Phoenix Rising: Keď sa predátori neskrývajú
Dominika Moravčíková 4/6/2022

Phoenix Rising
r. Amy J. Berg, HBO Max, 2022

TW: text sa zaoberá témou sexuálneho násilia

Režisérka Amy J. Berg začala v lete roku 2020 pracovať na dokumentárnej sérii Ako Fénix z popola (Phoenix Rising, HBO Max, 2022), ktorá mapuje devastačný vplyv domáceho násilia na život herečky Evan Rachel Wood, teda mesiace predtým, než herečka začiatkom roka 2021 verejne menovala muža, ktorý ju roky zneužíval – rockového speváka Marilyna Mansona. Phoenix Rising je časozberom, životopisom a strašidelnou štúdiou dôsledkov mnohotvárneho a viacrozmerného násilia tolerovaného svedkami a samotnou kultúrou, v ktorej sa zneužívanie mocnými mužmi odohráva. Séria má nedostatky iba v tých ohľadoch, ktoré si sama za cieľ nevytýčila a ktoré môžu byť nad kapacitu zvoleného formátu z hľadiska právnych aspektov skúmania vysoko medializovanej kauzy.

Herečka verejne obvinila Mansona rok pred premiérou série Phoenix Rising spoločne s ďalšími ženami, ktoré zneužíval. Odvtedy Manson prakticky zmizol z verejného života. Trailer na Phoenix Rising bol zverejnený vo februári 2022 a o pár dní neskôr, začiatkom marca, Manson na svojom inak už mŕtvom instagramovom účte (predchádzajúci príspevok je viac ako rok starý) zverejnil vyhlásenie, že zatiaľ nebude hovoriť o udalostiach ostatného roka, ale prikladá aspoň link na google drive, kde visí súbor so skenom trestného oznámenia na Evan Rachel Wood vo veci ohovárania a ďalších obvinení. Manson v ňom tvrdí, že naňho zorganizovala koordinovaný útok spolu s ďalšími jeho bývalými partnerkami zo zištných dôvodov.

Mansonov pokus o vytvorenie protinaratívu čerpá z miešania podstaty výpovedí jeho bývalej partnerky o zneužívaní s akýmsi štandardom „životného štýlu“ súvisiaceho s rockovou hudbou, turné a kontroverziami, ktoré majú byť „prirodzenou súčasťou“ Mansonovej značky. Aj na Slovensku v roku 2021 stihla prehrmieť kauza s hudobným publicistom Rudim Rusom, ktorý glosoval závažné obvinenia viacerých žien voči Mansonovi a snažil sa zaradiť ich do všeobecnej kontroverzie súvisiacej s Mansonom – tvrdil, že všetky patologické vlastnosti boli na Mansonovi predvídateľné pre jeho vzhľad a hudobnú produkciu. Akoby znásilňovanie, mučenie, hladovanie a ďalšie týranie, z ktorých sa človeku obracia žalúdok, boli len ďalšou fazetou pitoresknej ikonografie excentrického umelca.

Všetky tieto reakcie a javy súvisiace s kauzou Marilyna Mansona ukazujú na vzorce toho, ako mocní zneužívajú slabších a ako to dokonca často robia neskrývane, vo svetle reflektorov a ťažiac z pozornosti, ktorú generujú nerovné vzťahy (starší muž s mladou ženou), na estetizované násilie a redukciu žien na scénické doplnky v exploatačnom videoarte, ktorý je v prípade Mansona opradený kúzlom démonickej geniality alebo minimálne vznešeným poslaním pôsobiť proti meštiackemu vkusu a úzkoprsej morálke.

