá však v „hodine H“ nestihne prísť a posiela za seba náhradu. Čo sa stane potom, definuje celý zvyšok filmového deja.

Mladá žena sa musí vysporiadať nielen so stratou dieťaťa, ale najmä čeliť dôsledkom svojho riskantného rozhodnutia, pričom okolie, primárne najbližšia rodina, jej nekompromisne nastavuje zrkadlo. Všetci vieme, aké ťažké je pripustiť si časť viny za dôsledky rozhodnutí, vieme preto pochopiť, aký zažíva hlavná hrdinka filmu ukrutný vnútorný boj, v ktorom sa ocitá úplne sama. Popritom sledujeme aj postupný rozklad jej vzťahu s partnerom, s ktorým si podľa úvodnej časti filmu boli nesmierne blízki a ktorý jej bol stabilnou oporou. Seana však dobehnú démoni minulosti a spôsob, akým sa s tragédiou vyrovnáva, spôsobí definitívny rozpad ich vzťahu.

Do hlavnej úlohy Marthy režisér obsadil výbornú a momentálne veľmi vychytenú herečku anglického pôvodu Vanessu Kirbyovú. Tá si za svoj výkon vo filme, a najmä za úvodnú sekvenciu pôrodu nepochybne zaslúži všetky ocenenia, na ktoré bola za úlohu nominovaná, a aj tie, ktoré zrejme ešte len získa („Best Performance by an Actress in a Leading Role“ Academy Awards, „Best Performance by an Actress in a Motion Picture – Drama“ Golden Globe, „Best Leading Actress“ BAFTA). Veľkú časť úspechu zožala najmä vďaka úvodnej sekvencii, v ktorej sledujeme domáci pôrod. Keďže Vanessa Kirby je zatiaľ bezdetná, naštudovala si o tom nespočetné množstvo materiálov, a dokonca sa aj osobne zúčastnila na pôrode v nemocnici v severnom Londýne.

Režisér filmu Kornél Mundruczó sa v rozhovoroch netají tým, že stavil práve na perfektné herecké výkony, od ktorých vyznenie tejto drámy vo veľkej miere záviselo. Ellen Burstyn dokazuje aj vo svojom obdivuhodnom veku, že po klasikách ako Alice tu už nebýva (Alice Doesn’t Live Here Anymore, r. Martin Scorsese, 1974), Requiem za sen (Requiem for a Dream, r. Darren Aronofsky, 2000) či Posledné filmové predstavenie (The Last Picture Show, r. Peter Bogdanovich, 1971) má stále čo ponúknuť, a v istom zmysle dodáva tomuto dielu punc hollywoodskej klasiky. Za silnými ženskými výkonmi trošku zaostáva Shia LaBeouf, ktorému niektoré kritiky vyčítajú prehrávanie na hranici únosnosti. Svedčí o tom aj fakt, že drvivú väčšinu nominácií na ocenenia film žne za ženské herecké výkony v hlavnej a vedľajšej úlohe. Shiaova úloha však v istom zmysle nebola o nič jednoduchšia ako Vanessina a typovo do charakteru Seana zapadol výborne.

Príbeh Marthy je veľmi silný, v scenári cítiť esenciu reálnej skúsenosti. Otázkou je však samotná štruktúra filmu. Úvodná takmer polhodinová sekvencia domáceho pôrodu, ktorú sa Mundruczó rozhodol umiestniť hneď na začiatok filmu ako základný kameň, pôsobí trochu až wow efektom, v pomere k zvyšku filmu. Celá dusivá atmosféra tohto kameramanského majsterštuku z rúk Benjamina Loeba nás priam pohltí a film týmto postupom nastaví latku v prvej tretine veľmi vysoko. Už pri skorších filmoch Kornéla Mundruczóa je zjavné, že si na vizuálnej podobe svojich filmov dáva veľmi záležať, či už ide o precíznu kompozíciu alebo uhly snímania obrazu. No neskôr začína byť pomerne ťažké orientovať sa vo vzťahoch medzi postavami. Najmä keď sa do príbehu zapletú ostatné členky Marthinej rodiny, Sean ide do úzadia a načrtnú sa ďalšie línie príbehu, ktoré trochu rozbíjajú ucelený intímny obraz utrpenia hlavnej hrdinky. Dalo by sa povedať, že Mundruczó rád vo svojich dielach skĺzava do pozorovania utrpenia, a zabúda pri tom na samotný príbeh (napr. Projekt Frankenstein / Szelíd teremtés – A Frankenstein terv, 2010).

Film ukončí pomerne nešťastná, ba priam hollywoodska scéna happyendu, ktorú asi len málokto z východoeurópskych fanúšikov Mundruczóa dokáže prehrýzť. Veľmi citlivo exponované podobenstvo s plodom jablka sa v jednom momente zvrtne na klišéovitú sekvenciu, akú sme už videli nespočetne veľakrát. Jabloň a jej plod ako symbol plodnosti funguje výborne ako motív vinúci sa v pozadí tichého Marthinho trúchlenia. Jeho explicitné dopovedanie však pôsobí v kontraste s celým filmom prinajmenšom rušivo. Európsky divák by si zrejme v závere vystačil so záberom na plynúcu rieku, nad ktorou sa Martha definitívne lúči so svojím dieťaťom. Nesmieme však zabúdať na to, že tento film distribuuje streamovacia platforma, ktorá má jednoducho vopred zadefinované rámce pravidiel, a jej cieľom je v princípe nasýtiť diváka prahnúceho po satisfakcii.

Ďalším problémom, ktorý môže divák cítiť, je stotožnenie sa s hlavnou hrdinkou. Celospoločenský úzus prameniaci zo všeobecne známych skúseností s domácimi pôrodmi vytvára podvedome dojem, že takáto voľba prináša automaticky riziko, a že človek, ktorý sa takto rozhodne, musí vždy počítať s možnosťou komplikácií. Samotný konflikt medzi Marthou a jej matkou je vo svojej podstate postavený na tom, že matka vyčíta Marthe, že nešla rodiť do nemocnice, čím jej nastavuje zrkadlo v zmysle príslovia „Každý je strojcom svojho šťastia“. Prirodzená obranná reakcia by bola obviniť pôrodnú asistentku, k čomu tlačí Marthu matka naprieč celým príbehom. Z tohto pohľadu by sme mohli povedať, že finálnu katarziu zo stotožnenia s Marthou prežijeme až v okamihu, keď na súde nepotopí pôrodnú asistentku a ukáže tým, že takáto „pomsta“ by jej nikdy nepriniesla pocit zadosťučinenia.

Nech by si filmová hrdinka Martha zvolila akýkoľvek druh pôrodu, mohla by sa ocitnúť v rovnakej situácii. Východisko, ktoré si režisér v tomto prípade zvolil, je určite funkčné z hľadiska rozpútania silnej rodinnej drámy o krehkosti vzťahov a nastolenia otázok o osobnej zodpovednosti. Vznik samotného diela pritom sám reprezentuje metaforu kolobehu života, zániku a vzniku nového. Osobná strata a kríza Kornéla Mundruczóa a Katy Weberovej ich previedla tvorivým procesom, z ktorého vznikol veľmi obstojný americký debut ocenený aj na medzinárodnom filmovom festivale v Benátkach. Môžeme teraz len zvedavo očakávať, akým smerom sa ich tvorba bude uberať ďalej, po prerode, ktorým si prešli spolu s hlavnou hrdinkou filmu a ktorý bezpochyby od základov predefinoval ich celkový pohľad na ďalšie pokračovanie života.