Petrohradské vetry
Marcela Žgančíková 7/2/2021

„Toto je v prvom rade dráma a komédia, nie hodina dejepisu!“ s povzdychom opakuje Tony McNamara, scenárista a tvorca seriálu The Great o šestnásťročnej naivnej budúcej ruskej cárovnej Kataríne Veľkej, ktorý v roku 2020 pravdepodobne zdvihol zopár ufrflaných historikov zo stoličiek.

Na rozdiel od historicky presnejšieho a tradičnejšieho seriálu Catherine the Great režiséra Philipa Martina, v ktorom cárovnú zobrazila rok pred uvedením seriálu The Great herečka Helen Mirren, vsadil McNamara na slobodnejší a uvoľnenejší prístup k látke, ktorá na prvý pohľad pôsobí príliš seriózne na akékoľvek experimentovanie.

Dej seriálu The Great s podtitulom „an occasionally true story“ (miestami pravdivá história) je v porovnaní s predchádzajúcim McNamarovým scenáristickým triumfom Favoritka (2018) o neschopnej a ľahko manipulovateľnej kráľovnej Anne ďalšou grotesknou jazdou, tentoraz o „dievčati, ktoré prišlo do úplne neznámeho sveta, nevedelo miestny jazyk, jedného dňa sa zobudilo a bolo vydaté za nesprávneho muža, a jej reakciou na všetky tieto udalosti bolo rozhodnutie prevziať moc v tejto krajine“.* McNamara sa aj tentoraz vyžíva v absurdite, živočíšnosti a prehnanej úprimnosti v dialógoch jednotlivých postáv. Akýkoľvek prejav potlačenej ľudskosti len podčiarkuje jeho svojský autorský štýl.

Prvá séria rozohráva vtipnú, no miestami brutálnu a ničím neprikrášľovanú coming-of-age príbeh mladej, neskúsenej Kataríny z chudobnej šľachtickej rodiny, ktorej romantické ideály moderného západného sveta, samozrejme, neočaria takmer nikoho z ruského dvora 18. storočia, obzvlášť teda nie jej manžela, ruského cára Petra III., ktorý je v seriáli všelijaký, len nie predvídateľný.

Keďže vo svojich vyčerpávajúcich memoároch cárovná označuje manžela za „ožrana“, „naničhodníka“ či dokonca „idiota“, tento dohodnutý sobáš zrejme nebol veľkou výhrou ani pre jednu stranu. Inšpirovaný nebezpečnou, zároveň iskriacou vzťahovou dynamikou, stavia vedľa seba McNamara dvoch diametrálne odlišných ľudí z rozdielnych kultúrnych, ale aj sociálnych zázemí, nútených koexistovať napriek takmer okamžitej averzii. Súčasťou tohto čudného divadla je aj predstieranie, (ne)úspešná manipulácia či snaha manželov vydržať a nezblázniť sa (nezabiť sa), čo v mnohých smeroch pripomína univerzálne každodenné diplomatické vyjednávanie hociktorého novodobého manželského páru. Aj preto je táto vzťahová dejová línia v mnohých ohľadoch omnoho zaujímavejšia a nosnejšia ako samotný klišéovitý vývoj dejového oblúka hlavnej postavy, ktorá má v obľube pokrytecké nabubrené frázy o hrdinstve a sebaobetovaní. McNamara však parodizuje každý pokus o veľkoleposť, strnulosť a dekórum ruského dvora. Úchylný arcibiskup na psychedelických hubičkách a prdiaci kráľ v jednom, či spovedník v podobe nezdvorilého medveďa, nedá sa povedať, že by sa divák nemal na čo pozerať.

Tvorcovia nás (bohužiaľ) láskyplne ušetrili osemnástich rokov, ktoré musel v skutočnosti tento nešťastný pár prekonať, kým sa Peter naozaj stal cárom po smrti svojej tety Alžbety a Katarína začala snovať plány na jeho odstránenie. Seriál tak približuje život na ruskom dvore v čase, keď už je Peter III. na tróne, zatiaľ čo jeho teta trénuje motýľov a nosí Kataríne miesto nočníka trsy obilia, ktoré majú zakvitnúť, keď otehotnie (čo sa nezdá pre absolútne nekompatibilný cársky pár také jednoduché).

Sex tvorí nápadnú časť deja seriálu The Great. Namiesto vulgárnych a explicitných scén nám tvorcovia naservírovali smiešne kombo nadržaných dvoranov, ktorí rozširujú klebety o tom, ako sa cárovná vyspala s koňom, pričom svojej klebete sami uveria. McNamara chcel sex zobraziť ako komunikátor medzi postavami: pre každú postavu tento akt znamená niečo iné. Herci Ella Fanning a Nicholas Hoult predstavujúci cársky pár sa skôr zaoberali tým, ako sa nerehotať pri natáčaní mnohých príšerných milostných scén, v ktorých je nám cárského páru akurát tak ľúto. „Musel som si doslova dohovárať, že už musíme dokončiť záber, sú tu ľudia, čo majú rodiny a už chcú ísť domov.“

Kým dej seriálu pôsobí predvídateľne, sú to práve rôznorodé postavy, ktoré udržiavajú diváka v strehu a očakávaní. Keďže prvých päť častí sa zaoberá predovšetkým nepoznaným životom na ruskom dvore, jednotlivé epizódy majú pomalšie tempo. McNamara uznáva, že pri mnohých scénach sa príliš nezaoberal ich „funkcionalitou“ a nakrúcali ich len z čistej radosti. Úvodné epizódy vytvárajú pomyselnú ideologickú základňu Kataríninho prerodu – tá sa nešikovne pokúša nájsť svoj hlas, stúpencov, ale aj spôsob, ako sa na dvore presadiť v podobe silnej a emancipovanej panovníčky, ktorá však ešte zďaleka nie je pripravená vládnuť, aj keď má sama o sebe relatívne vysokú mienku.

Zdá sa, že okrem večne optimistickej Kataríny žiaden z komplicov v skutočnosti netúži po prevrate len pre dobro samotného Ruska. Sledujú vlastné ciele a ich konanie determinujú skryté ambície, čo evidentne občas mysliteľke Kataríne tak nejak nedochádza. Celý plánovaný prevrat ku koncu pôsobí ako nepodarená fraška, pri ktorej sa miestami divák chytá za hlavu. Vzhľadom na cárovninu povahu nie je zvlášť prekvapivé, že sa napokon Katarína pokúša vymotať z klbka vlastného komp(l)ótu. Tak sa zdá, že všetky postavy musia prekonať samy seba, respektíve úplne zmeniť/odkryť svoje povahy, aby zo seba vyžmýkali to maximum, čo z nich náročná Katarína vyžmýkať chce.


* The Great Q&A with Elle Fanning, Nicholas Hoult, and Tony McNamara