Prvý diel série Phoenix Rising sa začína štedrou expozíciou detstva protagonistky Evan Rachel Wood, čerpajúcou z bohatého archívu domácich videí aj raných filmových rolí vtedy ešte detskej herečky. Prvá tretina tohto dielu je veľmi dôležitá, pretože ukazuje (a možno by to mohla robiť ešte sústredenejšie a explicitnejšie) podmienky, ktoré viedli k tomu, aby sa mladá herečka stala „vďačnou“ obeťou manipulácie. Počas dospievania natáčala filmy, v ktorých bola napríklad ako 13–ročná nútená bozkávať sa s dospelým hercom. Filmové prostredie ju naučilo prijímať nepríjemné nároky ako povinnú drinu, ktorú treba pretrpieť, aby mohla dodať profesionálny výsledok. Takúto mantru profesionality si podľa svojho rozprávania držala aj vtedy, keď ju Manson pred kamerami znásilnil. Okrem príčin jej izolovanosti v mladosti súvisiacich s rozvodom jej rodičov tak Phoenix Rising ukazuje na kultúrne príčiny, ktoré zraniteľnú osobu voviedli do náruče Mansona.

Časté konflikty rodičov protagonistky majú v rozprávaní podobnú, ak nie nadradenú dôležitosť – to, že otec jej v detstve povedal, že s matkou sa tak často hádajú preto, že „sa ľúbia“, je v rozprávaní zarámované ako súčasť generačnej traumy, ktorú Wood dedí. Kultúrne nastavenie, rodinná trauma a identitárny zmätok v tínedžerskom veku vytvorili mix, ktorý z nej podľa jej vlastných slov urobil „vhodnú kandidátku“ na podrobenie predátorom. V tomto bode sa končí expozícia a začína sa formálne zložitejšie rozprávanie prelínajúce segmenty počas a po herečkinom vzťahu s Mansonom.

Milostný vzťah s Mansonom (ktorý je od nej o dvadsať rokov starší) sa začal, keď mala iba 18 rokov. Ako s 19–ročnou s ňou natočil videoklip k piesni Heart–Shaped Glasses. Wood, ktorá vo videu vystupuje ako lolitkovská figúra „znesvätená“ Mansonom, bola podľa vlastných slov nútená do vecí, ktoré jej vopred nikto neoznámil, a Manson ju priamo pred kamerami znásilnil. Video teda obsahuje pornografické zábery, ku ktorým však nedala súhlas a navyše v nich bola pod vplyvom alkoholu a drog. Podľa svedkov šlo o bizarné natáčanie, počas ktorého mali o herečku obavy.

Video k piesni Heart–Shaped Glasses je stále dostupné na Youtube, hoci z hľadiska herečkiných obvinení, ktoré potvrdili viacerí svedkovia natáčania, je jeho prítomnosť na platforme minimálne problematická. V každom prípade, po premiére série Phoenix Rising zažíva novú vlnu pozretí. Komentáre k videu navyše obsahujú okrem iných aj cynické sklamanie z toho, že žiadne pornografické detaily nie sú viditeľné.

Aj táto súčasť medializovania Mansonovho správania poukazuje na toleranciu zneužívania a násilia u časti spoločnosti, ktorá prijíma hypoteticky čokoľvek, kým násilie generuje zábavu a bulvárny, či dokonca „umelecký“ spektákel. Zdá sa, že v prípade Mansonovej hudby a videí je vyslovene cieľom narušiť hranice medzi umeleckou formou a čírym aktom filmovo či inak zaznamenaného násilia. To, čo Manson zobrazuje, zdanlivo pôsobí proti sexuálnej represii a konvenciám, ale v skutočnosti ich posilňuje práve tým, že využíva tabu či stigmu určitých tém na vytvorenie kontroverzie a pritiahnutie pozornosti.

Dokumentárna séria Phoenix Rising však tieto mechanizmy a dynamiky parasociálnych vzťahov neanalyzuje do hĺbky. Jej primárnym cieľom je zmapovať dôsledky zneužívania na jednej obeti z perspektívy niekoľkých rokov až desaťročí. Možným rizikom orientácie na jediný prípad je to, že extrémna krikľavosť Mansonovej odpornosti (teda jej obnaženie pred verejnosťou a sublimovanie v umení) môže zatieniť prípady domáceho násilia a sexualizovaného zneužívania, ktoré nie sú saturované diabolskou estetikou a znakmi náboženského kultu.

To nie sú výčitky voči projektu Phoenix Rising. Amy J. Berg sa celkom legitímne rozhodla podriadiť svoje rozprávanie životopisu protagonistky a rozboru súvislostí, ktoré z nej podľa rozprávania série vystrúhali vhodnú adeptku na manipuláciu. Právne a spoločenské riziká spojené s obvineniami v sérii sú beztak obrovské a tematizovanie ďalších prípadov či sledovanie ďalších zodpovedných aktérov by mohlo byť nad kapacitu tímu tvorcov série.

Vo výsledku je však séria vo svojom dokumentaristickom výskume komornejšia a zaostrená skôr na životnú trajektóriu jednej z preživších a jej hrdinský boj na poli legislatívy a verejného obvinenia jedinca než na obvinenie širšej komunity, priemyslu a inštitúcií, ktoré vytvárajú podmienky na bujnenie živlov ako Manson. Možno sa niekedy dočkáme ďalšieho dokumentárneho diela, ktoré dokáže uchopiť a vyzvať robustnú figúru Mansona na viac kultúrne zacielené prešetrenie toho, ako môže vplyvný muž celé roky všetkým na očiach zneužívať partnerky a ďalších ľudí vo svojom okolí.

Čo je však možné sérii Phoenix Rising vytknúť, je orientácia na nezakalený rozprávačský oblúk a jasné koncovky jednotlivých spomienok a konfliktov (akoby každý jav mal jednoznačný zmysel, každý relaps bol súčasťou širšieho vývoja namiesto reality manipulatívnych vzťahov, ktoré obsahujú zmazanie ťažko vybojovaných odlúčení a vrúcne návraty k násilníkovi). Ani referencia rozprávkovej knihy, ktorá rámuje časti príbehu, sledovaniu autenticky fragmentovanej skúsenosti nepomáha. Animácie postavičiek na spôsob ilustrácií v detskej knihe a rozprávková typografia inak dôležitých textových informácií o čase a mieste situácií, ktoré séria zobrazuje, miestami pôsobia skôr rušivo než sceľujúco.

S cieľom remeselne dobrého a čitateľného rozprávania sa teda zahladzujú ruptúry fragmentovanej pamäte a výpovedí príbuzných preživších do čo najjednoliatejšieho toku (aj vtedy, keď sa Wood, navonok absurdne, opäť dáva dohromady s Mansonom potom, ako s námahou unikla), namiesto toho, aby zvýraznila slučky, v ktorých sa obete násilia ocitajú – vracajú sa k násilníkom s novými romantickými nádejami a opúšťajú ich na viackrát a po špirále, ako to vynikajúco zachycuje fikčná séria Maid z roku 2021 vysielaná na Netflixe (na rozdiel od série Phoenix Rising sleduje protagonistku bez akéhokoľvek kapitálu, finančne a existenčne závislú od svojho násilníka).

Phoenix Rising vyslal dôležitú správu, ale nemal by svojím heroickým naratívom príliš okúzliť a vytvoriť falošný dojem, že mnohé boje preživších žien sa dajú vyhrať bez rozporov, slučiek a recidív. Rovnako je otázne, či spoločnosť v budúcnosti bude schopná dostatočne včas odsúdiť nebezpečné postavy napriek tomu (alebo práve preto), že ako Manson prichádzajú s evanjeliom slobody, subverzie a prekračovania hraníc „dobrého“ vkusu a normálnosti.

Manson bol, slovami brata protagonistky série Phoenix Rising, „vlkom vo vlčej koži“ – a čosi podobné platí o mnohých ďalších mocných mužoch. Dokážeme niekedy prestať týchto vlkov tolerovať ešte predtým, než sa pod predátorom sformuje hnutie jeho doživotne zdevastovaných obetí?